spoločnosť

„Učivo v školských materiáloch sa musí okamžite novelizovať. To, čo učíme naše deti v školách, nie je vôbec adekvátne. Veď im predkladáme lži!“

Diana zamračene odvráti zrak od televízie. Vráska medzi jej obočím sa jemne uvoľní, no stopu po sebe zanecháva.

„Práve ste počúvali vyjadrenie poslanca a zároveň kandidáta na kreslo premiéra Alberta Strojovského na otázku jeho prvých reforiem po prípadnom nástupe na vrcholnú pozíciu vlády. Strojovský taktiež spomínal až nadmerný liberalizmus mladých ľudí a skritizoval výchovu našich detí. Situáciu ohľadom volieb budeme naďalej sledovať. Pre televíziu OBČAN, Vladimír Stodola.“

Diana sa z kresla načiahne po mobil na vedľajšom stolíku a vytáča číslo.

„To som ja, máš dnes čas? Potrebujem niekam vypadnúť.“

„Hmm, daj mi takú hodinku a môžem prísť k nášmu baru,“ ozve sa z druhej strany signálu.

„Ok, tak sa uvidíme tam.“

„Maj sa.“

Vzduch sa ochladzoval a pouličné lampy sa jedna po druhej začali rozžarovať.

„Ja nechápem, čo sa deje.“

„Vraciame sa späť do histórie, to sa deje,“ tichším tónom odpovie Teodor na Dianinu otázku a okom pozoruje čašníka, ktorý práve priniesol dva poháre bieleho vína.

„Ja len nechápem, prečo sa to nerieši,“ pokračuje Diana, keď čašník odíde. „Profesori na univerzite sa tomu oblúkom vyhýbajú, pričom to je práve téma, ktorú by sme mali v súčasnosti riešiť. Sme predsa na sociológii, preboha. A toto je spoločenský chaos.“ Frustrovane si podoprie bradu a odvráti zrak. Pri bare sedí skupinka mužov v strednom veku, ktorým na perách ostáva pivná pena. Radujú sa a oslavujú, akoby bol celý ich svet v úplnom poriadku. „Spoločnosť sa spolieha na ľudí z nášho odboru,“ dodá, keď sa vráti späť na zem.

„Mne to hovoriť nemusíš, Diana. Ja vidím, čo sa deje.“  Teodor si odpije z vína, kým premýšľa o správnych slovách. „Ľudia – vrátane našich profesorov – sa boja, a to je prirodzené. Slová „mladí majú príliš veľkú slobodu“ musia znepokojiť každého, najmä, keď vychádzajú z úst jednej z najvplyvnejších osobností politiky.“

„Počul si o tých možných protestoch?“ vrhne na neho zúfalú otázku.

„Diana…“

„Hádam sa ma nebudeš snažiť odhovoriť!“ rozhorčene preruší jeho myšlienku a s takmer prekvapeným výrazom tváre sa mu zahľadí do očí. „Vieš, že tam pôjdem, nech sa deje čokoľvek. A tak trochu som dúfala, že mi s tým pomôžeš.“

Teodor si hlasno povzdychne. „Pravdaže ti pomôžem. Len sa o teba trošku bojím.“

Diana mu venuje vďačný úsmev spoza pohára a po odpití sa jej vyžiada jazykom z pier získať posledné zvyšky vínovej príchute.

Ďalšie ráno prichádza Teodor pätnásť minút pred začatím prednášky do zatiaľ takmer prázdnej auly. Niekoľko ľudí, ktorých množstvo by sa dalo spočítať na prstoch, bezducho hľadí do zeme a vyučujúci, dvadsaťšesťročný doktorand v károvaných nohaviciach a bielej košeli s vyhrnutými rukávmi si na katedru pokladá zakladače s papiermi a do bočnej strany laptopu pripája dva rôzne káble.

„Teodor, mohli by ste mi, prosím, zapnúť dataprojektor, čo je nad vami?“ prehovorí smerom k Teodorovi a cez tri rady stoličiek mu podáva tenkú teleskopickú tyč. On si pamätá jeho meno? Pravdepodobne popri toľkonásobnom čítaní prezenčnej listiny už isté tváre k menám priradiť dokáže. Najmä jeho plavé vlasy s dĺžkou po čeľustnú kosť, vždy rukou prehrabnuté nabok a odrážajúce každý ligot svetiel v miestnosti, asi málokedy uniknú niečej pozornosti. Teodor sa s tyčou v jednej ruke načiahne a jej koncom zapne dataprojektor.

O pár minút sa začína v aule zhromažďovať čoraz viac študentov, až napokon príde aj Diana, ktorej Teodor doteraz ochotne strážil miesto vedľa seba.

„Zajtra je deň D,“ mrkne Diana na Teodora, keď sa usadí.

„Ja viem, že máš rada adrenalín a život na hrane, ale mohla by si sa trošku stíšiť,“ nervózne jej Teodor zašepká do ucha.

„Len si dohodnime hodinu a potom sa môžeš ďalej venovať teóriám o logike pre sociológov, ktoré aj tak pravdepodobne nevyužiješ v tomto nelogickom svete.“

„16.00?“

„Môže byť.“

Už je 16.00 a študenti sa stretli za hlavnou halou univerzity.

„Teraz môžeš voľne hovoriť.“

„Okej, podľa všetkého sa to má začať zajtra o druhej poobede. Pôjdeme cez hlavné námestie, odbočíme pri tom novom nákupnom centre a ďalej je to zjavne improvizácia. Martin už zohnal dymovnice.“

„Až tak?!“

„Tie sú len pre istotu. Pôvodný plán je pokojná a mierumilovná demonštrácia,“ uistila ho Diana, no v duchu videla všakovaké scenáre, na aké sa môže v tú noc situácia zvrtnúť.

„Myslíš, že o tom vedia aj autority? Že bude polícia pripravená?“

„Určite, je to veľká vec, musí o tom vedieť veľa ľudí, aj odporcovia. Preto musíme byť pripravení aj my,“ odhodlane rozpráva Diana. „O tomto proteste sa bude písať v dejinách.“

„Len aby to neboli dejiny s tragickým koncom,“ prerušil ju neznámy hrubý hlas ozývajúci sa z rohu budovy. Pri otvorených dverách stál doktorand, ktorý v jednej ruke držal laptop a druhú ruku mal ukrytú vo vrecku nohavíc. Teodor a Diana sa razom zdesene obrátili.

„Prosím Vás, “ riekol Teodor, pripravený pred ním kľaknúť v zúfalstve a žobrať o milosť.

„Ticho,“ pokračoval diktátorským tónom. „Viete, že kvôli tomuto môžete mať problémy.“

Mladší študenti ostali bez slova v pozore ako malé šteňatá, čo neuposlúchli svojho majiteľa.

„Ale zároveň viem, prečo to robíte,“ mierne uvoľnil postoj a výrazom tváre naznačil dvom skroteným bábkam, že ohrozenie ich tesne minulo. „Ani ja s tým systémom nesúhlasím.“

Tri zúfalé duše sa zomkli v jedno a s víziou nádeje sa rozhodli spolupracovať. Všetky mali slobodu na hrane, no aj tak ju zobrali do vlastných rúk.

Plány boli pripravené, teraz je čas ich realizovať. Masy sa tlačia, ľudia si šliapu po pätách. Telo o telo sa drie, pach potu sa mieša z pachom odhodlania a zúrivosti.

V kriku sa ozýva melódia detského plaču. Kto sem, preboha, zobral dieťa? Diana nájde jeho krehké telíčko stáť v búriacom sa dave, vykrikujúc si pľúca zo všetkých síl. Skloní sa na jeho úroveň, obklopí ho rukami a z tela vytvorí mohutný štít na ochranu pred plameňmi horiacich tiel. Deti sme predsa zaviazaní neustále chrániť, ony nie sú vinné za našu hlúposť. Nevinné srdcia si bezstarostne lietajú ponad hory a údolia, aby v nás zase našli hniezdo. Ochraňujeme ich pred dravými šelmami a krutosťou svorky hyen.

Rázna ruka Dianu odstrčí. Obzrie sa, no vinníka nevidieť, všetci sa ženú rovnako. Jej štít za zlomil a dieťa už nemôže ochrániť. V tom sa z davu vynorí ženská postava a dieťa ihneď zoberie do náručia. Matka. Ohlušujúce hlasy navôkol prehlušujú slová a Diana so ženou po sebe revú, aby sa počuli.

„Prečo ste tu s ním? On tu nemá čo robiť!“

„Moja zlatá, ja už viac nevládzem! Ja sa doma byť bojím; pred mužom som ušla! Toto je jediné miesto, kde nás vďaka toľkým ľuďom nemôže nájsť!“

Diana zastane a mlčí. Akoby jej niečo do hrude zarylo dýku. Aj otvorí ústa, no nevyjde z nich ani hláska. Matka s dieťaťom sa stráca v dave.

Demonštrácie pokračujú až do západu slnka; striedajú sa pokojné chvíle s menej pokojnými. Nočný chlad preberá vedenie. Dav sa pomaly rozpúšťa a ľudia slušne odchádzajú do vlastných domovov. Diana kráča tmavou ulicou s hruďou vypnutou vpred a s tvárou víťaza. Napriek menšiemu chaosu sa zdá, že protest dopadol celkom dobre.

Nastal deň volieb. Schyľuje sa k polnočnej hodine a Diana sedí na kresle pred televízorom, čakajúc na finálny výsledok. Týmto okamihom sa všetko zmení. Potrebujú iba to, aby sa moc nedostala do rúk strany Sila jednoty. Mesiace a mesiace bola v prevahe, pretože po rokoch ponúkla konzervatívcom nádej na zmenu. No prevahu mať nemôžu a predsa v našej spoločnosti existujú racionálne zmýšľajúci občania. Voľby znamenajú teraz všetko.

Televízna stanica sa po krátkej reklamnej prestávke vracia späť k živému prenosu volebnej noci. K mikrofónu prichádza poverený predseda komisie s papierom v rukách a na obrazovke za ním sa zobrazia štatistiky.

„S najvyšším počtom hlasov vo voľbách 2022 vyhráva strana s názvom Sila jednoty,“ odznieva z úst predsedu.

Obraz šumí, elektrotechnické častice pištia v ušiach. Farby svetiel digitálnych lúčov sa odrážajú v dúhovke Dianiných očí a iskra v nich pomaly zhasína.

Andrea Bačíková

autorka je absolventka Autorského literárneho praktika pod vedením Andrey Rysovej

Scroll to Top