ťažké pierko

V hustých Karpatských lesoch, kde väčšinou ticho vládne a len príroda tu silnou mocou panuje, počuť lapať dievča po dychu. Aj ona dnes vniesla nepokoj do pokoja svojou prítomnosťou… Silno lapá po dychu a zavše sa obzrie, či ich za sebou nevidí. Pľúca jej žobronia o vzduch a nohy chcú zastaviť, avšak nemôžu. Nedovolí im to, chce vedieť, či ešte žije jej milý. Keď si spomenie v mysli na jeho tvár, snaží sa utekať ešte rýchlejšie, avšak márne. Príroda nemá rada narušiteľov. Spomaľuje ju strmý kopec, ktorý by ju najradšej zhodil zo svojho chrbta. Hlina, ktorá sa s každým krokom ešte väčšmi obopína okolo jej nôh a dlhé, ráno ešte biele, šaty, ktoré sa jej zachytávajú o konáre stromov. Dievča ich len zavše vytrhne zo spárov mocných vetví. Čo na tom, že to raz budú jej spomienky. Hnedé pramene vlasov jej padajú do tváre, snaží sa ich odhrnúť len pomocou ufúľnej ruky, ktorá jej necháva na tvári hlinu. A kopec je na každom kroku akoby čoraz strmší a cesta s každým výdychom akoby dlhšia. Vôľa a strach ju nútia utekať ako zviera, podopierať sa rukami zeme a uľahčiť si trápenie. Z posledných síl sa snaží dostať na to najvyššie miesto, kde dúfa, že ho znovu uvidí. Keď už myslí, že sa blíži k vytúženému miestu, keď už vidí pred očami cieľ, zradí ju zrak aj telo a padá tam, kam len vlci chodia hľadať mršiny. Útle ženské telo ukryla roklina a nechala ho tam odpočívať.

„Janó, podaj to pivo, nech môžeme Johannke a Miškovi na zdravie pripiť!“ Ozval sa hrubý hlas zavalitého svadobčana. Dedinský dvor praská vo švíkoch od toľkých svadobných hostí a nevesta so ženíchom sa k sebe majú ako dve holubičky. Všetci teda zasadajú za stôl a pozdvihnú čaše, aby mladým popriali radosť a pohodu do spoločného života. Niet hádam toho, kto by im neprial. V týchto ťažkých časoch sa ľudia radi veselia a oslavujú pekné veci. Bieda, smútok a ostatné neduhy na nich počkajú zase zajtra, ale dnes sa treba tešiť. Preto ďalej len hodujú a pijú, ako sa na pravú dedinskú svadbu patrí. Muzika hrá a všade počuť veselú vravu a smiech. Po celom chotáry rozvoniava pečené mäso, čerstvé koláče a kvalitný alkohol, ktorý kúpil mladuchyn otec. Mladí sa k sebe túlia a naoko by to vyzeralo, že sú všetci šťastní. To len krivý Ondrej stojí za plotom a vykukuje spomezdi latiek na plote, ako sa všetci veselia. Všetkým je dnes do spevu, len on má v sebe zlosť. Krivo pozerá na mladuchu so ženíchom, ako sa k sebe majú, ako Johanna okolo Miša skáče a veru by mu dnes doniesla aj modré z neba, ak by sa dalo. So závisťou preklína v hlave soka Michala. Predstavuje si, že na jeho mieste mohol teraz stáť on, keby ho Johanna aspoň trochu chcela. „Oľutuje ešte…“ povedal si nahlas zákerným hlasom. Keď už mal hádam namiesto krvi jed od toľkej zlosti,  zrazu počuť cudzí zvuk. Hneď mu dôjde, koľká bije a na tvári sa mu zjaví podlý úsmev plný zrady. Naradostený sa ozlomkrky ponáhľa do svojej chalupy, odkiaľ bude mať na celé toto divadlo najlepší výhľad.

Len čo zvuk ešte väčšmi zosilnie a príde bližšie, spozornejú aj svadobčania, muzika zmĺkne a len sem-tam počuť zvedavé otázky dedinčanov. Zvuk motora po chvíli prišiel až pred vráta a naraz len stíchol. Zrazu nepočuť nič. Až mrazivé ticho chodí po chrbtoch prítomných a zdá sa byť nekonečné. Vtedy sa ozve buchot otvárania bočníc na zelených robustných autách a tupý zvuk zoskakujúcich chlapov obutých v hnedých koženných a ťažkých kanadách. Vtedy už všetci vedia, čo sa deje a začína sa hromadná panika na svadobnom dvore. Nikto nevie, kam z konopy, až naraz pár svadobčanov spolu so ženíchom sa rozbehne do stodoly a odtiaľ utekajú bočnými bránami do lesa. Nevesta zostane stáť a snaží sa uvedomiť si, čo sa deje, keď však začuje rázny nemecký hlas: „Schnell, schnell, loss!“ zovrie jej hruď a v tej chvíli by sa jej nik ani krvi nedorezal od ľaku. V panike sa rozbehne za svojím milým a za ďalšími chlapmi do lesa. Vtom sa však už otvárajú mocné vráta na bráne a dnu vchádzajú vojaci v zelených uniformách a so zbraňami v rukách. Už z diaľky vidia utekať niektorých svadobčanov, namieria teda a rovno strieľajú. Zvyšní obkľúčili svadobčanov. Ticho hneď prehlušili nemecké povely a nárek malých detí. Vzduchom počuť svišťať guľky a Johanna sa ešte len vtedy začne naozaj báť. Nie však o seba, ale o Miša, ktorého dnes možno videla naposledy, pretože si prišli po nich. Ozlomkrky uteká pred guľkami, ktoré hľadajú jej útle ženské telo. Počuje, ako jej svištia popri ušiach. Prediera sa cez húštinu a potok. Dlhé svadobné šaty sa usiluje niesť v rukách, aby sa jej utekalo ľahšie. Chce nájsť čo najrýchlejšiu cestu k bunkru. Za sebou len letmo počuje nemeckú reč a zvuk zlomených konárov, ktoré praskajú pod mocnými kanadami. Nemeckí vojaci sú im v pätách.

Pocítila náhly chlad, a tak otvorila oči. Zdalo sa jej to ako sen, keď sa však poobzerala okolo seba, uvidela svoje dotrhané svadobné šaty, zaschnutú krv na rukách, ktorými sa driapala hore po strmom kopci a až keď vdýchla do nosa jesenný lesný vzuch pochopila, že sa jej to nesnívalo. Končekmi prstov sa jemne dotkla čela a hneď sa zmraštila od bolesti. Na ruke sa jej leskla čerstvá krv. Les sa na ňu hneval, tak ako na všetkých narušiteľov, ale bol k nej milosrdný, nenechal ju zomrieť, bol to predsa jej svadobný deň. Skúmala pohľadom krajinu a v duchu rozmýšľala, kde je. Pomaly pozbierala svoje biedne a doráňané telo zo zeme a hľadala únik z rokliny, do ktorej spadla. Nevedela, ako dlho tam ležala, avšak obloha už bola tmavá a nemeckú reč už nepočula. Ostala tam len ona, príroda a ohlušujúci šum listov a konárov. Pochopila, že dlho bola ukrytá v lone prírody. Neváhala preto a rozbehla sa preč, von z rokliny. Nazbierala zase sily a myšlienka na Michala ju poháňala vpred. Do očí sa jej tiskali slzy zúfalstva. Bežala preto ďalej až tam, kde bol ukrytý partizánsky bunker.

Po hodnej ceste sa jej zdá, ako by sa s každým krokom otepľovalo. Ten pocit však nebol z jej horúcej krvi v žilách. Čím išla bližšie, tým cítila väčšie teplo a jasnejšie svetlo. Bála sa najhoršieho. Avšak až keď prišla na miesto, uvidela, to, čoho sa najviac obávala. Plamene mocne zvierali úkryt aj jeho okolie. Na zemi ležalo niekoľko bezvládnych tiel s guľkami zarytími hlboko pod kožou. Johanna okamžite pribehla k mužom a hľadala tvár, ktorú poznala azda lepšie ako vlastnú. Slzy sa jej čoraz väčšmi vtískali do očí, avšak až keď prišla k poslednému bezvládnemu telu, zachvátiľ ju žiaľ. Srdcervúci plač sa ozýval celým krajom. Krik sa niesol celým lesom, hádam až do dediny. Slzy boli vytrvalejšie ako aprílový dážď. Smútok a bolesť neutíchajúca a čoraz viac spaľujúca.

Sedela tam teda Johanna s krvavým srdcom a dušou. Plačom chcela zahnať aspoň kúsok bolesti, ktorá zväzovala jej telo. Chcela si vykričať hlas a hodiť sa do horúcich plameňov, nech aj jej telo spália na popol. Pretože ona už tiež nemá prečo žiť. Ľahla si na zem, do studeného, spadnutého lístia a schúlila sa tak, ako keby chcela splynúť so zemou a nebyť viac človekom. Smútok jej otupoval zmysly, zatiaľ čo oheň dokonával svoju prácu, skončil až keď bolo posledné telo spálené a ľuďom, ktorí prežili neostalo nič viac len smútok a bolesť. Aj takýto bol október 1944.

Barbora Vítková

autorka je absolventka Autorského literárneho praktika pod vedením Andrey Rysovej

Scroll to Top