obraz

„Amanda, prosím ťa, nerob to,“ mysľou mi prebiehala ozvena jeho slov, prerušovaná pravidelným rytmom železných kolies prechádzajúcich cez spoje koľajníc. Netuším, ako, ani kedy som zaspala. Rýchlym pohybom skontrolujem hodinky. Podľa času tipujem, že sme niekde za Darlingtonom. Miesto oproti, ktoré bolo ešte pred chvíľou prázdne, obsadila mladá útla žena. Neprítomne hľadela von oknom. Neuvedomila si, že na ňu pozerám. „Lístky poprosím,“ ozval sa hlas sprievodcu, ktorý vytrhol ženu zo zamyslenia a začala prehrabávať tašku, ktorú mala položenú na kolenách. Chvíľu jej to trvalo. Sprievodca netrpezlivo prenášal váhu z jednej nohy na druhú. „Prepáčte, prisahala by som, že som ho dávala sem.“ Chlapík v tmavomodrej uniforme so smiešnou čapicou na hlave prekrútil očami. Takéto prípady zažíva určite často. Teraz začne odsýpať nejakú historku o tom, ako stratila lístok a nemá pri sebe peniaze. No výborne, to sa môže stať len mne. „Ach, tu je,“ nahmatala pravé vrecko na bordovom kabáte a vytiahla z neho zatúlaný lístok. Sprievodca si ho premeral pohľadom, akoby pochyboval o jeho pravosti. „Máte šťastie,“ povedal, štikol lístok cvakačkou a odpochodoval smerom dopredu. Žena odložila lístok do vrecka na kabelke a zaregistrovala môj pohľad. Zahanbene sklonila hlavu a odvrátila zrak smerom k oknu. Chválabohu, nemám náladu na rozhovory s cudzincami a podľa jej reakcie ani ona. Symfónia kvapiek dopadajúcich na okno pritiahla moju pozornosť. Neviem prečo, ale toto bláznivé novembrové počasie ma upokojuje. Na tú krásu by som sa dokázala dívať celé hodiny. Milujem búrky, ktoré sa odohrávajú mimo mňa. „Prepáčte, je toto miesto voľné?“ ozval sa hrubý hlas s otázkou na spolucestujúcu. „Samozrejme, nech sa páči,“ nesmelo odpovedala a presunula tašku zo sedačky znovu na kolená. Priestorom starého rušňa sa vznášala omamná vôňa jeho parfému. Tú vôňu poznám. Rozbúchalo sa mi srdce a neveriacky som pozrela na neznámeho prísediaceho. Nie, samozrejme, to nie je on. Čo som si myslela, určite by si ku mne ani neprisadol, ak by ma zbadal. Znovu som pocítila tú známu, trpkú príchuť sklamania. Thomasa som nevidela už dva roky. Od toho incidentu so mnou nechce mať nič spoločné. Priestorom sa rozľahla tma, ktorú narúšalo len jemné blikajúce svetlo na strope. Ozval sa nepríjemný škripot bŕzd. „Prečo zastavujeme v tuneli?“ Z diaľky sa ozval akýsi hlas. Všetci sa začali obzerať jeden na druhého a vypytovať, akoby niekto mohol tušiť, čo sa deje. Ľudia majú radi kontrolu. Neustále potrebujú vysvetlenia, chcú vedieť, čo sa okolo nich deje. Mne je to akosi jedno. Omamná vôňa ma zbavila racionálneho úsudku a vtiahla ma do letargie spomienok. Deň, keď sme sa spoznali, bol neobyčajný. Prvýkrát som mala na sebe tie purpurovočervené šaty, ktoré mi viseli v šatníku asi rok. Nikdy som nemala odvahu obliecť si ich, až dovtedy. Vždy som sa snažila pôsobiť nevýrazne, aby som na seba nepútala pozornosť okolia. Presne ako ten obraz, ktorý som obdivovala. Nikto sa pri ňom nepristavil. Stála som dlhé minúty v rohu galérie a snažila sa nahliadnuť do vnútra tej krásy. Vyvolával vo mne podobné pocity pokoja ako búrka, asi preto ma zaujal. Prvýkrát sa pri obraze zastavil niekto iný okrem mňa. Mlčky sme tam stáli a hľadali zmysel v tom spojení farieb a línií. Neskôr vysvitlo, že som ten zmysel hľadala iba ja, pretože on ho dôverne poznal. Dlhé hodiny sme sa rozprávali o obraze, ktorý ostatní prehliadali. Cítila som medzi nami zvláštne prepojenie, ktoré som dovtedy nezažila. Vedela som, že s Thomasom mám toho spoločného viac, ako s kýmkoľvek, koho som poznala. Jeho obraz nemal veľký úspech. Asi po týždni ho zo steny galérie zvesili, no mňa si ním získal celú. Odvtedy sme sa stretávali každý deň. Neskôr mi ukázal ďalšie svoje obrazy. Vedela som, že má nesmierny dar, ktorý málokto ocenil. Dvere na vozni sa otvorili a sprievodca prudkým krokom prechádzal rušňom. „Prepáčte, prečo vlak stojí?“ vypytoval sa niekto z cestujúcich. Sprievodca vychŕlil zopár slov o prekážke na trati a pokračoval vo svojej ceste. Neunúval sa vysvetliť, ako dlho tu budeme trčať, čo staršiu pani veľmi neuspokojilo. Spustila sa vlna debát o zlom systéme a ja som sa znovu uzavrela do svojho vnútra. Ešte stále mi chýba. Nedokážem zabudnúť. Ostalo po ňom prázdne miesto, ktoré nič nedokáže zaplniť. Tie chvíle, keď prechádzal štetcom po plátne a ja som sa na neho s obdivom dívala, sú navždy preč. Jeho sestra nikdy neuznávala náš vzťah. Vedela, aká som v skutočnosti. Svoje pohŕdanie voči mne dokázala dať vždy dômyselne najavo. Keď to už bolo na nevydržanie, Thomas sa odsťahoval a začali sme spolu žiť. Bolo to najšťastnejšie obdobie v mojom živote. Nemali sme veľa peňazí, ale mali sme jeden druhého. Bola som jeho múzou a on ma zvečňoval na plátne. Viem, že ma skutočne miloval. Pozlátko čoskoro opadlo a omámenie mysle sa začalo vytrácať. Z času na čas sa stretával so sestrou. Samozrejme, že sa mu snažila vyhovoriť náš, podľa nej, nezmyselný vzťah. Nemohla za to. Jej puritánsky pohľad na svet jej zabraňoval pochopiť to. Koniec koncov, skoro všetci na nás hľadeli negatívne. Spočiatku sme to nevnímali, boli sme príliš zamilovaní na to, aby sme sa trápili tým, ako na nás hľadí spoločnosť. Ja som sa nad tým dokázala povzniesť. Nikdy som nebola veľmi obľúbená a vďaka mojej rodine som čelila pohľadom opovrhnutia celkom často. Toma to však trápilo stále viac a viac. Vždy mu záležalo na úspechu. Postupom času som videla, že stretnutia s jeho sestrou na neho nemajú dobrý vplyv, ale nechcela som mu to zakazovať. Vždy, keď sa vrátil domov, bol zvláštny. Stále bol zamyslený, akoby riešil nejakú matematickú rovnicu, ktorej výsledok nedokáže nájsť. Hádali sme sa čoraz viac, až kým sa to nezrútilo ako domček z kariet. Raz, po jednej z našich hádok, som si išla prevetrať hlavu. Keď som sa po niekoľkých hodinách vrátila do bytu, jeho veci tam už neboli. Jednoducho bez slova zmizol. Snažila som sa hľadať ho v dome jeho sestry, ale márne. Bol prázdny. Chodila som na všetky miesta, ktoré zvykol navštevovať, no viac som ho nestretla. Až kým som neobjavila ten článok v novinách. Galéria v centre Londýna mu usporiadala výstavu. Tak predsa to dokázal. Nikdy som o jeho talente ani len najmenej nezapochybovala. Dnes ľutujem, že som ten článok objavila. Nemala som tam ísť. Neviem, čo som od toho očakávala, ale to, čo sa stalo, bolo horšie ako nepoznať dôvod. Znovu som na seba navliekla šaty z nášho prvého stretnutia, akoby som sa vrátila späť v čase a zabudla som na všetko, čo sa odohralo za posledné mesiace. Myslela som iba na to, ako znovu uvidím jeho tvár, ktorej obrysy mi pomaly vyprchali z pamäte, ako spomienky na všetky útrapy. Pripadala som si ako v splnenom sne. Mojom aj jeho. Galéria bola zaplnená mojimi portrétmi. Na každom obraze som bola ja, jeho múza. Všetci tí ľudia ich obdivovali a rozprávali o Thomasovi ako o géniovi. Ktosi zacinkal lyžičkou o pohár šampanského. Predierala som sa cez dav ľudí a vtedy som ho zbadala. Po dlhých mesiacoch prázdnoty som sa znovu cítila úplná. Po jeho ľavej ruke stála jeho sestra a odriekala prípitok na oslavu jeho úspechu. Vôbec som nevnímala. Chvíľu som len stála a hľadela na neho. Akási žena ho chytila za ruku. Všetci pozdvihli poháre a pripili si. Thomas si odpil z pohára, naklonil sa k žene a pobozkal ju. Zrazu čosi vo mne prasklo. V hrudi som pocítila akúsi nepoznanú bolesť. Cítila som, ako mi do očí vchádzajú slzy a počula som len tlkot svojho srdca. Stála som ako paralyzovaná. Doteraz nemôžem uveriť, čo sa vlastne stalo. Všetky tie slová o láske pošliapal ako bezvýznamný hmyz. Cítila som sa ako neviditeľná. Nepozvaný hosť, čo prišiel bez ohlásenia. Bez premýšľania som sa k nemu vyrútila. Slzy sa mi valili po tvári. Už si nespomínam, čo som rozprávala, ale asi to bolo dosť nahlas. Všetci sa na nás dívali, no ja som si to nevšímala. Snažil sa ma upokojiť, takúto pozornosť si na svojej výstave asi nepredstavoval. Chytil ma za rameno a snažil sa ma odviesť niekam, kde by bolo menej ľudí. Vytrhla som sa, bola som ako zmyslov zbavená. Akoby nado mnou prebral kontrolu niekto úplne iný. Občas sa nespoznávam, akoby som v sebe mala dva navzájom sa vylučujúce póly. Jeden kladný a druhý záporný. Díval sa na mňa ako na nejakého narušiteľa, pritom on bol ten, kto všetko zničil. Stáli sme tam oproti sebe ako cudzinci, ktorých spájala len minulosť. To, čo som spravila, nedokážem pochopiť ani teraz. Nedáva to zmysel a neviem, čo som tým chcela dosiahnuť, len som potrebovala niečo urobiť. Niečo, čo by ma oslobodilo od tej zničujúcej bolesti zrady. Schytila som jeho obľúbený obraz. Viem to, pretože mi to kedysi povedal. Bol na neho nesmierne hrdý. Schytila som ho a vzala som do ruky zapaľovač. „Amanda, prosím ťa, nerob to.“ Jeho prestrašený pohľad si pamätám dodnes. Podobný pohľad som mala, keď som zistila, že ma opustil. Obaja sme stratili to najdôležitejšie, čo sme mali, no každý niečo iné. Jedno musím uznať. Olejomaľba horí pekne rýchlo. Pohľad na tú skazu som si neužila dlho. Hneď na to ma schmatli dvaja strážnici a odviedli ma preč. Je to malá daň za zlomené srdce, ale aspoň niečo. Možno si hovoríš, že som blázon a možno máš pravdu. Som blázon v láske k nemu. Stále ho milujem. Milujem a zároveň nenávidím. Som schopná robiť šialené veci len kvôli nemu. Aj napriek tomu, že sa zachoval zbabelo a nedokázal čeliť tomu, kým v skutočnosti je. Že všetko, čo medzi nami bolo, zahodil len kvôli strachu z odsúdenia ľuďmi. Možno, ak by sme žili v inej dobe či v inom svete, možno by to dopadlo úplne inak. Ale žijeme tu a musíme prijať nezmyselné pravidlá, ktoré si sami tvoríme. To, čo nasledovalo potom, už nie je podstatné, viac som ho nevidela. Snažila som sa s ním skontaktovať. Písala som mu listy, no odpoveď nikdy neprišla. Nadobro ma vymazal zo svojho života. Teraz trčím zaseknutá v tomto tuneli, na konci ktorého ma nečaká žiadne svetlo. Veziem sa vo vlaku, ktorý nesmeruje nikam. Nechávam sa ním unášať len preto, aby som neostala stáť na tom starom mieste. Je to cesta bez cieľa. Keď raz zažiješ niečo také, ako sme mali my s Tomom, už vieš, že nič viac nepríde. Dosiahneš vrchol svojej existencie a všetko ostatné ti začne pripadať nedostatočné. Brzdy povolili a vlak sa pomaly začal posúvať vpred. O chvíľu nadobudol svoj známy rytmus. Vagónom sa ozýval ruch nedočkavých hlasov. „Prepáčte, pane, neviete, koľko je hodín?“ Hlesla žienka sediaca oproti s pohľadom upretým smerom ku mne. Prikývol som: „Trištvrte na desať.“

Viktória Revajová

autorka je absolventka Autorského literárneho praktika pod vedením Andrey Rysovej

Scroll to Top