stojí tu pred nami niekto

Stojí tu pred nami niekto, kto ešte presne nevie, kým je. Postavila sa zo zeme a hrdo kráčala vpred. Nevedela presne, kým je, no kráčala. Zniesla sa z dna ako belasý motýľ, ktorého sa nik nesmie dotknúť. Ona bola taká ako ten motýľ. Krehká. Jeden dotyk a zabijete ju. Bola zraniteľná ako nikdy pred tým. Ľudia to však videli, aj keď sa to snažila zamaskovať. Chceli sa jej dotknúť, no ona utekala.  

V ruke držala perly. Perly, ktoré sama vynorila z hladiny mora. Občas potrebovala bojovať za iných. Bezhlavo sa vrhla na všetky strasti života iných. Chcela bojovať. Nevedela zachrániť seba, tak zachraňovala ich. Zmenila sa na pannu morí a hľadala perly. Vedela, že práve tie im pomôžu. V tej chvíli nepoznala slovo strach. Videla len nádej. Nádej, ktorou podala ruku druhým.

Prišla noc. Noc, ktorú nechcela zažívať. Vedela, čo príde. Jej hnev ju zmenil na démona. Ničila všetko, čo jej prišlo pod nohy. V jej prítomnosti zhoreli všetky krásne kvety. Všetko, čo milovala, sa odrazu od nej odtrhlo. Zapríčinila to ona či niekto iný? Keď ste jej pozreli do očí, nevideli ste nič. Bola v nich len tma. Temnota, ktorá prebývala v jej duši, prerazila na povrch. Avšak tento stav, ktorý sa jej občas vracal späť, nebol zlý, ako to vnímali ľudia okolo nej. Ona si vtedy len čistila svoje energie. Potrebovala zachrániť, no všetci sa len obzerali ponad plece. Kto iný ju mal zachrániť, ak nie ona sama? Robila len to, čo musela.

Nad horami vykukla jar. S príchodom jari, prišla nová žena. Žena, ktorá rozkvitla ako lúka. Jej stará duša začala tancovať. Ležala v lúke kvetov, ktoré ju zaplavili nekonečnou láskou. Vtedy nevnímala okolitý svet. Nevedela, že existujú ešte iní ľudia okrem nej. Videla len prítomný okamih. Bolo to sebecké? Ona bola vtedy dokonale šťastná. Keď bola sama, všetko dávalo zmysel.

Pokračovala v ceste za sebapoznaním. Menila sa zo dňa na deň, z minúty na minútu. Nemohla sa obzerať späť, vtedy by vedela, že nič dovtedy nedávalo zmysel. Musela sa pohnúť, aj keď sa bála, čo príde. Ale práve to bol moment, ktorý ju posúval ďalej a ďalej.

Občas plakala, občas bojovala, smiala sa, trpela, menila sa. Menila sa s dňom i nocou. Práve to ju robilo silnou. Bola to jednoducho žena – bojovníčka.

Barbora Demová

autorka je absolventka Autorského literárneho praktika pod vedením Andrey Rysovej

Scroll to Top