nevypovedané

Keď som vošla do izby, sedel tam, kde vždy. Kožený gauč pri sklenenej vitríne. V ruke rum a v tvári ostrý pohľad, ako vždy. Vlasy začesané dozadu a jeho vojenská uniforma úhľadne vyžehlená. Na chvíľu mi venoval pohľad. Pozrel sa smerom k oknu a so zvýšeným hlasom mi zopakoval, že sa viac nebudeme stretávať. V pozícii jeho asistentky bolo ťažké vyhovieť jeho požiadavkám, no neprišla som sem polemizovať o trávení času v jeho blízkosti. Mojím cieľom bolo, konečne mu povedať pravdu. Nechcel ma však pustiť k slovu. Neustále upodozrieval nielen mňa, ale aj okolie z plánovania atentátov. Možno práve stres, ktorý prežíval, sa podpísal na jeho zdravotnom stave. Neustále bolesti svalstva viedli k výbuchom nervov, vďaka ktorým sa niekoľkým zamestnancom ušla nejedna rana. Prúd myšlienok prerušilo až hodenie skleneného pohára o stenu. ,,Vypadni!“ Ja som si inštinktívne chytila brucho a pozrela sa smerom dolu. Nedokázala som sa stotožniť s tým, že pod srdcom nosím dieťa s človekom, akým je on. Bol zosobnením všetkej zlosti sveta. Aj napriek tomu som počas niekoľkých stretnutí podľahla a začala veriť, že mi city opätuje. Bola som však len jedna z mnohých. Počas prebdených večerov, plných alkoholických prehreškov, sa nás na vile v Kunceve vystriedalo niekoľko. Rovnako ako vtedy, aj teraz ma z izby vyháňal kvôli dôležitému stretnutiu. Znova som premrhala šancu vypovedať mu všetko, čo sám potreboval, no nechcel počuť. Cestou dolu mohutným točeným schodiskom som premýšľala, či je vhodné nechať si dieťa. Ostala som doma a snažila sa ustáliť myšlienky víriace v mojej hlave. Po niekoľkých dňoch som nabrala posledný kúsok odvahy a šla opäť do vily. Cestou som si prehrávala celý rad slov, poskladaný do kostrbatých viet. Nevedela som zjednotiť spôsob, akým mu celú situáciu vysvetlím. Na prichádzajúci rozhovor som sa sústredila viac ako na cestu. Možno práve preto som si nevšimla rozruch v okolí dvora. Moje kroky smerujúce do vstupnej haly okamžite prerušil kapitán Berija: ,,Už nežije. Mozgová mŕtvica,“ skonštatoval. Podlomili sa mi kolená a rozpŕchla sa každá konštrukcia pripravovaných viet. Stalin zomrel a s ním aj moja nádej na lepšiu budúcnosť. Slová ostali nevypovedané, vízie zmarené a potomok jedného z najväčších diktátorov bez otca.

Júlia Jamrichová

autorka je absolventka Autorského literárneho praktika pod vedením Andrey Rysovej

Scroll to Top