nech sme takí, akými sme nikdy neboli

Peter sa postavil z koženého kresla a zamieril k archaicky vyzerajúcej komode. Až neskôr mi vysvetlil, že to bol darček od strýka, ktorý kus nábytku našiel na povale a že v skutočnosti nie je taká stará, ako vyzerá, len je špinavá.

„Musím si tu už konečne spraviť poriadok,” povzdychol si Peter. Zo skrinky vybral dva whiskáče. Vždy, keď sme sedeli u neho, lamentoval nad bordelom v jeho byte a vždy, keď som k nemu prišiel, opäť sa nič nezmenilo. Už som sa nad tým prestal zamýšľať. Petrov byt mal vždy „mužnú” atmosféru, ak berieme ako príklad typického detektíva z 30. rokov. Ako prvé vždy udrie do nosa dymová aróma, ktorá sa spája s miernou zatuchlinou. Okno sa tu otváralo len zriedka, pretože v lete sa Peter bál lietajúceho hmyzu a v zime mu bola… no… zima. Napriek tomu sa nehanbil fajčiť čo mu hrdlo dovolilo a kedysi biele záclony by o tejto tragédii vedeli rozprávať celé hodiny.

„Sleduj toto!” zvolal Peter. Na stolík položil vysoký pohár, naplnil ho do štvrtiny Jamesonom a dolial Steigerom. Podvihol som obočie. „Volám to Nunchuck,” vyhlásil víťazoslávne a plným dúškom si z pohára odpil.

„Prečo Nunchuck?” vyzvedám a kamarát sa teší, že jeho gebuzina vo mne vzbudila záujem.

„Lebo ťa to posadí na prdel!” vykríkol a zasmial sa na štipke geniality, ktorá na môj údiv odmietala odísť z jeho už aj tak dosť prepitého mozgu.

Stiahli sme dva Nunchucky a potom sme si už lievali whisky do pohárika a brzdili ju pivom, ako normálni ľudia. Bola to silná kombinácia a po niekoľkých kolách som už cítil jej účinky. Hlava sa mi nafúkla a prechádzala ma chuť na socializáciu. Oprel som sa o gauč a sledoval Petra, ako finišuje so svojím pivom a okamžite si dolieva ďalšie. Jeho veľká tragédia… Vždy, keď pil, vychádzalo z neho potlačované zúfalstvo, lákavá aróma sebadeštrukcie a samotného dna. Pil ako pustovník, ktorý po týždni blúdenia púšťou natrafil na oázu a ja som mu to dnes vôbec nemal za zlé. Vlastne, ako tak nad tým premýšľam, táto myšlienka bola čoraz lákavejšia.

V totálnom alkoholickom delíriu sa mi raz priznal, že pije preto, lebo dúfa, že jedného dňa sa v ňom niečo zlomí a on sa bude môcť vykričať do sveta. Žiadne múdrosti, žiadne krivdy, len súvislý zvierací rev, ktorý by mu pomohol dostať zo seba to, čo mu nedovolí ani alkohol. Bol to tlak, zvierajúci ho z každej strany, bublina, ktorú svojou silou nedokázal prebiť, čo bola škoda, pretože všetko, po čom túžil, sa nachádzalo na druhej strane.

Snažil sa… Viac ako ja. Asi preto som ho sčasti obdivoval, aj keď som mal niekedy dojem, že by si za svojím išiel aj cez mŕtvoly. Mal rád pekné ženy (na druhej strane, kto nie), no ak sa mu jedna náhodou hodila okolo krku, morálka išla bokom. Petrovi bolo jedno, či vedela stáť na nohách, alebo nie. Dievča si vybralo v momente, keď sa rozhodlo piť… To bola veta, ktorá mu dovolila v noci spávať. Na druhej strane, ak mu raz povedala definitívne nie, to slovo bolo preňho zákon.

 

Napriek tomu nikdy nemal dosť. Každá divoká príhoda ho uspokojila len na niekoľko týždňov, potom chcel niečo viac. Niečo ešte divokejšie. Trtkacie eskapády s depresívnym dievčaťom, ktoré sa ho snažilo presvedčiť, že je tehotné (skúšala to na viacerých), polnočné preliezanie cez okno, spolužiačka, ktorá sa dogrcala hneď po tom, ako ho zavolala k sebe do bytu. Smial sa na tom a pointou každého jedného príbehu bolo heslo To je život…

Ja som také šťastie nemal a možno práve preto som žral každú jednu z jeho historiek. Mojím najväčším úspechom bolo, keď mi dievča so psími očami a láskyplným tónom oznámilo: „Si úžasný chalan a určite jedného dňa spravíš jedno dievča extrémne šťastné, ale my by sme si nerozumeli.” Niekoľko rokov po sebe, stále rovnaká veta. Myslel som si, že mi celý ten čas niečo chýba, nejaká vlastnosť, ktorá by celú moju osobnosť stmelila a posunula vpred. Až Peter mi vysvetlil, aby som si s tým nelámal hlavu. „Život je ako vypínač,” hovoril, „buď sa svieti, alebo nie. Buď je to áno, alebo je to nie. Dievčatá rady skúšajú.”

Vždy keď ma trápila nejaká potenciálna známosť, Peter začal s rovnakou prednáškou: „Hovoril som ti to už stokrát, pamätaj na vypínač – čo nie je áno, je automaticky nie.” Za triezva to bola úžasná mantra na jednoduchší život, no keď sme si vypili, zistil som, že jeho teórie idú aj hlbšie: „Ty ako chlap máš kopu dobrých a zlých vlastností a každý chce predsa len to najlepšie. Dievčatá, s ktorými sa zoznámiš, ťa budú pozorovať a zisťovať, či dostanú to najlepšie, alebo nie. Musíš im dať najavo, že ty si ty, so všetkými tvojimi dobrými vlastnosťami, ale aj s tými zlými.” Vždy, keď Peter hovoril, cítil som sa o trochu lepšie. Kázal život bez kompromisov, život, v ktorom si podmienky kladieš ty sám a ohneš svet k svojej vlastnej vôli. Lenže Petrovou praxou bolo hrať sa na niekoho, kto nemá negatíva, a preto mu všetky jeho ľúbostné avantúry nevydržali dlhšie ako pár dní. Preto robil kuriéra pre GLS. Peter nezniesol prácu, ktorá nie je čiernobiela a presne tu som uvidel štrbinu v jeho absolutizmoch.

 

„Dnes prednáška nebude?” opýtal som sa.

„Máš nejaký problém?” odpovedal mi otázkou a ja som sa nečakane zasmial.

„Nie,” povedal som s cigaretou v ústach. „Ale už sa z toho stal taký zvyk,” zapálil som si. Išla zo mňa arogantnosť. Odpil som si z piva a zdalo sa mi naozaj vtipné, že stačí len jedna múdrosť, aby sa žiak otočil k svojmu majstrovi chrbtom. Peter tu bol pre mňa, keď som potreboval pomôcť a na všetko mal svoju múdrosť. Jeho teória o vypínači mi však ukázala, že nemusí byť chyba v tom, čo robím, ale v tom, ako si komplikujem život. Snom každého učiteľa (aj keď je ním kamarát) je poslať kúsok seba ďalej, no snom každého žiaka je nájsť riešenie na problém, s ktorým si nevie dať rady. Keď žiak zistí, že to ide aj inak, už si nenechá liať rozumy do hlavy.

„Veď už sa ani poriadne nerozprávame,” predniesol Peter so zvláštnou tragédiou v očiach. Alebo to bolo uvedomenie? Tváril sa ako mních, ktorému sa po štyridsiatich dňoch hladovky zjavila budúcnosť alebo ako staničný somrák, ktorý si presne vtedy, keď si od vás pýta peniaze, uvedomí, že celý jeho život je jedna veľká tragédia a musí vám o nej porozprávať. Tak či onak, nechápal som jeho výraz. „Ako to, veď sme spolu skoro každý deň.”

„To hej,” pritakal mi Peter. No hneď, ako sa z plného dúška napil, musel k tomu niečo dodať: „Sedíme u mňa, chlastáme, ale vždy sa bavíme o somarinách.” Tresol pohárom o stôl, vybral krabičku cigariet a jednu mi hodil. Nepýtal som si. Zapálili sme si a Peter pokračoval: „Kde sú tie časy, keď sme do rána rozoberali ženy? Kde sú tie časy, keď sme chceli vedieť, čo je s nami zle a napraviť to? Kde sú tie časy, keď sme sa snažili pochopiť život?”

„Neviem…” Priznám sa, že som vložil trochu úsilia do premýšľania o ničom, ale vedel som, kam tieto reči povedú. „Možno sme zistili, že život sa nedá pochopiť.”

„Ale dá!” zvolal Peter, frustrovaný z kacírskych myšlienok. „Pred niekoľkými rokmi by si nezbalil ani opitého vorvaňa a pozri sa na seba teraz! Sebavedomejší, spokojnejší, už ťa ani nespoznávam.”

„Mám školu, brigádu, život… Už ma nebaví sedieť v kúte baru a sledovať, ktorá by dnes šla so mnou domov,” oponujem mu.

„Bojíš sa…” podpichuje.

„Nebojím!” zvolám ako tvrdohlavé decko. Peter sa len usmieva. Opäť bol v úlohe učiteľa, ktorý mi otváral hlavu. „Je to o slobode. Byť voľný, mať možnosť výberu.”

„Aká sloboda!? Aký výber!?” Ani som si neuvedomil, že kričím: „Skúšaš svoje triky na najkrajšie dievča v bare a ak nevyjdú, skúsiš ich na druhé najkrajšie dievča v bare. Ako nízko klesneš na svojej postupke, kým sa ti podarí nejakú ohúriť?”

„To máš pravdu,” smial sa Peter, „ale už sa pomaly zlepšujem.”

„Už sa pomaly zlepšujem…” parodoval som jeho hlas. „Zomrieš sám, tak to bude,” úplne mi ušlo, že som zaťal do živého.

„A ty zomrieš s niekým, kto ti lezie na nervy,” odpovedal pokojne, pokojnejšie, než som čakal. „Alebo zistíš, možno po piatich, možno po desiatich rokoch, že si niekde spravil chybu. Žena ťa podjebe a ty hľadáš cestu von, lenže nijaká neexistuje.” Namiesto piva siahol Peter po whisky a nalial aj mne. „Pi,” rozkázal mi. „Momentálne žijeme život plný kompromisov. Ak ti nevyjde to, čo chceš, musíš byť spokojný s tým, čo máš.”

„Neskončím predsa na ulici preto, lebo ma nezobrali za šéfa Apple,” oponujem mu.

„To nie, ale budeš šťastný?” opýtal sa ma. Ostal som ticho, pretože som vedel, že akákoľvek narážka na medzery v jeho pohľade na život vyvolá niekoľkohodinovú debatu. Peter si všimol, že mám ešte čo povedať, no tiež rezignoval, rovnako ako ja.

„Chcem byť voľný, vedieť si vybrať. Ty si ma nikdy nechápal,” dodal predtým, ako sme sa rozlúčili.

 

Ďalší deň ma neskutočne bolela hlava, no aj tak som už o dvanástej musel sedieť v kancli nášho školského časopisu. Pomedzi jednoduché školské lavice sa prechádzala naša šéfredaktorka, popíjajúc harmančekový čaj. Vždy som sa jej chcel spýtať, či si nedá kávu, ako každý jeden z nás, ale usúdil som, že na to sa tvári príliš sofistikovane. Približne polhodinu po dvanástej sa dvere triedy rozleteli a dovnútra prišla nasratá editorka. „Richard, to čo má znamenať?” Vytlačená kópia môjho rozhovoru mi pristála na stole skôr, než som stihol otočiť hlavu. „Čo sa deje?” pýtam sa s naučenou pokorou. Absolútne ma netrápilo, ako moje články môžu vyznieť.

„Rozhovor s našou študentkou!” pokračovala v pohoršení. Jej zvýšený hlas upútal pozornosť šéfredaktorky: „Čo sa deje, Dominika?” opýtala sa a ja som sedel v tichosti za stolom, obklopený ostrými nožmi. Je možné, že je úspech vašej debutovej piesne spojený s vaším provokatívnym obsahom na Instagrame? Dominika prečítala jednu z mojich otázok a šéfredaktorka ma prepichla pohľadom, ako keby som si dovolil napiť sa z jej harmančeka.

„No hej… Na tú otázku mi nevedela poriadne odpovedať,” moje vysvetlenie celú situáciu len zhoršilo.

„Ani sa jej nedivím! To čo je za kokotnú otázku?” vyštekla šéfredaktorka.

„Ja neviem,” nemotorne sa obhajujem, „začal som ju sledovať už v prváku a celý čas pridávala buď svoju prdel, alebo cecky. Zrazu dá na jútub hroznú pesničku a je z toho haló?”

„Tá pesnička je podľa mňa super,” vyjadrila sa Natália zo zadného radu. Jej najväčším vzorom bola Plačková.

„Richard, ja viem, že čo nie je Dylan, to je pre teba odpad,” začala šéfredaktorka tónom, ktorý nazývam milosrdná kopija cez srdce, „ale pesnička nemusí vyhrať nobelovku, aby bola dobrá. Ty si z nej spravil v článku nejakú kurvu a nie je s tým spokojná. Pravdupovediac, ani mne sa to nepáči. Nemôžeme to vydať takto.” Nikto by ma nepresvedčil, že úspech tejto fitnesky a beauty blogerky nie je rovnaký, ako v prípade Oswaldovej Pumpy, len s tým rozdielom, že jej fanúšikovia boli v prvom rade chlapi a tí sa radi pozrú na sporo odetú ženu.

 

Nenávidel som sa za to. My chlapi sme prirodzení lovci a Peter mal sčasti pravdu v tom, že ak uvidíme peknú ženu, chceli by sme ju dobyť. Ony to vedia a úprimne, ak by som mal ja takúto výhodu nad opačným pohlavím, nebol by deň, kedy by som ju nevyužil. Ale na moju obranu, neustále som sa presviedčal o tom, že vo svete musí byť niečo viac. Viac vrstiev, viac motívov, ale vždy som dospel k tomu, že je to oveľa povrchnejšie miesto, než si myslíme.

Neveril som Sheeranovým pesničkám, neveril som citátom od Čistej duše alebo Riadkov života, pretože je ľahké poznať, keď umelci hovoria o niečom reálnom alebo ide o komerčnú ilúziu, ktorá dokáže oklamať milióny ľudí. Neveril som v lásku, pretože najprv by ju človek musel vidieť, aby mohol uveriť. Je to niečo ako viera v Boha, ak budete trpezliví, možno sa vám jedného dňa všetko vráti. Komerčná ilúzia, všetko v jednom. Morálka, priateľstvo, láska, pracovný úspech. Ľudia chcú len jedno, chcú sa mať lepšie. Peter to tvrdil stále, no život musel mať v sebe niečo viac. Jednoducho musel, lebo ak nie, tak sme všetci stratení. Neveril som v polonahú umelkyňu, ktorá svojím prvým songom očarila slovenskú scénu a cítil som sa hrozne, pretože moja práca bola ostro kritizovaná. Nebude zo mňa investigatívec, zameriavajúci sa na ľudskú povrchnosť, bude zo mňa pisálek, ktorý musí robiť to, čo mu niekto hore povie a ak sa ma niekto opýta na zmysel života, poviem mu: „Neviem, čo si myslíš ty?” Načo sa snažiť oponovať, keď sú na svete ľudia, ktorí hovoria za troch. Niektorým stačí tak málo, zatiaľ čo iných neuspokojí absolútne nič. Keď mi Peter napísal, či s ním nepôjdem večer do baru, neváhal som.

 

„Vieš, každý máme svoju cieľovku,” snažil sa prekričať Paľa Haberu. Nie toho frajera v rifľovkách a koženej bunde, no tisíc wattový reprák, ktorému sa celkom dobre darilo imitovať hlas tejto legendy. V Cerveze boli dnes všetci. Mladí fagani, moji spolužiaci, dokonca aj kolegovia zo školského časopisu. Tí prešli uličkou vedľa účkových sedačiek a kývali mi s úsmevom, keď ma videli sedieť pri stole. Dokonca aj Dominika a aj šéfredaktorka. Akoby sa dnes doobeda nič nestalo, ale stále som to mal v pamäti. Odkýval som im s trochu menším úsmevom a prosil vesmír, nech si ku mne neprisadnú. Peter bol na druhej borovičke a ja na piatej desiatke. Premýšľal som medzi jeho monológmi, kto je na tom lepšie.

„Teoreticky,” ukázal na mňa horiacou špičkou cigarety, „ty môžeš mať všetky peniaze sveta, všetok majetok sveta, všetky autá, šperky, ale nikdy si nezískaš všetkých ľudí.”

„To preto, lebo na to by si sa musel zmeniť ty sám,” stačí sa len trochu pozrieť smerom dovnútra a odpoveď príde sama. „Nie, nie,” Peter sa ma pokúsil opraviť, „môžeš sa zmeniť, ale zapôsobíš len na inú skupinu ľudí a hrozí, že sa od tej starej vzdiališ.” Peter bol opojený vlastnou múdrosťou a ja som sa pozeral okolo seba. Vpravo sedeli frajeri, kúsok viac vpravo komedianti a ešte kúsok viac vpravo bola Terezka s obtiahnutým čiernym tielkom a veľkými prsiami. Asi netreba písať, kde mi zastal pohľad. Videl som skupinky ľudí a čím viac som sa pozeral, tým viac sa mi zdalo, že my dvaja nezapadáme. Tvorili sme vlastnú skupinu, zaujíma ma, ako by nás popísali iní. Mizantropi? Peter sa rozhodne vnímal ako intelektuál, ktorého nikto nechápe, lenže, čo je pravda, ak tú vašu zavrhne celá spoločnosť? Bál som sa, že my sme tí divní a možno preto som potreboval rozumieť. Prečo nám život stavia pred nosom steny, ktoré sa na prvý pohľad nedajú prekonať? Aby sme šli inde? Aby sme mu pľuvli do tváre? Prečo jednoducho nemôžme ísť tam, kam chceme? Pozrel som sa na Petra a ani som nerozmýšľal nad tým, čo vyšlo z mojich úst. „A prečo ťa to serie?”

 

Peter sa otočil smerom do krčmy a ukázal prstom: „Chcem ísť ku nej a zobrať si ju domov.” Snažil som sa sledovať dráhu jeho ukazováka a nebezpečne sa blížila k úzkemu čiernemu tielku. „Myslíš hentú? Terezu?” opýtam sa. „Nie,” zamračil sa Peter a ukázal lepšie. Veľmi mi to nepomohlo, lebo len potriasol rukou. „Hentá, za ňou,” vysvetľoval. Keď som ju konečne zbadal, prekvapili ma jej dlhé nohy, kockovaná pánska košeľa a zlaté hodinky, ktoré dnes už nosí každá. Zdá sa mi, že mala pichnuté pery, ale nechcem jej krivdiť. „Máš čo robiť,” potvrdil som jeho dobrý vkus.

„Veď práve…” povzdychol si Peter, „keby si ona, išiel by si so mnou?” Premeral som si ho podguráženým pohľadom: „Nešiel by som s tebou ani takto, ale čo mi ostáva?” zasmial som sa. Peter nie. „Myslím si, že je zvyknutá na iný druh záujemcov,” povzdychol si. „Čo ti bráni nabrať svaly, vymeniť tú ošúchanú bundu za fajn tričko a ísť to skúsiť?”

„Čas… A to, že potom by som to už nebol ja. Ty by si ma potom nebral už vôbec,” Peter sa pozrel do zeme a všimol som si, že rozmýšľa. Nevedel som povedať nad čím, avšak z nespokojnosti prechádzal do pokojnejšej nálady. Pozrel som sa ešte raz na Terezku a frajerov, medzi ktorými teraz stála. Je pekná. Až príliš pekná pre mňa, a tak to možno má byť. Opäť som sa pozrel na Petra a zodvihol som krígeľ: „Nech sme tými, kými sme!” Peter sa pozrel na mňa a na tvár sa mu vrátil úsmev: „Nie… Nech sme takí, akými sme nikdy neboli…”

Richard Zliechovský

autor je absolventom Autorskej literárnej tvorby po vedením Petra Tollaroviča

Scroll to Top