tóny bolesti

Zdvihla zrak. Hrkútanie holubíc prerušilo jej chabé zdriemnutie. Nič sa nezmenilo. Námestím kráčalo pár ľudí, jej kartónu a deravému klobúku sa oblúkom vyhýbali. „Na dnes to môžem zabaliť,“ otrávene zašomrala popod nos. Špinavými prstami si prehrabla čierne zanedbané vlasy a prižmúrila oči. „Žeby som predsa len dnes mala šťastie?“ v duchu si mädlila ruky. Približoval sa k nej slušne vyzerajúci mladík. Usmiala sa najlepšie ako vedela, no on pridal do kroku a bez mihnutia oka ju obišiel. Zadívala sa jeho smerom a v duchu zanadávala. „Mala som to zabaliť už dávno,“ znechutene zdvihla zo zeme zožltnutý kartón a pobrala sa krížom cez park na okraj mesta.

„Vitaj doma, Tinka! Ako to dnes šlo? Máme aspoň na vínko a cigaretky?“ capol ju strapatý starší muž s ufúľanou košeľou po zadku. „Budeme mat pekný večer?“ poslal jej vzdušný bozk a hlasno cmukol. „Lolo, prestaň! Krásny večer ťa dnes čaká s niekým iným, nie?“ šibalsky žmurkla na Tamaru. „No tak, koľko ti dnes prihodili?“  „Dve eurá, päťdesiattri centov,“ prevrátila očami. Lolo stŕpol a na čele mu vystúpila vráska. Zapálil si cigaretu a ironicky prehlásil: „Moja drahá Tinka, dnes na večeru ani nepomysli. Bola si preč celé štyri hodiny a ty sa vrátiš s niekoľkými centami?“ zhlboka sa nadýchol a ostro vyhŕkol: „ Zmizni mi z očí!“

V tú noc Martina nezaspala ani na chvíľku. Septembrové počasie prinieslo mrazivý vietor, ktorý narážal do rozbitých okien skladu a vytváral kúzelné sklené melódie. Započúvala sa do hudby vetra a vtom sa náhle zastavil čas. Ocitla sa vo svojom byte. Všetci sa usmievali a náruživo o niečom debatovali. Nerozumela ich slovám, zlievali sa do jednej vravy. Nik ani nepostrehol, že tam stojí. Cítila sa ako neviditeľná. Možno aj bola. Jej pozornosť zaujala jediná vec. Kovová ozdoba zavesená nad dverami slnečného balkóna. Letný vánok narážal do jej súčastí a vydával jemný zvuk. Tak povedomý zvuk. Kde ho len začula?

Z myšlienok ju vyrušil Stano. „Tinuška, nie je ti zima?“ milo zašepkal vychudnutý chlapík v okuliaroch. Nečakal na odpoveď a ponúkol Martine hrubú farebnú bundu. „Vďaka, to si nemusel,“  prudko sa postavila a zavinula sa do ponúknutej bundy. „To ti poslal Erik, bojí sa, aby si mu nezamrzla,“ Stano si ju premeral, schuti sa napil z plastovej fľaše, strnulo zamával a bez ďalších slov odišiel.

V schátranom sklade na konci mesta našla Martina nádej, o ktorej pochybovala, že existuje. Žili tu piati osudom zmietaní ľudia, ktorí dnes predstavovali jej rodinu. Neľutovali sa, drsné tváre mali ponorené do alkoholu, sem-tam si aj niečo zaspievali. Martina si už nevedela predstaviť žiť inak.

„Martinka, no tak, aspoň horúci vývar si dajte!“ veselo sa usmiala blondína s nepresne namaľovaným obočím. Priateľsky ju potľapkala po pleci a čakala, kým si nevezme lyžicu do ruky. „V tomto stave musíte mať dostatok teplej stravy. Chcete predsa pre to malé to najlepšie, však?“ vycerila biele zuby.

Martina do seba nevedela dostať ani glg. Dívala sa do prázdna, oči sa jej naplnili slzami. „Večer vás oficiálne predstavím ostatným ženuškám, dobre?“ s nadšením piskľavo zvýskla a mimovoľne pokývala hlavou, „ Ženušky sa už nevedia dočkať. Poďte, ukážem vám, kde budete spať.“

Sedela na posteli spolu s niekoľkými vecami, ktoré si zabalila do šatky a prázdnym pohľadom skúmala izbu. Hlavu si vnorila do dlaní a premýšľala, ako sa sem vlastne dostala. „Bude nám tu dobre? Myslím, že sa o nás postarajú, ale čo potom, keď sa narodíš?“ láskavo hladila svoje bruško, no smutný výraz z jej tváre nezmizol.

Nikdy predtým to nespravila. Nikdy si svoje rastúce bruško nepohladila. Práve naopak, predtým ho nenávidela. Nechcela mať s ním nič spoločné. Chcela sa ho zbaviť, ťažilo ju, nedalo jej spávať. Zhmotnená spomienka na tú mrazivú noc.

Oblial ju pot a telo jej pokryli zimomriavky. Nechce už na to spomínať. Myšlienky na to ju prenasledovali celé dni a noci. Vždy, keď ich chcela vyhnať z hlavy von, pred jej očami sa zjavil on. Videla vždy tie isté útržky. Plastová fľaša, široký úsmev, farebná bunda, rozbité okno. Potom už len zapchaté ústa, stopy po zuboch, slzy a cigaretový dym.

Schúlila sa na posteli a vyčerpaná zaspala.

„Klop, klop, neruším?“ blondínin hlas sa rozliehal po celej chodbe. „Martinka moja, ženušky sa na vás už veľmi tešia. Čakajú na vás v spoločenskej miestnosti, poďte za mnou!“ zavelila preafektovane a rýchlym krokom zostupovala po schodoch.

„Upokojte sa, mamička a teraz dýchajte, dýchajte!“

„Skvelé, ešte zatlačíme, áno, to je ono!“

„Je to krásny zdravý chlapec!“

Horúčava vonku bola neznesiteľná, vzduch ako keby stál na mieste. No v tom sa ozval slabučký vánok, jemný ako dych milujúcej mamy. Vánok zablúdil do izby, v ktorej ležala vysilená Martina. Ten sa ľahko dotkol kovovej zvonkohry, ktorá visela pri okne. Bol to presne ten istý zvuk ako vtedy. Bolestivo sa rozplakala.

„Ako sa bude volať?“

„To ešte neviem, ale rozhodne to nebude Lolo, Stano ani Erik.“

Barbora Vojtičková

autorka je absolventka Autorského literárneho praktika pod vedením Andrey Rysovej

Scroll to Top