depeše

Steny pripomínajúce kartón donášajú do mojich uší to, o čom moje oči ešte nevedia. Presnejšie to, kto sa o málu chvíľu zjaví vo dverách. Rovnako, ako možno človeka poznať podľa hlasu, možno ho poznať aj podľa krokov či zvuku dopadajúcej obuvi, ktorú nosí.  Žalúdok sa opäť stiahne, očakávajúc, čo bude nasledovať, keď sa zvuk premení na obraz. Odomkol dvere, hodil kľúče do nádoby položenej na komode, pomalým krokom prešiel z chodby do obývačky a riadne si odkašľal. Svoju pochutinu vyložil z igelitovej tašky, spokojne ju položil na jeho miesto. Otvoril balkónové dvere, zapálil si. Svetlo prenikajúce cez žalúzie napriek tomu vytváralo príjemnú atmosféru. Bukový nábytok sa sfarbil jemne dooranžova. Cigareta sa menila na dym a prenikala cez pootvorené dvere až ku mne. Vošiel dnu, vyzliekol si montérky a sadol si za konferenčný stolík. Vytiahol štamprlík, vždy pripravený pod stolom. Aj vás vyplatili? prerušila jeho doposiaľ ničím nerušenú rutinu položenou otázkou. Fľaška pri nohe stola ju priam nútila pýtať sa.

 Zas len peňáze. Dostali sme zálohu. Kúpil som cigarety. Akurát čo som si podal zápasy, a to, na čo pozeráš, bolo v akcii. Čo zas na mňa gániš? Vždy tá istá pesnička. Každodenná repríza. Hlavne, aby bolo čo do hrdla pravda? Slová pripravené vyjadriť pohoršenie prerušil telefonát.

Príjemný dobrý deň, pani Kúdelová. Nie, nerušíte. No, nebudem vám klamať, pozabudla som na vás. Pošlem to ešte dnes. Áno. Podobne aj vám prajem príjemný deň. Pousmiala sa, bolo evidentné, že to myslí úprimne. Aj mne si spríjemnila deň. Bodaj som mal aj ja takú robotu a mohol sedieť celý deň na zadku a zdvíhať telefóny. Suka!

S trpkým pohľadom porovnával neporovnateľné. Pred malou chvíľou slová, potlačené z jazyka do hrdla, v momente vyleteli z jej úst. Čo si to povedal? Váž slová. Nechaj ma hádať, ráno si zas nebudeš nič pamätať. Ak si si nevšimol, to moje vyvolávanie nás živý. Ty robíš sám na seba. To, že donesieš domov raz za tri či štyri mesiace peniaze? Hmm, vizitka. Na pijatiku sa vždy nájde. Keď ťa niekto nepozval alebo to nebolo len v akcii, tak ti to spadlo z neba však?

Zvuky nesúce sa po stenách bytu, nemierené do cieľa v izbe na konci chodby, zaparkovali priamo v mojich ušiach. Moje slová? Z popolu by ste skôr poskladali cigaretu. Akákoľvek snaha vždy viedla k vyhroteniu situácie medzi mnou a ním. Scenár vždy rovnaký. Hádka. Buchnutie dverí. Odchod. A repríza. Nasledujúce rána akoby sa medzi nimi nič nestalo. Pozdrav. Odchod. Návrat. Repríza. Hádka s ním ma dokáže roztriasť od končeka prstov po korienky vlasov. Vždy čakám len na to, kým zaspí a ušetríme sa tejto rutiny. Často sa v noci dusí. Nečudo, pri jeho životnom štýle. Malo by mi to byť jedno. Sám si k tomu dopomáha. Napriek tomu, idúc sama proti sebe, sa v noci budím a chodím sa uisťovať, či je v poriadku. Je to v poriadku? Tentoraz som iba pokojne vstala, vzala si osušku, vyzliekla oblečenie, pravou nohou vkročila do vane a ľahla si na studený povrch, ktorý postupne ohrievala tečúca voda. Ťažko spočítať, koľkokrát viedla cesta popri široko-ďaleko rozľahlej vodnej ploche. Dívate sa, ako sa čarovne trbliece hladina. Bezodkladne priťahuje pohľad svojou jedinečnosťou rovnako ako Tugenhad zdobený onixom. Manipuluje s pozornosťou a dokáže vyvolávať pocity či túžby. Túto hladinu možno vidieť na opačnom konci sveta aj v dedine za rohom. Rovnaké je to s históriou, ktorá sa stáva imaním vždy novej a novej generácie. Čo vieme s istotou povedať? Niekto si dedičstvo váži tak, iný onak. Niekto z neho žije, iný ani nevie, že ho má. Súvis medzi hladinou trblietajúcej sa vody a tým, čomu sa hovorí história, je podľa môjho skromného názoru takýto. Na všetko sa jednoduchšie a možno aj krajšie díva s odstupom. Len málokoho by zaujímalo to príťažlivé trblietajúce sa zdobenie, ak by sa nachádzal v strede spomínanej vodnej plochy, kde by… Myšlienky pretrhlo rázne, opakujúce sa klopanie na kúpeľňové dvere. S ušami ponorenými pod vodou je jednoduchšie uniknúť samotnej realite. Realite však netreba unikať, ona trpezlivo počká, medzičasom si prichystá mnohé spestrenia programu. Dobehne vás dokonca aj vo vani. Nedá vám nemyslieť, núti myslieť.

Dostali sme domáce kura, keď vyjdeš z vane, príď mi pomôcť. Ráno by som to nestíhala. Prerušila predchádzajúce myšlienky mama realitou. Čo je najhoršie, ak k realite dobehne nič neakceptujúci hlad, stávajú sa silnou dvojkou. Vždy, keď stojí pri sporáku, pripravujúc jedlo s láskou, pýtam sa sama seba. Z čoho ju čerpá? Realita.

Jana, neboj sa toho, ono ťa už neďobne. Uchop ho, však trošku daj sily do toho. Jasné, jej sa to povie, ako každej mame. Takmer všetky sú majsterky v ringu zvanom kuchyňa. Toľko energie, ktorá je v nej. Obdivuhodné. Veď predsa všetko, čo zažijeme či počujeme, sa nám podvedome ukladá do pamäte, na akýsi hard disk, funguje to ako na princípe hľadania vecí na internete. Ak na čosi kliknete čo i len raz, vyskakuje vám to neustále. Prenasleduje vás to. Ona však musí mať nejakú náhradnú pamäť, kam presúva to, čo nechce, aby jej uberalo miesto. Pôsobí, akoby ju nič netrápilo. Ale všetko je sprevádzané nejakými myšlienkami, pocitmi. V mojej hlave ani to kurča nezostalo bez myšlienky. Nedávno, keď som chcela uniknúť pred realitou práve pri hudbe, zaujala ma veta: ,,Ustřihneme li ptáku křídla, přestane létat. Ale nikdy nezapomene, že létal.“  Toto kurča už si toho síce veľa nepamätá, ale podstatu myšlienky, pravda, chápeme. Pre mňa tento jednoduchý postup nazývaný varenie napriek tomu, že je prirodzený, predstavuje akési stretnutie citu s mocou.

Vidím, že to práve nie je tvoja šálka kávy. Vyzerá to skôr, že mu chceš dať prvú pomoc. Ty ho máš poriadne potrieť medom, Jana, a nie mu dať posledné pomazanie. Tam choď radšej ošúpať zemiaky. Šúpajúc zemiaky som uvažovala nad nesmrteľnosťou chrústa, zatiaľ čo nožík prenikol pod môj obranný povrch nazývajúci sa koža. Zo zemiakov tak bolo umelecké dielo abstraktnej maľby, kombinované sledom slov pripomínajúcich nekvalitný začiatočnícky rap. Jednoducho povedané, vulgarizmus za vulgarizmom. Jana. Bež si umyť ruky. Dva zemiaky hore-dolu. A v  strednom šuplíku je leukoplast. Organizácia presunutia liečiv z jednej zásuvky do druhej má podľa mojej mamy hlbší význam a z jej pohľadu akékoľvek komentovanie jej činu, naopak, význam nemá. Možno je to len môj pocit, ale ak nedokáže upratať to, v čom je naozaj chaos, kompenzuje si to takto. Ak by som sa jej však pýtala, prečo to robí, jej argumentácia by bola taká kreatívna, dala by sa už zaradiť k tomu kvalitnejšiemu rapu, podobnému Eminemovej tvorbe. Moja okamžitá rekcia tým momentom už nie je práve tou návštevou predsiene jazyka, ktorá by rada klopala na pery, chtiac dostať sa von. Tiež by dokázala tak plynulo zastávať svoj názor, aj keď je triezvy.  Vedy však nechce vyvolávať konflikty. Ako by si užívala, ako to všetko v danej chvíli je. Nemožno si neustále napúšťať vaňu, a tak je mojím ďalším veľmi obľúbeným únikom odchod.

Moje kroky vedú zväčša za Vratkom. Spoločne s Pálavou dokážeme všetko odsunúť na druhú koľaj. Aby som uviedla veci na správnu mieru, neriešime to, čo na nás dopadá alkoholom. Áno, viem, že sa takto obhajuje každý alkoholik. Avšak, chápete. Pohár od pohára zväčša vedie k debatám, pri ktorých si musí človek strážiť myšlienku, aby mu neunikla. Každý deň je toho toľko, čo povedať, až mám obavy, že život je príliš krátky na to, aby sme to všetko stihli pretrkotať. Máme veľa kapusty, musím vymyslieť niečo na zajtra, čo by sme z nej uvarili. Začal Vratko klasicky debatu o varení. To je jeho dennodenná dilema.

Donesiem vám ráno knedľu, tak či tak ju idem kúpiť. Knedľu chodím kupovať výlučne do miestneho pohostinstva. Je tu roky. Prežilo režim za režimom. Zmenil sa personál, nie úplne celý, no pribudli aj nové tváre. Možno sa trochu zmenil aj jedálny lístok, ale stoly, steny, odev personálu a tá knedľa! Tá chutí stále rovnako. Teda teraz je výborná, ale tak sa to o nej vravelo vraj vždy. Veľmi rada si tam zájdem aj na čapáka. Cítim sa, akoby som sa vrátila v čase do obdobia, v ktorom vyrastali rodičia. Rada by som prežila aspoň jeden taký deň. Ale to je presne ako tá trblietajúca sa hladina. S odstupom sa na ňu díva krajšie, je zaujímavá, no ak by som bola priamo v nej… Ktovie?

Vratko spokojne súhlasil, no a Anetke, jeho mame, by som takú dobrotu nemohla odoprieť. V skutočnosti rada k nim chodím s akoukoľvek zámienkou. Anetka, aby ste si ju vedeli lepšie predstaviť, je jedna energická žena v úlohe siláčky. Dokáže sa sama postarať o chod domácnosti, o svoje deti, avšak, ak stojí na prahu jej dverí niekto, kto potrebuje pomoc, nikdy ich pred ním nezavrie. Nájde miesto pre každého napriek tomu, že byt je menší, človek sa v ňom cíti ako v Hermioninej kabelke. Na to, ako málo od života dostala, dokáže rozdávať ako z nekončiacich zásob. Je fajn vedieť, že nemajú všetci svet gombička. Aby to nevyznelo zle, neteším sa z toho, že nemajú na ružiach ustlané. Skôr to vnímam ako spojenie ciest ľudí, ktorí vedia skôr porozumieť, neodcudzovať isté situácie a ochotne pomôcť. Každá návšteva ich domácnosti mi pripomína vaňu. Totálny únik. Vždy sústredene počúvam, keď rozpráva o tom, čo prežila. Aké mala detstvo. Čo vyviedla. Ako za bývalého režimu ťahala potajomky spolužiačky do kostola. A tiež to, ako jej na to prišli. Filmy práve z tohto obdobia mi pomáhajú lepšie si predstaviť dané situácie. Nedávno mi Anetka s Vratkom dali tip na film. Bol v ňom nádherný odkaz. V tom odkaze som našla všetko. Od láskavosti Anetky po porozumenie Vratka cez obraz mojej mamy. ,,Život je tvrdý, ten se nemalzlí a za jedno pohlazení ti dá deset ran. Člověk nežije na světe úplne sám, v tom je veliké šťestí, ale také ohromná povinost. Tá povinost je v tom nečiniť se výlučným a splinout s potřebami a cílem ostatních. Nauč se být skromná, pak te nikdy nepostihne trápení pro hmotné nedostatky.“ Mám rada, keď náš večer aj po prostej návšteve, keď idete len čosi zaniesť, vlastne nie je to len také čosi… Mala som na mysli tú božskú knedľu. Ale späť k myšlienke – keď náš večer skončí opäť pri vínku. Dobre, možno aj nejaké do prosečko nechýba.

Jak bola tá veta, viš ktorú myslím, čo Aďa povedala? Vratko najskôr nie dopil, on prehltol pohár proseka, chystajúc sa mi odpovedať, no volal mu on. Tak ako obyčajne, dal hovor na reproduktor a nechýbala ani vždy znejúca veta na úvod. ,,Hovor je realizovaný s väznenou osobou, a preto môže byť v súlade so zákonom monitorovaný a nahrávaný.“ Volal on, poznám ho z rozpravy Anetky, akoby som s ním chodila na pivo. Prebrali klasicky to, čo vždy. Ako sa majú starí rodičia. Čo Vratko robil, kto ho nahneval, čo varil a čo sa opäť stihlo posrať. To, mimochodom, počujem už tretíkrát. Minimálne. Zvykne sa tým často sťažovať. Vratko zrekapituluje svoj deň. Hovor znie, akoby mali scenár. Potom nechá hovoriť jeho, prevracia očami, intenzita pitia vína sa zvyšuje, tep stúpa a potom príde veta. Dobre, tak čau. Ono nie vždy počúvame iba to, čo chceme a toho koho chceme. Nie je k tomu donútený, to zasa nie. Ale ak je práve toto tá vec, ktorá ju – jeho starkú – urobí šťastnejšou… Budiš. Myslela si to s tým národom. Fú, počkaj… Ten, kto nepozná svoju históriu, je odsúdený prežiť ju znova.

A presne toto ma na ňom fascinuje. To, že po ukončení hovoru dokáže svoju pozornosť preorientovať bez akéhokoľvek pozastavenia sa nad vlastnými životnými, nenazvala by som to problémami, skôr chodom. To je správne slovo. Je to pozoruhodné. Avšak, tá veta má niečo do seba. Toľko odkazov, ktoré máme k dispozícii. A napriek tomu sa… Nie, nepoviem to svojimi slovami. Vratko to vždy hovorí asi takto: ,,Vieš čo, Janka, poviem ti, prečo tí ľudia riešia furt, furt tie isté sračky?“ V jemnejšom prenesení, veď už rôzni autori písali príbehy, ktoré sú roky staré, ale problémy nadčasové. Sami si vyvárame zbytočné škriepky, problémy. Prezentujeme názor nevhodne, napriek tomu, že ešte nedávno ten názor nebol samozrejmosť. Často vidím v rôznych komentároch urážky ľudí, obháňajúc sa demokraciou. ,,Však to je môj názor, je demokracia. Môžem si povedať, čo chcem. Ale tá podstata. Veď tá podstata je, že sa môžeme spoločne, najmä to je podstatné slovo, zhodnúť. Zhodnúť sa na niečom, čo bude vyhovujúce pre väčšinu. Keďže všetkým nikto nevyhovie, to je fakt. Realita. Avšak to, čo dnes predvádzajú, oháňajúc sa demokraciou, sa začína podobať na anarchiu. Zabudli? Nie som si úplne istá, či tí, ktorí za to bojovali, chceli docieliť práve toto. To je však len téma našich súkromných debát, ktoré verejnosti nepredstavujeme. Vraví sa, že je lepšie stáť, ako cúvať. No niekedy nad týmto výrokom pochybujem. Ono nie je zlé obzrieť sa a možno skúsiť sa vžiť do toho, aké to mohlo byť. Zamyslieť sa napríklad nad tým, že váza z tvorby československého skla, ktorú máte doma a dávate si do nej nežné kvety, taká krehkosť by bez tvrdého vplyvu vtedajšieho obdobia nevznikla. Či porcelán, z ktorého potajomky pijete griotku miesto čaju. Či hudba, ktorá bola inokedy zakázaná, je dnes nepoznaná. Za týmto všetkým možno výstižne vidieť Krylovu vetu: ,,Každému je jasné, že jestli že na mne mírí zbraň, jsem nucen mlčet. Nemůžu li mluvit, můžu malovat nebo spívat proti.“  Keď som ho už spomenula, v jeho slovách vidím veľa. Je pre mňa niečím podobným ako pre iných Nostradamus. Predpovedal niečo, čo sa deje a bude diať. Na odľahčenie – nech je akokoľvek, nech bude akokoľvek, veľmi výstižná je veta: Brbláme spolu u píva, jak brblali jme vždycky. Pokiaľ sa budeme mať o tom, čo sa okolo nás deje, vždy s kým porozprávať, bude ľahšie, aj keby bolo ťažšie. Po našich rozhovoroch sa však vždy vraciam do reality, ktorá ako som spomínala na začiatku, trpezlivo počká. Kráčam po schodoch a moje kroky počuť rovnako ako kroky ostatných. Otváram dvere usadené v kartónových stenách. Čítam si menovku, ktorá ostatných informuje o tom, aká rodina za dverami býva, háda sa a tiež smeje. Možno to nemá jednoduché, možno to má ťažšie ako ostatní, no určite ľahšie ako niektorí. Hádžem kľúče do nádoby, prechádzam cez chodbu do poslednej izby. Beriem si osušku a unikám do vane. Ponáram uši a myslím na to, o čom sme trkotali. V hlave mi prebieha predstava toho, čo je vlastne život. Čo by mi povedal alebo napísal, ak by bol osobou. Musím si však odpovedať sama, no v podstate mi aj tak odpovedá on. ,,Ukážem Ti, čo môžeš urobiť preto, aby si vyjadril svoj názor, ak ti nedovolia rozprávať. A ako sa niečomu postavíš, ak ti prikážu sedieť. Nič sa nedozvieš v čase, kedy si pýtaš odpoveď. Všetko vieš zrazu lepšie, keď to už nemáš ako využiť. Tu by som sa možno poopravil. Na všetko máš nekonečný tok argumentov, napriek tomu, že si pred mihnutím oka nevedel nájsť ani len slovo. Je to tak? Neodpovedaj. Počúvaj. Tým, čím si kedysi opovrhoval, toho sa dnes nevieš nasýtiť. To, čo počuješ ako dieťa, nemôžeš pochopiť, môžeš to vnímať. Bol si dieťaťom a túžil si stať sa dospelým. Splní sa ti to. Raz budeš chcieť opak. Aby si mohol žiť, musíš jesť. Ale môžeš si vybrať, či ti to, čo ješ, bude chutiť, napríklad tak ako spomínaná knedľa.“

                                                                                                S láskou a ponaučením Tvoj Život

Vynáram uši z vane a počujem realitu. Neodcudzujem ju, skôr si beriem ponaučenie. Ak by sa nedialo všetko tak, ako sa deje, sedeli by sme pri pive bez brblania. Zhasínam svetlo v kúpeľni, veď predsa tak sa to robí, kto je posledný, ten zhasne. Dúfam však, že ostatní nezaspia, že sa stihnú zobudiť skôr, ako sa vypáli žiarovka. Ale to je len ďalšia z mnohých tém na naše trkotanie. Ešte budem musieť priniesť veľa knedieľ Anetke, pokým prídeme na odpoveď. Jedno však viem určite, tie knedle prežijú aj našu odpoveď a aj nás.

Barbora Martišková

autorka je absolventka Autorskej literárnej tvorby po vedením Petra Tollaroviča

Scroll to Top