ostaň so mnou

I. PROLÓG – Nataša

Vyzerala, ako keby sa mala každú chvíľu rozpadnúť. Krehká, akoby sem ani nepatrila. Ale do väznice s maximálnym stupňom stráženia málokedy zablúdi nevinná duša. Netuší, ako to tu funguje, nevie nič o miestnych pravidlách a vlastne nevie vôbec nič o ničom.
Jemne položila svoju kôpku vecí na posteľ a zahľadela sa von oknom. Ako cez kopirák, pomyslela som si.

Nataša: „Obloha, nič viac.“

Diana: „Ja… Ja som len…“

Nataša: „Radím ti, nič nehovor, ak ti nepovedia, aby si hovorila.“

Skoro sa rozplakala. Aké dojemné, napadlo mi.

Nataša: „Nerev. O to tu nikto nestojí a ani ty to nebudeš mať o nič ľahšie. Dávaj si pozor, aby to nevideli baby z kuchyne, riadi to tam jedna Ruska – Vasilievna. Nízka, červené vlasy, ak uvidí tvoju slabosť, skončila si. Chceš jesť, či nie?“

Diana: „Áno, ja len…“

Nataša: „Nechaj to tak. Ja som Nataša.“

Diana: „Diana.“

Podali sme si ruky, nežný stisk. Koho by tá mohla zabiť.

Nataša: „Za čo si tu?“ spýtala som sa pohŕdavo, tak ako sa patrí, a popritom jej prehrabávala čierne vlasy.

Nataša: „Nemáš vši?!“

Diana: „Nie, nemám,“ stiahla sa ako šteňa.

Nataša: „Dobre, bude to takto, Diana. Ja idem o desať dní von, takže ma neser, v noci nerev, upratuj si po sebe a celkovo, správaj sa, ako keby si sa nemala dožiť zajtrajška. Na oplátku ti vysvetlím, ako to tu funguje, okey?“

Diana: „Uhm.“

Nataša: „Je to takto. Ja som tu už 15 rokov. Viem všetko. Kde sa dostať k tovaru, kde byť v správny čas alebo komu liezť do zadku, ak si chceš priviesť návštevu alebo iné veci, je ti to jasne?“

Diana: „Umh… No.“

Nataša: „Na ako dlho si tu?“

Diana: „Doživotie.“

Nataša: „OU wej… Potrebuješ Xanax.“

 

II. MENŠTRUAČNÁ KRV – Diana

Nataša mi v priebehu troch dní ukázala, ako to tu funguje. Ako je postavená hierarchia, ktorí dozorcovia sú svine, ktorí nie, ktoré baby patria ku ktorým gangom, zoznámila ma s babami, ktoré vedia zohnať to, čo treba, dokonca za poplatok môžem použiť telefón s dátami, ktorý má na starosti jedna staršia žena so šialenými očami a tetovaním orla na ramene. Tá mi poradila, aby som si prefarbila vlasy na blond, ale Nataša to stopla.

Najsilnejšie je však miestnu hierarchiu cítiť v jedálni. Znepokojujúce napätie medzi ostro vyhranenými skupinkami, ktoré na seba počas jedla vražedne zazerajú. Zvláštne však je, že nikto sa neopováži zaútočiť.

Vzala som si tácku s čudne vyzerajúcim jedlom a vyrazila, ani neviem, kam. Kráčala som pomaly a očami som hľadala Natašu. Tá však nikde nebola. Od posledného stola sa zodvihla obrovská žena s krátkymi čiernymi vlasmi, ktoré mala ulízané nabok a kývla na mňa, aby som prišla za ňou a posadila sa. Vyzerala odpudivo, bola spotená, na tvári mala jazvy po extrémnom akné a všetci ju volali Uli.

Vedela som, že po mne pozerá, odkedy som sem prišla, ale keďže vždy bola nablízku Nataša, Uli ostala v ústraní. Neisto som vykročila. Postupne ma začali sledovať skúmavé pohľady z okolitých stolov. Cítila som sa ako v uličke, cestou na popravisko.
Zrazu ma však zachytila chudá ruka. Bola to Nataša.

Nataša: „Ja som tieto blafy žrala 15 rokov, už len sedem dní a budem si pochutnávať na iných šmakoch, tomu ver. Mmm, také fajnové curry, kaviár, vyskúšam slimáky, sushi, neviem sa dočkať! Aké je tvoje obľúbené jedlo a kde to jedlo zoženiem?“

Diana: „Ja vlastne ani neviem…“ hneď mi skočila do reči.

Nataša: „Prestaň byť nudná! Každopádne už musím ísť, potom mi to povieš, čau,” a už nebolo jej, akoby tu ani nesedela.

Na ramene mi pristála ťažká ruka. Teplý, ostrý dych na ľavom uchu, do ktorého mi šepkala, že ak nabudúce kývne, ja si mám sadnúť ako poslušný psík. Vedela som, že je to tá Uli. Dych sa stratil. Na chrbte som pocítila studený pot. Potrebujem sprchu.

Sprchy a toalety sú vždy odrazom osobnosti, ktorá ich používa. Ak by boli tieto umyvárne človek, vyzerali by asi takto: zdeformovaný vzrast, skrivená chrbtica, mastné, riedke vlasy, telo pokryté abscesmi a bradavicami, zatuchnutý pach potu, hnilobný dych, bez jednej alebo dvoch končatín.
Človek sa musel nadýchať vzduchu ešte predtým, aby aspoň o minútu skrátil utrpenie. Šľapky boli nevyhnutné. Použité tampóny, vlasy, šmykľavé, sliznaté kachličky, škvrny od čohosi, čo pokojne mohli byť fekálie alebo čo… Je to odporné. A sem budem chodiť po zvyšok života. Ak je niekde na zemi peklo, je to určite tu.

III. ŠTENIATKO – Nataša

Prechádzala som dvorom.

Všetci na mňa hľadeli s rešpektom a mňa akosi premohol sentiment. Štyri dni. Posledné štyri dni a odídem z miesta, kde som bola posledných sedem rokov tichou kráľovnou, na miesto, kde budem znova iba ženou. Obyčajnou ženou s kriminálnou históriou vo vrecku.
Do pekla! Je mi jasné, že keď opustím väzenie, som v háji. Svet je už dávno niekde inde a zatiaľ čo mňa pokojne prežúvala basa, život šiel ďalej. Dávno zmeškaný vlak. Ak by som bola v lochu päť rokov, to uhrám, v pohode. Otrasiem sa a idem ďalej, ale čo teraz… Nie je to fér. Všetky tie ženské, čo majú rešpekt zmiznú ako veky trvajúca hmla, ktorá sa predsa nakoniec rozplynie. Ako sa možno vôbec tešiť von, ak máš cejch KRIMINÁLKNIK na ksichte. Tu je prežitie jednoduchšie. Tu platia živočíšne pravidlá. Staň sa predátorom, inak budeš potravou. Ak máš niečo, čo ostatní chcú, máš vplyv. Ak zapichneš babu v sprche, môžeš sa sprchovať dvojnásobne dlhšie. Máš obmedzený počet možností, ale máš aj obmedzený počet povinností. Žiadne prachy za nájom, jedlo, elektrinu, plyn, vodu, dane, hypotéku, obchody so značkovými handrami, milión druhov barov, reštaurácií, dlhé rady v obchode, čakanie na pošte, kupovanie elektrospotrebičov, robenie vodičáku, platenie zdravotného poistenia, sociálneho poistenia, chodenie na úrady, nič z toho. Život scvrknutý na plochu niekoľkých stoviek metrov štvorcových. Ži, alebo skap. Jednoduchá verzia života. Ale na realitu tam vonku už nikto neberie ohľad. Sme tu iba my a múry, ktoré chránia okolitý svet pred našimi temnými činmi. Alebo sme to my, koho tie múry chránia? Prečo ma potom vyháňajú von. Ako vôbec môže niekto čakať, že sa po pätnástich rokoch zaradím do spoločnosti, ktorá ma aj tak už odpísala. Väzni nikoho nezaujímajú. Nie sme dostatočne nevinní na to, aby sme sa vrátili, ale po odpykaní trestu nie sme dosť vinní na to, aby sme mohli ostať.

IV. POSLEDNÁ KRÁĽOVSKÁ NOC – Diana

Bezducho som sledovala strop. V hlave chaos.

Žiaden obraz, nič. Viem, že to tam niekde je, ale akoby bol za veľkou stenou, za ktorú sa nedokážem dostať. Tu v base, za veľkými múrmi, to naberá ešte desivejší rozmer.

Je mi z toho nanič. Je mi nanič z myšlienky na spackaný život, ktorý ma čaká, čo vlastne bude ešte horší, pretože Nataša zajtra odíde. Tých deväť dní s ňou bolo pre mňa hlbších a intenzívnejších, než s kýmkoľvek, koho som doteraz poznala. Zachránila mi život. Riskovala, aj keď nemusela.

Neviem, prečo to urobila, ale toto jej gesto považujem za prejav niečoho silnejšieho, než obyčajné kalkulovanie. Možno to vyznie zvláštne, no neprekážalo by mi prežiť v base zvyšok života, ak by tu bola so mnou. Otočila som hlavu smerom k Nataši, ktorá ležala na svojej posteli a čítala knihu, osvetlenú malou lampou na baterky.

Diana: „Čo čítaš?“

Nataša mi nevenovala ani pohľad: „Poviedku.“

Diana: „Akú?“

Nataša: „Mmm… Rektálny očistec.“

Diana: „To kto napísal takéto niečo?“

Nataša: „Nejaký Murowski.“

Usmievali sme sa a boli sme tíško. Ani som nevnímala, že som v base, až kým sa ma pološeptom nespýtala.
Nataša: „Za čo si dostala doživotie?“ Tá otázka ma trochu zabolela, pretože skazila peknú chvíľu a pripomenula mi to všetko.

Diana: „Zabila som bývalého a jeho priateľku.“

Nataša: „Ako si ich zabila?“ spýtala sa úplne pokojne, akoby o nič nešlo.

Diana: „Zrazila som ich autom. Bola som ožratá.“

Nataša: „Bolo to zo žiarlivosti?“

Diana: „Možno. Neviem, prečo som to urobila. Videla som na instagrame jeho fotky s ňou a prišlo mi ľúto, ožrala som sa a potom, ja neviem. Pamätám si policajtov, ktorí mi dávali fúkať a jeho s ňou na zemi. Boli na kašu. Vraj som po nich ešte niekoľkokrát prešla, po tom, ako som ich zrazila.“

Nataša: „Za toto máš doživotie?“

Diana: „Mala som dostať 15 rokov, no otec jeho priateľky je fízel na vysokom poste, takže spravil všetko pre to, aby som dostala doživotie. Tak som tu.“

Nataša: „Ľutuješ to?“

Diana: „Ľutujem, že sme sa nespoznali skôr a za iných okolností.“

Nataša: „Zabila si dvoch ľudí, Diana. Dostala si doživotie a tebe je ľúto práve toto?“

Diana: „Prepáč.“

Nataša: „Nesúdim. Stalo sa, čo sa stalo, ale ja zajtra odchádzam, ako to tu chceš prežiť?“

Diana: „Neviem…“

Nataša: „Ty trupka… Urobila som, čo som mohla, aby si tu mala pokoj. Mám dohodu s Vasilievnou. Tá ťa ochráni. Budeš makať u nej v kuchyni a budeš okey, dobre?“

Diana: „Ďakujem ti!“

Diana: „Za čo sedíš ty?“

Nataša: „Vylúpila som banku.“

Diana: „Sama?“

Nataša: „Nie, boli sme traja a šofér. Mali sme všetko naplánované. Malo to prejsť hladko. Ale posralo sa to.“

Diana: „Ako?“

Nataša: „Pándle prišli skôr ako sa predpokladalo a tak jeden z mojich komplicov vzal rukojemníka. Ale ten sa mu vyšmykol a on spanikáril a zastrelil ho a potom ešte matku s deckom. Oni zdrhli a ja som ostala s matkou, lebo som sa jej snažila zastaviť krvácanie. Tak ma chytili. Policajti vedeli, že som ich nezabila, ale odmietla som bonzovať. Tak mi to prišili a dostala som 15 rokov.“
Diana: „Prečo si nepovedala, kto ich zabil, veď…“

Nataša: „Pretože preto, Diana! To je moja zásada. Nabonzuješ niekoho a potom niekto nabonzuje teba. Posrala som to a odsedela som si to. Prijala som zodpovednosť za svoje konanie a toto bol výsledok.“

Diana: „Ale nie je fér, keď ti prišili vraždu.“

Nataša: „Nie, nie je. Ale taký je život. Rozhodne nie je fér. Ale podľa mňa sme si každý zodpovedný za svoje konanie a akékoľvek reči sú len výhovorky.“

Diana: „Ale predsa neovplyvníš všetko.“

Nataša: „Nie, ale ovplyvníš to, ako sa k tomu postavíš. A ja som sa k tomuto postavila tak, ako som sa postavila. A neľutujem to. Tie roky tu ma zocelili, vieš?“

Diana: „A komu necháš biznis ty, keď odídeš?“

Nataša: „Druhé poschodie, sklad, vedľa zástrčky v pravom rohu je kachlička, ktorá sa dá vytiahnuť a za ňou je tovar. Je tam papier s cenami a inštrukciami, ako to robiť. Je to tvoje, ale začneš, až keď Vasilievna povie, že máš na to. Ona nevie, kde to je, ale vie, že ty áno. Neopovažuj sa jej to povedať. A teraz už spi.“

Diana: „Ako to, že mi tak veríš?“

Nataša: „Vasilievna je jediná vhodná, ale keby som to nechala jej, už by ťa nemusela chrániť. Takto ťa ochráni, pretože ty máš v ruke tovar, ktorý chce. Je to poistka.“
Nevedela som, čo na to povedať. Ale vedela som, že si ju tu musím udržať za každú cenu!
Zúfalo som hľadela do stropu a vtom mi to napadlo.

KRÁTKY PROCES – Nataša

Zmätene som sa rozhliadla po cele. Diana tam nebola. Bola preč. Už boli raňajky? Hodiny ukazovali 7.42 h. Raňajky začínajú o pol, čiže Diana je asi tam.

 O pol deviatej mám byť na vedení a odtiaľ ma majú prepustiť. Takže veci mám zbalené, prezliecť sa a idem do kuchyne za Vasilievnou a nájsť Dianu.

                                                  …

V jedálni ma uvítali vo veľkom štýle. Všetky ženské vstali a skandovali moje meno. Každý vedel, že Nataša ide dnes preč. Bolo to príjemné, aj keď o to smutnejšie, pretože to potvrdzovalo nezvratné. Odchádzam. Ale Dianu som nevidela.

Prechádzala som pohľadom od stola k stolu. Zrazu som ju uvidela. Sedela vedľa Uli. Bdela tam a pozerala do stola. Vzpriamila som sa, usmiala a hrdo odkráčala do cely. Potrebovala som si dať niečo na upokojenie, lebo by som ich asi zabila. Tá myšlienka bola lákavá, aj tak som predsa chcela ostať. Ale idem von, rozhodla som sa v priebehu krátkej chvíle, že vonku prežijem a budem rovnako vysoko, ako som bola tu. Jednoducho to tak bude!

V cele ma čakalo prekvapenie. Traja dozorcovia a tovar na posteli. Neverila som, že sa to deje. Trvalo dobrých päť minút, kým ma spacifikovali. Kopala som, udierala, hrýzla. Kričala som z plného hrdla všetko, čo sa len dalo. Bola som v hajzli.

Nataša:                                       …

Po tom, čo ma bachari dobili ako handru, som sedela u riaditeľa, ktorý mi so založenými rukami pozeral do očí a pokojne mi oznamoval, že za tie drogy dostanem ďalších 15 rokov. Odpil si z porcelánovej šálky a poslal ma naspäť.

Zomlelo sa to tak rýchlo. Počas toho, ako mi vravel niečo o tom, ako som si to veľmi posrala, som si uvedomila, že teraz, keď nemám tovar, je môj vplyv úplne v prdeli a som prakticky mŕtva. Uli aj mnoho žien z iných gangov ma môžu zabiť, Vasilievna ma nemusí chrániť. Kráľovná je mŕtva. A ja potrebujem sprchu.

Vyzliekla som sa, zaliezla do sprchy a pustila vodu. Musím sa spamätať. Horúca voda mi stekala po tvári a do uší, takže som nič nepočula a mohla som sa aspoň na chvíľu preniesť niekde inde. Niečo bolo zle. Veľmi zle. Bola som nasratá sama na seba, ako ľahko som sa nechala napáliť. Hanba mi. Vtom som pocítila silnú, ostrú bolesť na hlave a hodilo ma do steny. Kým som si stihla uvedomiť, čo sa deje, prišla ďalšia ostrá bolesť v bruchu. Otvorila som oči a uvidela Innes, ktorá mi vrazila nôž do brucha. Reflexívne som ju chytila rukami za košeľu, no ona ma opakovane bodala ďalej a ďalej. Podlomili sa mi nohy a spadla som na zem.

Bolesť bola taká silná, že som sa nedokázala brániť. V hlave mi dunelo a Ines znova bodla, no tentokrát nechala nôž vo mne a zmizla.

Ležala som tam, horúca voda sa miešala s krvou a ja som vedela, že končím. Z niekoľkých bodných rán sa valili prúdy krvi. Bolelo to. Nekričala som. Nemalo to zmysel.
Tak, takto skončila kráľovná Nataša. Dobodaná v špinavej sprche. Bolo mi to už jedno. Musela som sa nad tým zasmiať, no z úst sa mi vyvalila krv a začalo ma dusiť.
Posledná myšlienka predtým, než som sa zvalila na zem mŕtva, patrila curry, na ktoré som sa tešila, keď odtiaľto vypadnem.

Monika Gregušová

autorka je absolventka Autorskej literárnej tvorby po vedením Petra Tollaroviča

Scroll to Top