keď chýba nápad

Už hodnú chvíľu hypnotizovala pohľadom blikajúci kurzor na prázdnej stránke, kde mala byť už dávno aspoň sčasti napísaná poviedka. Útla dievčina si prešla rukou za krk, odlepila od neho spotené pramene kučeravých ryšavých vlasov a nervózne položila končeky prstov na klávesnicu. Do termínu čítačky jej zostával necelý týždeň a ona stále netušila, čo ide napísať. Po chvíli sa jej podarilo zo seba dostať aspoň jednu vetu, ktorú však vzápätí vymazala. Miestnosťou sa ozval hlboký výdych plný frustrácie. Ak tú prácu nezvládne napísať, žiadne štipendium sa nekoná. Pri predstave, že by mala ísť bývať naspäť k sestre, ju rozbolela hlava.

Unavenými očami, strácajúcimi sa v tmavých kruhoch okolo nich, sa poobzerala po izbe. Na stole bolo vedľa notebooku poukladaných niekoľko nedopitých šálok s čajom a z koša, ktorý mala pod nohami, povypadávali obaly od sladkostí.

,,Je so mnou koniec,“ skonštatovala a krútiac hlavou sklopila obrazovku notebooku. Do rúk pozbierala všetok neumytý riad a chystala sa odísť do internátnej kuchynky, keď vtom sa dvere jej izby s rachotom otvorili a vyľakanej rusovláske popadali na zem všetky šálky.

,,Simona!“ vysoké dievča, ktoré ešte pred malou chvíľou utekalo chodbou, teraz stálo oproti svojej spolužiačke s úsmevom na tvári. ,,Vedela som, že tu budeš!“

,,Máš šťastie, že tie šálky nie sú sklenené,“ ozvala sa Simona nahnevane, no keď konečne zdvihla zrak a zistila, kto ju tak vystrašil, bola rada, že jej nezabehlo.

Na chvíľu mala pocit, že sa ju život snaží vysmiať. Už niekoľko dní sa pokúša neúspešne napísať poviedku a keď to vzdá, v izbe sa objaví práve Helena Fiedorová. Zatiaľ čo Simona sa od začiatku školy iba trápila, Helena stihla vyhrať niekoľko literárnych súťaží a nedávno jej Romana, klebetná spolubývajúca, prezradila, že podpísala zmluvu so známym vydavateľstvom – čoskoro sa do kníhkupectiev dostane jej fantasy duológia, ktorú napísala ešte na strednej.

,,Potrebujem pomoc,“ Helena sa nenechala odradiť spolužiačkiným tónom hlasu. Predsa len, bola jej poslednou šancou, ako sa dnes dostať do Prahy.

,,Odo mňa?“ Simona sa opäť postavila a pobavene si odfrkla. Táto situácia sa jej zdala každou sekundou absurdnejšia.

,,Áno, takmer nikto iný dnes na intráku nezostal. Na parkovisku som videla len tvoje auto. Ostatné už pravdepodobne smerujú na párty do Trnavy. Vieš predsa, že sa tu o ničom inom posledné dni ani nehovorilo.“

,,A nemôže ťa odviesť Liana?“

Helena si prešla rukou cez krátke strapaté vlasy a oprela sa o zárubňu dverí. ,,Rozišli sme sa.“

,,Zase?“ dostala zo seba rusovláska, no vzápätí si zahryzla do jazyka.

,,Pozri, nikto iný ma dnes už do Prahy dostať nemôže. Buď ty, alebo prídem o trojdňový výlet v Benátkach. Pôvodne som mala ísť s Lianou, no tá si pred hodinou zmyslela, že už na mňa nemá náladu. Vieš, ona môže ísť na taký výlet hocikedy, keď párkrát zaklipká tými jej dlhými mihalnicami pred otcom,“ vysvetlila Helena, snažiac sa skrývať frustráciu v hlase.

Miestnosťou sa ozvalo zaštrnganie šálok. ,,Ale čo z toho budem mať ja?“

,,Dobrý pocit a päťdesiat eur,“ odpovedala okamžite Helena.

Simona zamyslene naklonila hlavu na jeden bok a zapozerala sa na zúfalé dievča pred sebou. Ak by aj chcela pomôcť, pripadalo jej to všetko príliš narýchlo. Okrem toho, vedela si predstaviť aj lepšie strávenú noc, ako cestovaním do Čiech. Napríklad dlhším spánkom, ktorý by jej možno aspoň trochu vylepšil jej upírsky vzhľad tváre. Nebola si však istá, či dokáže zaspať. Nie s pocitom, že nie je schopná vymyslieť ani obyčajnú krátku poviedku, zatiaľ čo Helena ich za deň zvládne napísať hneď niekoľko.

Nie už mala na jazyku, no myšlienka, ktorá sa jej objavila v mysli, ju zastavila.

,,Dobre,“ vyslovila na svoje prekvapenie.

Helena, ktorú v tej chvíli opäť začala napĺňať nádej, nadvihla husté tmavé obočie a usmiala sa. ,,Naozaj?“

,,No mám podmienku,“ Simona šálky položila späť na stôl. Umývanie riadu bude musieť počkať. ,,Po ceste mi pomôžeš s poviedkou.“

,,Jasné,“ krátkovlasá dievčina s odpoveďou neváhala. Opäť sa postavila na obe nohy a kútiky úst sa jej zdvihli o kúsok vyššie. ,,Tak o pätnásť minút na parkovisku?“

,,Budem tam,“ Simona nepočkala, kým sa Helena opäť stratila v chodbe a začala si do ruksaku baliť veci na cestu.

O hodinu už obe sedeli v aute, mieriac do Prahy. Dievča na mieste spolujazdca si na tenké nohy skryté v tmavých džínsoch položila laptop a keď ho otvorila, okamžite sa jej na obrazovke ukázal prázdny dokument. ,,Zatiaľ tu toho moc nemáš.“

,,Buď rada. Ak by tam niečo bolo, teraz by si trčala na intráku,“ Simona sa pokúsila podpichovaním zakryť hanbu, ktorú cítila.

,,Dobre, dobre,“ tmavovláska mávla rukou. ,,Tak, kde si sa zasekla? O čom chceš písať?“

,,No…“ zostalo ticho.

,,Myslím, aký príbeh. O kom bude? Aká bude zápletka?“

,,Ja, ja neviem,“ dostala zo seba Simona po chvíli, sledujúc cestu pred sebou. Priznať to nahlas, bolo omnoho horšie, ako keď si to neustále musela opakovať v hlave. V tej chvíli sa neznášala za to, ako si zbytočne verila, keď si vyberala z voliteľných predmetov na tento rok.

,,Ale ja ti predsa nemôžem napísať celú poviedku,“ ozvala sa Helena akosi neisto, dúfajúc, že rusovláska vedľa nej nezastane a neotočí auto naspäť.

,,Potrebujem nápad,“ povedala Simona zúfalo, ,,alebo aspoň nejaký návod, ako k nemu prísť.“

Kým sa rozhodla Helena odpovedať, minuli niekoľko áut. ,,Skús písať o svojich zážitkoch. O tých najšialenejších a urobiť z nich ešte viac šialené. Skús písať o miestach, ktoré poznáš a prikrášli to. Alebo píš o láske. Spomeň si na bývalého, ktorý bol totálny idiot a sprav z neho v príbehu pravý opak.“

Znelo to dobre, no keď sa Simona hlbšie zamyslela, cítila sa stále rovnako stratená. O čom bude písať? O dňoch strávených v rozpadávajúcej sa internátnej izbe? O prednáškach, kde polovica spolužiakov zaspala skôr, ako sa k nim stihol dostať papier s prezenčkou? Frajera nikdy nemala. Snažila sa zaloviť v pamäti a vrátila sa do detstva. Nič však nenašla.

,,Žiadne nemám,“ zahlásila napokon.

Auto zaplavil prenikavý smiech Heleny, ktorej v tej chvíli pripadala Simona až príliš dramatická. ,,Akože nemáš, každý z nás nejaké má.“

,,Ja nie,“ mykla plecami, stále pevne zvierajúc v rukách volant. ,,Nie každý má taký zaujímavý život ako ty.“

,,Život je len taký zaujímavý, akým si ho urobíš ty sama.“

,,Veľmi poučné, fakt,“ odfrkla Simona napajedene, aj keď vedela, že jej spolužiačka hovorí pravdu, nech už to znelo akokoľvek ohrane.

Celý svoj život sa venovala škole. Myslela si, že záležalo iba na tom. Áno, mala aj kamarátky, chodila s nimi dokonca von, no nikdy nebola úplne prítomná. Hlavou totiž vždy zostala doma za stolom, kde sa mohla ponárať do kníh. Tým rozumela vždy viac. A ako roky plynuli, jej svet sa stále zmenšoval.

,,Neviem, či to pomôže, no môžem ti porozprávať o tých mojich,“ ponúkla nakoniec Helena. Predsa len ju Simona viezla preto, lebo potrebovala pomoc s poviedkou.

Rusovláska nič nepovedala, iba kývla ostrou bradou a ďalej sa venovala sledovaniu osvetlenej diaľnice.

Čím viac toho Helena povedala, tým väčšmi Simona ľutovala svoje rozhodnutia v minulosti, ktoré viedli k tomu, čo sa z nej stalo teraz. Nepamätala si, kedy sa takto zamýšľala naposledy. Zatiaľ čo ostatní žili, spoznávali svet, zamilovali sa a lámali si srdcia, z nej sa stala prázdna schránka, ktorá bola uväznená v jej vlastnej realite. Neponúkala jej žiadne dobrodružstvo, žiadny hlbší sociálny kontakt. Dokonca si teraz uvedomovala, ako v nej rokmi ochabli pocity a zostal iba jeden – strach.

Tmavozelený fiat postupne nasiakol Heleninou silnou arómou ostrej voňavky, ktorá však Simone nevadila. Nech to v jej hlave znelo akokoľvek, aspoň si tak mohla pamätať, že sa predsa len rozhodla na malú chvíľu urobiť niečo inak. Keď prichádzali na hlavnú autobusovú stanicu, opäť to cítila. Ten všadeprítomný strach. Ale z čoho?

,,Stihli sme to skôr,“ poznamenala Helena, čím vytrhla Simonu z myšlienok. ,,Autobus odchádza až o hodinu.“

,,Mhm,“ očami prechádzala po poloprázdnom parkovisku. Po chvíli vypla motor a v aute zostalo ticho. Akoby obe čakali, čo povie tá druhá.

Nakoniec prehovorila Helena. ,,Tak ja teda asi pôjdem, nechcem ťa ďalej zdržiavať, ešte ťa čaká cesta naspäť.“

Z polorozpadnutej peňaženky začala vyberať bankovky. Keď ich dvakrát prepočítala, podala ich Simone. Tá nasucho prehltla a vzala ich do ruky. ,,Ďakujem.“

,,Ja ďakujem. Bez teba by som namiesto Benátok mohla ísť pozrieť tak maximálne tú nefunkčnú fontánu, čo je v centre.“

Simona sa pokúsila zasmiať, no z hrdla jej nevyšiel ani hlások, keď sledovala dievča na mieste spolujazdca, ako otvára dvere a vychádza von.

,,Prečo sa tak veľmi bojíš?“ ozývalo sa jej v hlave.

Ani si nespomínala, kedy to začalo. Kedy sa tak strašne začala všetkého báť.

No teraz, keď sa obzrela na usmiate energické dievča, vyťahujúce si batoh zo zadnej sedačky, vedela, že dnes to musí skončiť.

Nezvykla reagovať impulzívne. Mohla to zhodiť na neskorú hodinu, na to, že jej z toho učenia možno začínalo šibať, no v tej chvíli sa nechcela zamýšľať nad tým, prečo to chce. Jednoducho chcela a prvýkrát v živote sa rozhodla to aj mať.

,,Idem s tebou,“ prerušila svoje myšlienky a so zatajeným dychom počkala, ako Helena zareaguje.

,,Ideš so mnou?“ zmätene nadvihla obočie a ruksak, ktorý držala v ruke, zastal na pol ceste k jej plecu.

,,Všetko je už zaplatené, nie?“ opýtala sa.

,,No áno, ale,“

,,A čo lístky? Máš aj ten Lianin?“ nesnažila sa ani pomyslieť na to, že možno ju Helena v Benátkach nechcela.

,,Mám všetko, ale prečo,“ Helena sa snažila dopovedať, no Simona ju nenechala.

,,Povedala si, že mi pomôžeš,“ odopla si pás a tiež vyšla z auta na parkovisko. ,,Potrebujem napísať poviedku.“

V hlave mala Helena otázok hneď niekoľko. Po krátkom okamihu však na žiadnu z nich odpovede nepotrebovala. Tenké ruky dala vbok a s akýmsi spokojným úsmevom naklonila hlavu trocha nabok. ,,Chceš zážitky.“

,,Áno,“ prikývla Simona. Jej hlas sa mierne triasol, no napriek tomu všetkému bola rozhodnutá.

,,Vieš čo,“ Helena začala z batoha vyťahovať obálku s lístkami. ,,Bola by škoda, aby to jedno miesto prepadlo.“

Po dlhej dobe sa rusovláske rozžiarili zelené oči a telo jej zalial teplý pulzujúci pocit. Tešila sa.

,,Musíme si však pohnúť. Treba ešte vrátiť lístok, aby mohli vystaviť nový na tvoje meno,“ chcela začať kráčať k hlavnej budove stanice, no ešte sa nepohla. ,,A čo nejaké veci na seba? Neviem, či ti bude…“

,,Prosím ťa,“ Simona sa uškrnula a prešla ku kufru. ,,Je skúškové. Ani ja som sa už nevedela dočkať, kedy z intráku vypadnem. Niečo som už nahádzala do auta minulý týždeň.“

Nenašla toho veľa, ale keď kráčali k osvetlenej budove za zaparkovanými autobusmi, cez plece mala prehodenú cestovnú tašku s niekoľkými kúskami oblečenia, a to bolo hlavné.

A keď o hodinu vyrážali z Prahy do Benátok, konečne otvorila laptop bez pocitu zúfalstva. Helena sa na ňu povzbudivo pozrela a Simona napísala prvú vetu, ktorú nevymazala, no naopak k nej v priebehu nasledujúcich dní pribudlo mnoho ďalších.

Petra Žilová

autorka je absolventka Autorského literárneho praktika pod vedením Andrey Rysovej

Scroll to Top