štvanci

Aké krásne a zároveň trýznivé je vnímanie. Cítiť sladkastú vôňu rozkvitnutých čerešní, ktorá sa necháva unášať prúdom teplého májového vetra.

Niektoré drobné ružovkasté lupene sa už rozhodli odpútať od milujúcej materskej rastliny a posiali chodník odľahlej aleje ako prvý sneh v roku.

Tie, ktoré dopadli na hvízdajúcu hladinu, musia čeliť útokom väčších rýb, ktoré si ich pomýlili s čerstvo vyliahnutým hmyzom.

„Zvláštne, občas sa každý nechá unášať vetrom. Keď život stratí smer, nájdeme ho opäť pokojne aj na odľahlej strane sveta. Všetko so všetkým je prepojené. Človek s človekom, človek s prírodou.“ V duchu si pomyslel Fritz a svoje šalamúnske dedukovanie rázom nasmeroval na iný objekt.

Pudovo zamieril na železný hrdzavejúci most ponad riekou. Aj keď vydával škrípajúcu melódiu pri každom kroku, Fritz musel oceniť svedomitú prácu majstra. Koľko nežnosti sa muselo ukrývať v mocných zodratých rukách, ktoré dokázali ohýbať železné časti do precíznych renesančných vzorov na zábradlí.

Odpoveď na nejasnú otázku možno pozná pán v dlhom magentovom kabáte. Trochu neobvyklá farba pre muža, uvažoval Fritz. Pred ošarpaným múrom starej radnice svietil ako plameň zápalky v tme. Možno to aj bol jeho zámer, vzbudzovať pozornosť, ale sám nikomu nevenovať ani pohľad. Čas bol pre tohto človeka určite kľúčový.

Skôr ako sa Fritzovi stihol vryť do pamäti jeho zovňajšok, lepšie povedané, zadná časť z neho, vnímal už len stále sa zmenšujúcu siluetu. Podvedome pridal do kroku aj on, aby sa k neznámemu dostal čo najbližšie. Cval utíchol, až keď sa mu výrazný kabát vytratil z dohľadu.

Odrazu sa mu zdalo, že svet zosmutnel. Na mesto padol temný závoj. Pred zvesťou noci utekala dvojica matka a syn. Žena chlapcovi zvierala zápästie a trhala ním tak mocne, že Fritzovi pri jeho predbiehaní uštedrila lakeť.

Mladej matke v kvetovej sukni, ktorou zametala roztrúsené kúsky betónu, ani nenapadlo spozornieť, čo všetko svojimi nekoordinovanými pohybmi vytiahla z premýšľania a pokračovala v karhaní syna. Chlapča nevyroní slzu ani slovo, len zatne zuby na znak vzdoru a zvraští riedke blonďavé obočie. Zdá sa, že na podobné kázania je už zvyknutý.

Na čokoľvek sa dá zvyknúť, ak si to človek vezme za svoje a stane sa to bežnou súčasťou jeho dní.

Fritz sa sarkasticky pousmeje a zagúľa veľkými hnedými očami. Odrazu jeho mimika zamrzne a začne loviť vo vreckách starých, ale stále módnych menčestrových nohavíc. Asi na tretie zaborenie rúk do neznáma vytiahol malý zápisník obalený v tmavej koži, previazaný tenkou šnúrou od topánok rovnakej farby.

„Do čerta!“ zanadával a opäť si začal prehmatávať vačky. Tentoraz  našiel, čo hľadal okamžite. Obratne si prehodil ohryzený koniec a pritisol otupený grafit na náhodne nalistovanú stranu. V tom ošiali aj zabudol, čo si chcel zaznamenať. Odrazu mu však svitlo a príkladným rukopisom začala ceruzka kĺzať po zažltnutom papieri:

 

„Život krehký tíško bledne,

Nádej matky nikdy neuvädne.

Za seba, za vlasť, za slobodu,

Len lacný pokrm predhodený národu.

 

Zadíval sa na slová a pohŕdavo zabuchol notes. „Pff, že vraj sloboda,“ odfrkol. „Ako keby sme mali v týchto časoch na výber. Je rúhaním nazývať slobodou niečo, k čomu nás donútili, a ty úbožiak, buď to príjmy alebo prídeš aj o posledné zvyšky šťastia,“ dodal a znechutene si odpľul na chodník.

Zvony na kostolnej veži začali rumácať, odbili osem hodín. Vtom sa Fritz rozpamätal. „Hana!“ skríkol a výchovne sa udrel dlaňou po čele. „Čo som to za gentlemana, že nechám dámu čakať. Keby sa o tom dozvedela moja drahá mamička, schuti by mi vynadala, kde som nechal základy spoločenskej etiky.“

Rozbehol sa v ústrety povinnosti a vtedajšie problémy nechal rozplynúť sa za chrbtom. Tesne pred posledným rohom svojej ulice zastal, rozstrapatené vlasy si prečesal prstami a prehodil ofinu na pravú stranu ako to pre neho bolo typické. Ešte si poctivo oprášil zaprášené topánky a s chvejúcou rukou zapol prostredný gombík na veste.

Aj keď už bol vydýchaný, srdce mu vyvádzalo rovnako ako počas behu, ak nie viac. V Haninej prítomnosti vždy znervóznel a mal potrebu neustále niečo hovoriť, aj keď nepatril k najzhovorčivejším. Radšej o ľuďoch písal alebo ich skicoval. Rozhovor bol pre neho neprirodzený, pri nej to však bolo iné.

„Dosť bolo rečí, Hana je už určite v ateliéri,“ dodal si odvahu a vykročil k bráne. Úchytka na uzatváraní sa zasekávala už keď si podkrovie prenajal a trvalo mu dosť dlho, kým si osvojil finty, ako dvere spoľahlivo zatvoriť. Teraz boli pootvorené, čo znamenalo, že jeho ctená návšteva je už na mieste.

Bezmyšlienkovito siahol po kľučke a strhol ju smerom nadol, až sa rozozvučal celý vchod. „Hana! Tak rád ťa vidím,“ radostne a zároveň prekvapene zvolal. „Myslel som, že čakáš v ateliéri ako vždy.“ Nadšenie z neho opadlo pri pohľade na dievčininu hebkú tvár posiatu jemnými pehami bez výrazu.

„To je on, slečna?“ ozvalo sa hrubým tónom v nemčine zo šera a postupne naberal ľudskú podobu. „Áno, robte s ním, čo chcete,“ rázne odvetila mladá žena hlasom, ktorý sa zdal Fritzovi odrazu cudzí. Oblial ho studený pot. Dievča, ktoré mu týždne, noc čo noc prenikalo do snov, bolo preč. Ostalo len mrazivé ticho, ktoré prerušil tupý úder. Viečka sa pomaly zatvárali, myseľ chradla, prestávala niesť kontrolu nad telom. Živý ostal len obraz pred Fritzovimi očami „Zrada!“ bolo posledné, čo zaznelo z jeho úst predtým, ako sa jeho telo nedotklo chladných dlaždíc.

„Mladý sa nám konečne prebúdza,“ prenikol tlmený mužský smiech Fritzovi do uší, zatiaľ čo sa mu vyostrovala realita. „Kde to som?“ ešte jemne dezorientovaný zamumlal a snažil sa postaviť z tvrdej postele.

„Vitaj v cele, mladý, hotel Tipton to síce nie je, ale na prežívanie postačí, nemám pravdu chlapi?!“ Po nepochopiteľne veselom prejave postaršieho muža s cigaretou zastrčenou za uchom sa spustil zborový smiech za okrúhlym stolíkom.

Fritzovi do smiechu nebolo, vyskočil ako pružina a rozbehol sa oproti voľnej stene. Zovrel mreže a trhal nimi, ako keby ich chcel vytrhnúť zo základov. Tie sa však ani nepohli.

Frizta sa zmocnila hystéria. „Haloo, pustite ma, som nevinný, nič som neurobil, musíte ma pustiť, haloo, počuje ma niekto?“ V tej chvíli nedokázal spracovať, čo sa stalo a kde sa nachádza.

„Nech je ticho, privodí problémy sebe aj nám,“ povzbudzoval muž v rifľovej košeli kolegov k činu, tí tomu nevenovali žiadnu pozornosť a prirodzene vyhadzovali karty pred seba a vyfukovali cigaretový dym z pľúc.

„Mladý, ver mi, takto to bude ešte horšie, neblázni, poď si s nami zahrať, miesta máme dosť.“ Nakoniec dokončil postarší muž, vytiahol cigaretu spoza ucha, čím navýšil stávku.

„Ako môžem len tak nečinne sedieť, sme tu ako v klietke a bohvie prečo,“ Fritz vrhol vražedný pohľad na skupinku v zápale hry.

„Práveže, všetci dobre vieme, prečo sme tu a vieš to aj ty,“ tentoraz odvetil muž s neobvykle jasnými očami, ktorého si Fritz všimol až teraz. Muž pokračoval: „Nevyzeráš ako árijec, my tiež nie, ako vidíš, a to z nás robí štvancov,“ všetci odrazu posmutneli a začali prikyvovať vrátane Fritza, ktorému začalo všetko do seba zapadať.

„No, aby som vás nevodil za nos, milí páni, ja medzi vás nepatrím. Som Nemec, mám občianstvo aj doklady. Som tu oprávnene, párkrát ma pristihli pri pašovaní cigariet a alkoholu a skončil som. Ale neľutujem, ruskí vycišpáni vedia kráľovsky platiť za dobrý tovar, to vám veru poviem.“

„Skladám, s týmito kartami prídem aj o posledný gram tabaku,“ opäť prehovoril muž s jasnými očami a porazenecky hodil karty na stôl.

„To je náš Gusto, stále skáče do reči a strachuje sa, že nebude mať čo fajčiť,“ pokračoval Nemec a tiež zahodil svoje karty.

„Asi sme nezačali príliš zdvorilo. Ja som Hantz. Tento po mojej ľavici, čo je celý čas ticho, je Igor, ruský utečenec. Vedľa neho, modroočko, s ktorým si si už stihol potykať, je Jordan, Holanďan s odpoveďou na všetko. Ideme ďalej, ten, čo ťa na začiatku bazíroval, je Jan, Poľsko. Dlho si nevypil, netreba ho brať vážne.“ Jan sa na to len zhlboka nadýchol a radšej nič nepovedal.

„Výnimočne nemá uštipačné poznámky, mladá krv má na neho asi dobrý vplyv,“ pobavene zareagoval Hantz a už rozdával druhé kolo. „Teraz je rad tebe, mladý, hádam sme ťa tak nedojali, že si až stratil reč,“ dodal s rovnako dobrou náladou.

„Fritz, volám sa Fritz,“ a vkĺzol na rozkývanú drevenú stoličku vedľa Hantza. Ten ho otcovsky poťapkal po pleci: „Chápem, prvých pár dní je najhorších,“ zahodil ďalšiu cigaretu.

„Prvých pár dní…“ zopakoval Fritz ako ozvena. „Ako dlho tu stvrdneme?“ opýtal sa.

To je rôzne,“ ujal sa odpovede Igor. „Niekedy týždeň, niekedy dva, môže sa to natiahnuť aj na celý mesiac. Záleží od toho, ako rýchlo vybavia deport. Je s tým veľa papierovačiek, ako som počul, najmä teraz, keď sa vojna schyľuje ku koncu, dávajú si pekne načas. Každý sa zaujíma len o vlastný krk.“

„Nemôžem tu ostať tak dlho!“ kričal Fritz. „Každé dva týždne posielam mame peniaze, od strachu sa zblázni, ak nedostane odo mňa list,“ panika sa vrátila ešte silnejšia a opäť zaviedla Fritza k mreži.

„Už aj s tým prestať!“ chytil ho Jan zozadu a prekryl ústa dlaňou. „Takto jej nepomôžeš. Vidíš tamtú gardu na konci chodby, guľky si na tebe míňať nebudú, ale dobiť ťa ako psa a nechať dni umierať v cele, to už áno. Potom ťa vyvezú za mesto a zakopú v lese v neoznačenom hrobe. Tvoja úbohá matka ťa nebude mať ani kde chodiť oplakávať. Mŕtvi živým už nepomôžu.“

Fritz sa prestal brániť a zodvihol ruky nad hlavu. „No vidíš, dobrý chlapec, sadni si k nám a vezmi si cigaretu.“Nie, ďakujem, nefajčím,“ zdvorilo odmietol Fritz a radšej si potiahol karty.

„To hovoria všetci, život ťa ešte len naučí,“ Jan si tentoraz poznámku neodpustil a tiež si potiahol.

„Počúvaj, mladý,“ nahol sa Hantz a zašepkal smerom k Fritzovi, „každú stredu nás berú na pár minúť do spŕch. Zložíme sa ti na tabak a možno by ti jeden zo strážnikov dovolil poslať aspoň krátku správu.“

Fritzovi sa v očiach zjavila nádej a pohotovo sa opýtal: „Aký je dnes deň?“

„Piatok,“ odvetil Hatz a Fritz si len niečo zamumlal pre seba.

        

Nebo posiate zlatom sa týči na dosah ruky. Tak blízko a zároveň ďaleko. Len jeden múr delí človeka od ilúzie slobody. Prvá noc býva najhoršia, ako povedal Hantz. Všetci sa už odobrali na púť medzi nebom a zemou. Len Fritz si vytiahol notes, ktorý mu zázrakom neobjavili s náprsnom vrecku.

 

„Boje bez zmyslu vysávajú duše,

Telo bez duše, bezhlavo tasí kuše.

Kvílenie paľby, že vraj z lásky k vlasti,

Vyhorené zápalky hádzať do nezvratnej pasti“

 

Túžiac po dotyku teplých dní,

Po búrke nádej vnútro rozjasní.

Odletieť tam, kde sa nesúdi,

Nestať sa handrou, hrdo biť po hrudi.“

 

„Presne na básnika som ťa aj tipoval, si tichý, to oni bývajú,“ šepotom naruší sieť myšlienok Hantz. Na takého veľkého chlapa sa pohybuje ako puma, prekvapene si pomyslel Fritz. Ten si prisadol vedľa neho na posteľ.

„Vlastne nie som. Študoval som jazyk a literatúru, ale neskôr to už Židom zákon nedovoľoval,“

„Aha, takže čistý Žid,“ súcitne okomentoval Hantz. „Polovičný, z matkinej strany. Otec nebol, a preto ho povolali na front. Správa o jeho úmrtí prišla po pol roku. Medzitým našu ulicu premenovali a zobrali nám dom, mama od zármutku až ochorela. Utiekli sme cez hranice do Ruska k príbuzným. Tí vo vojne prišli o syna, tak som sa ujal jeho dokladov, aby som mohol pracovať, on ich aj tak už nepotreboval. Začal som maľovať, aby som sa cítil aspoň trochu užitočný.“

„Teraz nechápem, ako je možné, že si tu, keď si mal platné doklady?“ nechápavo poznamenal Hantz.

„Ach,“ vzdychol si Fritz, „sám si za to môžem, nechal som si pomotať hlavu a stratil ostražitosť.“

„Ženy, dar aj prekliatie,“ bez ďalších zbytočných opisov Hantz pochopil podstatu toho, čo sa stalo.

Fritz aj napriek tomu pocítil nutkanie pokračovať. „Stretol som ju na trhu, bola taká krásna, dlhý pletený vrkoč jej siahal až po pás a v ňom zaplatené jarné fialky, úžas. Sieťovaný klobúk s veľkou krémovou mašľou ladil ku košíku, ktorý práve napĺňala čerstvým ražným pečivom. Musel som o nej vedieť viac. Ani som si to neuvedomil, ale musel som strašne zízať, keď si ma všimla, napočudovanie sa usmiala a prihovorila sa sama. Bol som očarený, ale dokázal som zo seba dostať súvislú vetu. Povedal som jej, že som umelec a práve zháňam model. Bola z návrhu nadšená a už v to slnečné popoludnie sme zamierili z trhu rovno do môjho neďalekého ateliéru. Klamal som, model som vtedy nehľadal, maľoval som len zopár portrétov týždenne za symbolický peniaz, nič veľké. Ale v tej chvíli sa mi to zdalo ako skvelý spôsob na zblíženie. Počas tých dvoch nepravidelných týždňov, čo sedávala pod zaoblenou okennou klenbou a pózovala, som jej rozpovedal úplne všetko, aj to, že som v štátoch ilegálne.“

„Chlapče, chlapče,“ začal skúsený muž, „bez dažďa nie sú ani kvety, každá skúsenosť je na niečo dobrá, posunie ťa vpred alebo otvorí oči, už sa nedá plakať nad rozliatym mliekom. Mal by si si trochu oddýchnuť, zajtra sa ti pokúsim vydezinfikovať tú ranu za uchom vodkou, ktorú si Jan schováva pod svojím matracom, myslí si, že o tom nevieme. Takto ten jeho alkoholizmus aspoň niekomu pomôže.“ Pusmial sa a starostlivo dodal: „Ale ten notes mi radšej daj, len by ťa rozptyľoval, neboj sa, zajtra ti ho vrátim a nebudem ho čítať, na moju česť,“ privrel oči a priložil pravú ruku na srdce ako v skautskom tábore.

Fritz sa opäť na chvíľu vrátil do starých bezstarostných čias, kedy bolo možné vtipkovať a smiať sa na rozličných banalitách. „Ďakujem,“ odvetil Fritz, pokojne prikývol a odovzdal svoj poklad do rúk, ktoré včera ešte nepoznal. Od únavy a vyčerpania zaspal ako malý.

Nasledujúce dni sa ťahali, ako keby nikdy nemali skončiť. Muži tradične hrali skat a fajčili, Fritz sedel pri okne na spodnom lôžku a písal.

Konečne nadišla streda – deň nádeje. Okolo obeda prišiel mladý strážnik k cele a mohutným obuškom prešiel po rúrach mreže. „Stávame, ide sa!“ prikázal napočudovanie priateľským tónom. Muži už vedeli, čo ich čaká a poslušne sa zoradili za seba. Fritz s nimi splynul a zaradil sa ako posledný za Jána, ešte predtým si však zastrčil vrecúško tabaku za gumu nohavíc a dali sa pohybu. Nasledovali mladého strážnika na koniec chodby. Za nimi kráčal ďalší, o niečo starší a celou cestou udieral Fritza zozadu po pätách, čo ho náramne tešilo. Fritz ani nemukol, tu aj tak nemá žiadne práva.

V priestoroch tehlových sŕch sa zišlo bezmála 30 mužov rôzneho veku a výzoru. Po vstupe do miestnosti ich objal príjemný chladivý vzduch, ktorý bol v porovnaní s tým v celách ako dar. Zaznel rozkaz: „Vyzliecť sa! Všetci a okamžite! Veci na kopu k dverám.“

Bez štipky počudovania alebo zahanbenia začali všetci zo seba sťahovať šaty. Fritz ostal zaskočený. Vtom mu strážnik poklepal obuškom po pleci. „Si snáď nemý? Povedal som vyzliecť sa!“ zvolal tak, aby ho každý počul a usmieval sa rovnako škodoradostne, ako keď mu obíjal päty počas cesty.

„Nie, pane, len by som chcel poslať správu mame, aby sa nebála, je ťažko chorá,“ Fritz potlačil hnev a povedal to čo najzdvorilejšie, zatiaľ čo nenápadne vyzývateľovi ponúkol platbu.

Strážnik mu tabak vytrhol z ruky, pozrel na balíček oproti svetlu a strčil ho do vrecka. Potom obrátil pohľad na Fritza a začal sa nasilu rehotať. „Počuli ste to? Mladý si asi myslí, že som poštárka. Tvoja prašivá matka sa bude musieť zmieriť s tým, že svojho milovaného synáčika viac neuvidí.“

Fritz mal chuť tomu grobianovi vybiť zuby, už si myslel, že sa neovládne. Vtom sa cez celú chodbu rozoznel vyzváňací tón telefónu. „To je pre teba, volá veliteľ, chce s tebou hovoriť,“ zakričal z druhého konca kolega Fritzovho rivala.

„Do sprchy, okamžite,“ zavrčal na Fritza „a nerobte problémy, o chvíľu som späť,“ vrieskal. Oznam ho očividne nepotešil. Ale rozkazy sú rozkazy. Otočil sa a jeho mohutné podrážky opätovne duneli po starej chodbe.

Fritz neváhal a zahlásil: „Odchádzam, rád som vás spoznal,“ zobral kovovú rúru, ktorá ležala v prachu pri dverách a vybehol zo spŕch. Skôr, ako mu to stihol niekto vyhovoriť, už sa vrhal do jamy levovej.

Vyplašene zamieril doprava a v hlave mal jediné, dostať sa čím skôr von z budovy. Presvišťal cez rad presklených dverí, vtom už zazneli výkriky a spustil sa alarm. „Stoj, lebo vystrelím,“ znelo z viacerých strán. Dvere na konci pripomínajúce vstupenku na slobodu boli na dosah. Náhle sa však otvorili a Fritz so zorničkami ako čierne diery hľadel do hlavne revolvera.

 

Lucia Džurná

autorka je absolventka Autorského literárneho praktika pod vedením Andrey Rysovej

Scroll to Top