leto

Slaný vzduch, zdvíhajúci malé čiastočky prachu smerom k mojej tvári, mi šteklí nos. Akoby sa zahrával s mojím vedomím a ja len pozerám na more bez konca. Mohla by som tu ostať už navždy. Pri ňom. Ale aj pri tom mori. Každým svojim nádychom prináša letné lúče augusta blúdiace po piesku. Odlesky všetkých odtieňov zlatej farby mojich vlasov vracajú pláži všetku tú energiu, ktorou nás nabíja a zároveň akosi príjemne vyčerpáva. Samovoľne začnem prstom kresliť po jeho chrbte. Horí. Asi od toho slnka. Alebo možno preto, čo sa stalo. Pohľad mi padne na takmer prázdnu fľašu a zabránim dúfaniu stúpnuť mi do hlavy. Pri víne mi tento postup nevyšiel, skúsim to teda aspoň teraz. „Určite je to len slnkom,“ zašepkám.

 To pomaly začne klesať k hladine a rozpáli svoju farbu ešte viac. Jeho červené trblietanie mi poštípe líca. Aj to je iste vina slnka. Tak ako aj v prípade Patrikovho chrbta. Jemne prechádzam po kontúrach jeho tela a s neprítomným výrazom píšem svoje meno, aby si jeho pamäťové bunky nezabudli uchovať tento výnimočný moment. Pozorujem, ako dýcha. Pomaly. Pravidelne. Slnko horlivo vzplanie a zmizne z oblohy. Vzduch vzápätí ochladne. Jeden prst vymením za celú dlaň a hladivým pohybom memorujem štruktúru jeho kože. Vtom otvorí rozospaté oči, kútiky roztiahne do úsmevu a zakloní hlavu ako vyškerené malé dieťa. Víno už vyprchalo, no jeho účinky ma akosi stále majú v moci. Vrásky okolo chlapčenských očí ma vábia, aby som ho opäť pobozkala. Zrazu mi hlavou prebleskne: „Si si istá?“ dychtivo zisťoval. Bola som si istá. Vtedy áno, teraz už menej. No nie ani tak sama sebou. Neviem, čo mám čakať od neho. V jeho pohľade sa snažím nájsť odpoveď, no náhly strach je silnejší a nedokážem rozpoznať, čo mu blúdi hlavou. Pretočí sa na chrbát a moja ruka sa tak prešmykne na jeho brucho. Hodím po nej pohľadom a zrazu vidím, ako ju schová do vlastnej dlane. Tá mi odpovie. Jemne ňou šklbne a ja celým telom zapadnem k nemu ako do skladačky. Nemusím mať strach. Chce ma mať bližšie. Tak blízko ako pred chvíľou. Ešte aspoň pár minút.

Obaja sme dobre vedeli, čo robíme, no nedovolili sme pocitu viny zastaviť nás. A skutočne, necítila som sa previnilo. Všetku neistotu prebil ten vzrušujúci pocit, hrajúci sa v mojom vnútri, keď som mu bola opäť nablízku. Bez následkov, bez očakávaní či prehnaných emócií. Pre ten známy pocit. Tak ako aj teraz. Zastavila som na príjazdovej ceste nášho domu a vypla motor ako už nespočetne veľakrát predtým. Tento raz to však bolo čímsi iné. Čakala som, čo sa bude diať, čo povie. Bolo zvláštne, ako sme si napriek toľkému času neboli cudzí. Akoby nikdy neodišiel, no zároveň sa všetko okolo zmenilo.

Patrik a ja sme boli starý príbeh, ktorý sa nikto dlhé roky neodvážil rozprávať. Syndróm zlého chlapca. Pritiahol ma hneď od prvého dňa, keď som ho uvidela mačovsky blúdiť po chodbách školy. Už vtedy jeho tvár značila problémy, vedela som to, no chcela som v ňom nájsť nežnú stránku. Súťaživá a hlúpa. A hlavne veľmi mladá. Neviem, čím som ho zaujala ja. Bol starší o tri roky. Stále ma fascinovali všetky tie páry, kde bolo dievča o niekoľko rokov mladšie. Nikdy som nechápala, čo môže na nej byť také zaujímavé, že si prekope cestu priamo do náručia kohosi, kto je obdivovaný aj vo svete dospelých. Čo musí spraviť? Ako sa musí snažiť? A potom sa to stalo. Jeden deň bol zavesený na Sandre a druhý deň mi už s úškrnom pochválil blonďavé vlasy.  Čo na mne teda bolo také výnimočné? Čo som spravila inak? Neviem. Ani Sandra nevedela. A pravdepodobne ani Patrik. Presne z toho dôvodu medzi nami kľučkoval viac, než by sa na dobrý príbeh patrilo. Chvíľu to bola ona, potom dlhú dobu zase ja. Napriek tomu, že sa rozišli, ju však z hlavy nedostal a ja som to veľmi dobre vedela. Neverila som slovám, ktorými naučene presviedčal o tom, že ma ľúbi. Aj tak som ostala. Stále som ostala. Po každej hádke, po všetkom. Vyvinula som si akúsi odolnosť voči bolesti. Pretože bez ohľadu na to, ako paradoxne to znie, oproti jeho prítomnosti bola zanedbateľná. Bol to Patrik, a to mi vždy stačilo. Aj napriek zvrátenej predstave lásky, ku ktorej som sa podvedome vychovávala. Napokon odišiel on. Do školy. Odo mňa. A nakoniec aj za Sandrou. Časť zo mňa dokázala zabudnúť. Istú dobu som dokonca bola presvedčená, že som to celá ja, čo verí, že po ňom vo mne nič neostalo. Ani kúsok. Bol preč a ja tu.

Mesto sa pýšilo krásou, ktorú prináša každý typický slnečný deň. Horúčava roztápala asfalt a lepila žabky tesne k svojmu povrchu. Tak ako aj tie moje. Prechádzala som sa so zmrzlinou v ruke. Tá sa topila azda rýchlejšie ako ja. V snahe zabezpečiť, aby ani kúsok nevyšiel nazmar, som jazykom lietala z jednej strany kornútka na druhú. Šlo mi to celkom dobre. Zrazu ma však čosi poriadne vyviedlo z miery. Hnedé vlasy vejúce v ľahkom letnom vánku. Pre mňa dobre známa chôdza sa pomaly blížila mojím smerom. Biele tenisky siluety nepodliehali útokom v súhre slnka a asfaltu. Nepodliehali ničomu. Aj keď som si to doteraz nepripustila, bol neporaziteľný. Ostala som vyjavene stáť. Celé tri roky presvedčenej istoty, že som to dávno prekonala, sa mi zrútili v žmurknutí oka. Nevedela som, čo robiť. Chytilo ma neutíchajúce nutkanie kamsi sa schovať, zároveň mi však zmrzlina stekajúca po zápästí znemožňovala sústrediť sa na plán úniku.

„Naty, si to ty?“ ozval sa ku mne dôverne známy hlas. Zdvihla som hlavu a jemne prikývla. „Ahoj!“ pokračoval Patrik približujúci sa v neistote, či je vhodné ma objať. Usúdil, že asi je.

„Čo tu robíš?“ lapala som po dychu v jeho zovretí. Stáli sme na rozpálenom chodníku pod páliacim slnkom a horeli. Zvedavosťou a endorfínmi šaliacimi v našom vnútri. Teda, aspoň v tom mojom.

„Skoro som zabudol, ako to tu vyzerá, tak som si povedal, že si na leto osviežim pamäť,“ zasmial sa, no zároveň prehltol s výrazom akejsi neopísateľnej trpkosti. Takisto som sa usmiala. Zaujímalo ma, či sa medzi ním a Sandrou čosi udialo, a preto leto trávi opäť raz doma. Snažila som sa poskladať slová tak, aby zneli čo najvhodnejšie, no vtom som si uvedomila, že mi je to vlastne jedno. Netrápilo ma, či je tu s ňou, bez nej. Jediné, na čo som sa sústredila, bola skutočnosť, že momentálne sa rozpráva so mnou a vo mne to napriek počiatočným pochybnostiam vyvoláva ten najpríjemnejší pocit, v aký som mohla dúfať. Vtom zahlásil, že musí ísť: „Snáď na seba ešte nejakou náhodou narazíme, Nat,“ tak ma volal iba on.

„Hmmm, to sa potom hlavne netvár, že ma nepoznáš,“

Chcelo sa mi plakať a súčasne som nebola schopná ustrážiť kútiky úst dvíhajúce sa do obalu zamilovaných spomienok. Alebo skôr spomienok na zamilovanosť. Nevedela som, prečo, no nemohla som sa dočkať, kedy bude pravý čas na náhodu. Zahodila som zmrzlinu a pobrala som sa do auta hľadať čosi na utretie, aby som si zvyškami jej roztečeného stavu na mojich rukách nepolepila celé auto. Pri hmataní kľúčov som si zrazu na druhej strane parkoviska všimla stáť Patrika spolu s predavačom. O niečom diskutovali, odovzdal mu balík a potom sa rozdelili opačným smerom. Neviem, či to bolo horúcim slnkom alebo zhlukom paradoxov dnešného dňa, no onedlho som zastavovala tesne vedľa osoby, na ktorú som si posledné roky zakázala čo i len pomyslieť.

„Nastúp!“

„A kam ma unesieš?“ zisťoval, zatiaľ čo sa rukami oprel o spustené okienko, aby na mňa lepšie videl. Zatvárila som sa dôležito a spojenými prstami prešla po línii svojich pier. Rozosmial sa a nastúpil.

Hneď som sa zamilovala do tej predstavy. On, ja, pláž. Netušila som, čo sa v ten deň stane, vedela som len, že to bolo presne také, aké som chcela. Jednoduché, impulzívne a vzrušujúce. A teraz bol koniec. Keď nejakú chvíľu nič nepovedal, usmiala som sa, potiahla kľučku od dverí auta smerom ku mne. Nečakala som zázrak. Vedela som, že dnešný deň bol náhodou. Takou, čo podlamuje kolená. A presne to ju aj vystihovalo, nič na tomto dni nebolo stabilné, nič nemalo ostať tak, ako to bolo dnes. Šlo o výlet za spomienkami a nič som od Patrika neočakávala. Vystúpila som z auta. Nasledoval moje kroky až k vchodovým dverám od nášho domu.

„Bolo pekné ťa opäť vidieť,“ prevzala som trápne ticho do vlastných rúk a než som stihla čokoľvek dodať, vtisol mi bozk na rozlúčku. Celá som sa doňho vnorila, pretože som si uvedomovala, že viac ich už nebude. Naozaj som si to uvedomovala. Vošla som dnu a výslovne si zakázala namýšľať si čokoľvek iné.

Ďalší deň sa ukázalo, že som svoje myšlienky predsa len až tak pod kontrolou nemala. Napriek snahe popierať túžbu, aby sa ozval, som si nevedela pomôcť. V akejsi neodôvodnenej nádeji som zrušila všetky svoje plány, ak by náhodou prišiel. A kráľ náhod tak aj spravil. Ďalší večer vliezol oknom do mojej izby a od tej noci sme žili americký sen. Neriešili sme, čo bolo, čo bude. Aj keď to vystupovalo ako obrovský strašiak, vždy sa nám nejakým zvláštnym spôsobom podarilo zatlačiť ho do úzadia. Naše augustové dni boli prepletené lúčmi slepej zamilovanosti, ktorú ani jeden z nás nepotreboval a nechcel kontrolovať. Každá sekunda bola v našom poňatí prežitá naplno a presne tak, ako sme v tom momente chceli. Zdalo sa, že sme o sebe vedeli všetko a zároveň sme netušili, s kým máme dočinenia, no nenechali sme detaily rozdeliť to, čo máme. Preto sme spolu vychádzali tak ako nikto.  Neskrývali sme pocity. Žili sme bez cenzúry, obnažení v každej farbe. Zaujímalo ma, či sa ozve, keď sa vráti do školy. Chcela som vedieť, čo sa stalo so Sandrou, čo tu vlastne skutočne robí, no nechcela som stratiť ani jednu chvíľu, a tak som mlčala rovnako ako on.

Letné dni plynuli rýchlo a večery plné vína, zababušení v obliečkach či prechádzania sa za obchodným centrom ako za starých čias sa krátili. Posledný augustový deň sme rovnako ako ten prvý trávili na pláži. Zabalení do diek, užívajúc si prítomnosť okamihu. Zrazu ma Patrik pustil zo zovretia a narovnal sa. Sadol si vedľa mňa a lakte zabodol do kolien pokrčených nôh zapierajúcich sa do piesku. Pohľad uprel na more.

„Deje sa niečo?“ zbystrila som a tiež som sa posadila.

„Budem musieť ísť,“ zamrmlal a začal upratovať veci okolo nás.

Postavila som sa a podávala som mu jednotlivé kusy obliečok. „Dobre, to je v poriadku. A kam?“ nervózne som sa usmiala, snažiac sa zistiť, čo sa práve stalo.

„Nerozumieš mi.“

„To je pravda, tak mi to teda vysvetli.“

„Včera prišla Sandra.“

Odkašľala som si: „Čo tým myslíš?“ Zvraštila som tvár a ustúpila o krok dozadu. Mikinu som si utiahla na hrudi. Zrazu bolo akosi chladno.

Uhýbal pohľadom: „Chce, aby som sa s ňou vrátil.“ Vážnosť jeho hlasu ma vystrašila, no naivne som sa stále presviedčala, že je to len nejaký jeho hlúpy žart a o chvíľu bude znovu ležať pri mne vyškerený, že ma dostal. Prešla dlhá chvíľa, no napočudovanie žiadne „ha-há“ z jeho strany neprichádzalo. Nič. Nepohol ani brvou.

„A čo si jej teda povedal?“ napriek snahe tváriť sa stále nad vecou sa mi oči postupne začali plniť vodou. Akoby odpoveď vedeli skôr, než som si ju dokázala pripustiť ja sama.

„Vraciam sa, Nat,“ uprel na mňa ustráchaný, no zároveň až priveľmi ľahostajný pohľad. Zdvihla som ruky do vzduchu a hlučne ich nechala spadnúť späť k nohám. Otočila som sa, schovala tvár do dlaní a šúchajúc si oči som sa snažila zmyť sklamanie, ktoré sa v nich zračilo. Samej zo seba, zo svojej naivity a z toho, ktorého som si postavila na piedestál.

„Vravel som, že na konci leta odídem, to si vedela od začiatku,“ s otrčenými rukami sa to snažil prišiť mne.  

„Ty si neuveriteľný,“ zlomil sa mi hlas. Kývala som hlavou zo strany na stranu a nedokázala spracovať nič, čo hovorí či robí. Najhoršie bolo, že napriek nezáujmu, s ktorým to povedal, mal pravdu. Vedela som, že jeho srdce vždy patrilo jej. Nemám žiadnu výhovorku. Bolo to tak. Nič z toho mi však nezabránilo oddať sa mu celá.

Často o ňom rozmýšľam, sediac na starých drevených schodoch za nákupným centrom. Vedľa kvitne orgován. Bolí ma z neho hlava, no mne sa to páči. Bolesť sa mi vždy páčila, vyhľadávala som ju. Presne som vedela, kde jej je najviac a vošla som priamo do stredu diania. Nahá. Aby sa mi dostala rovno pod kožu. Dúfať v naivné rozprávky a vzlykať nad tým, že sa nenaplnili, bolo akousi mojou mantrou. Stratila som sa v spomienkach a verila, že ich možno pritiahnuť do prítomnosti. Neuvedomila som si však, že sú spomienkami z nejakého dôvodu. Zaľúbené, ukričané, plné hádok a milovaní, ktoré po nich väčšinou nasledovali. Je mi to ľúto. Je mi ľúto všetkého, čo sa stalo a už sa možno nestane. Bolo a už možno nebude. Premôže ma strach z toho, že raz budem môcť už iba snívať. Práve o spomienkach na toto leto, na Patrika. Vdychovať jeho prítomnosť a potom si uvedomím, že na mňa dávno zabudol.

Sedela som presne na tom istom mieste. Akoby to bolo včera. Trasúcimi dlaňami som si zotrela rinúce sa slzy a poriadne sa nadýchla. Vidím, ako zatrasiem hlavou vo viere, že z nej opadnú všetky pochybnosti, ktoré sa mi chcú nabúrať do vnútra. Nezáleží na tom, či uvažujem múdro, takticky, zmysluplne. Vlastne nič z toho ani nerobím. Celý premýšľací proces mi zabral asi dve sekundy a všetkými desiatimi ho prebila neutíchajúca túžba vidieť toho, ktorý ma dostal do tohto bodu. Predtým než mi odíde. Nie preto, aby som mu vynadala. Iba potrebujem ešte aspoň malú chvíľu vidieť jeho tvár. Cítiť sa inak ako teraz. Cítiť sa dobre, aj keď mi znova ukázal, že je to prchavejšie ako čokoľvek. Aj keď to bude o to viac bolieť. Celé leto som prežila v nádeji. A užila som si ho viac ako kedykoľvek predtým. Nechcem o ňu prísť. Potrebujem, aby mi dal dôvod dúfať, že ešte príde. Aj on, aj leto. Aj tá nádej.

Nevedela som, čo sa stane. Rozhliadla som sa okolo a pred tým, než som sa stihla vystrašiť bolesťou, ktorá môže nasledovať, ak mi nedá to, čo potrebujem, som zletela zo schodov. Dobehla som práve včas, vlak odchádzal o päť minút. Pomaly som sa predierala medzi ľuďmi a ich batožinami. Vtom som ho uvidela. Bola som dostatočne patetická na to, aby som zakričala jeho meno, no Sandra v jeho závese mi akosi odstrihla hlas. Videla som ho nastupovať do vlaku a začala som sa chvieť. Napriek vzlykom, ktoré sa drali von mojím hrdlom, som sa prinútila podísť bližšie. Postavila som sa pred okno, v ktorom sedel. Sandra ukladala kufre a on pozoroval ľudí hmýriacich sa po vlakovej stanici. Hľadala som jeho pohľad. Zrazu si ma všimol. Skamenel, ja takisto. Iba som tam stála so spustenými rukami a pozerala do tých dôverne známych očí. Tie moje sa začali lesknúť viac a viac. Naklonil hlavu, zovrel pery a s klipnutím jemne, takmer nerušene, prikývol. Prehltla som a zopakovala po ňom. V tom sa vlak rozbehol a napriek mojej túžbe, aby tento pohľad mohol trvať večne, sa nekompromisne stratil.

Celý august zbehol v žmurknutí oka. Intenzívne a pomaly a zrazu bolo po ňom. Rovnako ako po víne na pláži. Po nás. Napriek bolesti, v ktorej som tam vtedy ostala stáť, som vedela, že som Patrika vlastne nestratila. Nemohla som ho stratiť. Nikdy totiž nebol mojím. Ani on a ani toto leto. V jeho krátkom pohľade som však pochopila jedno. Rozhodne som ja patrila jemu. A to vo svojej podstate úplne stačilo. Mne to stačilo.

Mária Šarišská

autorka je absolventka Autorského literárneho praktika pod vedením Andrey Rysovej

Scroll to Top