vidličkový zločin

Striga. Handra plesne mačkin prehnutý chrbát. Zježí sa, zasyčí čosi vulgárne a pazúrmi napred skočí na jeho hruď. V súboji prepadnú cez kuchynský stôl, riad od obeda naškriabe na dlaždice memento. Handra mu zmizla z dlane, tak šmátra po inej zbrani. Mačka opäť syčí, derie ho z kože a lačne oňucháva krvou nasiaknuté tričko. Chlapec uchopí vidličku a zaženie sa po jej bruchu. Striga sa pokúsi o útek, ostrie príboru jej však nemilosrdne pára maternicu. Obaja revú od múk bolesti a agónie.

Dva nula pre chlapca. Trpkosť víťazstva sa mu prelieva žalúdkom. Úspešná defenzíva malinovej bublaniny a mačka vystavená interrupcii proti svojej vôli. Dýcha, chúli sa v tieni pod oknom, slabá a porazená. Zmes krvi s čírou priehľadnou tekutinou dokazuje, že očakávaný prírastok asi nezachráni.

Chlapec nič nespraví. Leží medzi črepinami a desí sa obžaloby. Vo svete mačiek už pre neho nie je miesto. Po súmraku ho budú loviť. Vyškriabu mu oči, jedlo infikujú močom a gučami chlpov. Do periny mu nanosia myšacie vnútornosti. Čo už, nik nie je nevinný. Jedna vražda zakryje všetko dobré.

 

  Strigina tvár rozmazaná vo výparoch čokolády. Vzpriamená a vážna čaká na podokenici. Nežmurká, čo ho dosť rozptyľuje. Neustále sa obzerá s nádejou, že už zmizla kamsi do pekla, aspoň na dvor. Odtiaľ jej výčitky nedosiahnu.

Chlapec vypeká a vypeká. Korpusy na torty, pláty na koláče. Šľahá peny, varí pudingy, strúha citrónové kôry. Nestačí mu to. Večer čo večer vyžerie pol plechu a na ďalší deň opäť miesi cesto. Striga našla záľubu v preklínaní jeho majstrovstva. Vyčkáva, kým mu niečo prihorí či vykypí a keď sa tak stane, pohŕdavo zamraučí. Niekoľkokrát jej ukázal zbierku nožov, brúsil jej ich priamo pred tupým ňufákom. Nepohla sa, ale pochopila, že zbraň v ľudskej dlani ohrozuje život. Ak čiahne pazúrom po perníku, chlapec vytiahne zo skrinky sekáč na mäso.

„Ochutnáš?“ Zhnusene sykne nad lyžicou sódy bikarbóny. K miske mlieka sa však zvedavo nakloní. „Neotrávil som ho,“ poznamená. Raz to urobí.

Chlapec zaleje perník hustou čokoládou. Popri pečení sem-tam odchlipne zo studenej instantnej polievky. Striga ju skúša silou vôle pokaziť, skyslieť. Chlapec položí pred jej elegantne spojené labky kôrku z chleba. Ani sa jej nedotkne. Nedôveruje jeho dobrosrdečnosti.

Mačku si zaobstaral po Samovej smrti. Týždne po poslednej rozlúčke boli najťažšie. Steny sa mu pritláčali na čelo, podlahy mu zabodávali triesky do piet. Čoraz častejšie unikal z vlastného domu. Započúval sa do praskania kôr, do vlnenia stebiel trávy. Zvieravá samota ho celý čas prenasledovala.

Striga ho sprvu zbožňovala. Maznal sa s ňou, zakrúcal ju do huňatej deky, škrabkal za uškom.

Až kým nevytiahol vidličku. Veď jedna vražda zakryje všetko dobré, však?

 

Nedeľa vonia bábovkou. Mramorové nadýchané cesto šikovne vyklopí na tanier. Nechá ju vychladnúť a popráškuje cukrom. Odreže si plátok, zabalí ho do alobalu a po týždni cukrárskych výparov vsáva pre zmenu dedinský vzduch.

V náhrobnej aleji pri osamelom topoli dotlieva sviečka. Samova maturitná fotografia sa vydúva z chatrného rámiku, skúša odletieť do teplých krajín. Možno len kamsi za obzor, k zapadajúcemu slnku. Chlapec sa posadí na kamenný briežok hrobu, do buriny skryje termosku s čajom a ešte teplý kúsok bábovky.

„Ahoj,“ pozdraví svojho drahého. Samko sa usmeje. Chýbal mu. Pýta sa, prečo nemá jeho zátišie aj doma, mohli by sa stretnúť v súkromí, trebárs aj ležať v posteli, rátať si znamienka. Samo ich chlapcovi napočítal osemdesiat šesť. On sám mal len osem znamienok, z toho polovicu pod porastom na hrudi. Chlapec mu zakázal holiť sa do hladka, len zastrihnúť. Po nociach sa vnáral do pralesov, kľučkoval medzi mocnými svalmi, vlhkými od sladkej rosy. Hľadal nervové zakončenia. Poznal každý bod na jeho tele. V prípade núdze zatlačil určitú pehu a agresívny kŕč v Samovej tvári sa blažene uvoľnil.

Odmieta bábovku. Daj si ty. Viac ti pochutí, šepká portrét. Posledné kúsky vždy patria tebe.

„Ešte mám doma na stole celú,“ smeje sa chlapec. Je šťastný, že má koníček. Že doma len nesedí na zadku. Bývali také dni. Časy prázdnoty. Časy bez hodín. Bez tik tak.

Samo načne háklivejšiu tému. A ako ti ide písanie?

„Už nepíšem.“ Chlapec kedysi sníval o veľkom autorskom prelome. O vlastnej kapitole v učebnici literatúry pre osemročné gymnáziá. O titulnej fotografii v Knižnej revue. O po ňom pomenovanej celoslovenskej  súťaži pre mladých spisovateľov.

Ani svoju rodnú viesku nestihol presláviť. Klára ho predbehla. Nenápadné, trochu fádne dievča. Talent na slohové práce. A od tých sa to nezlepšilo, nuž, ale také sa, očividne, najlepšie predáva. Červené romány o svalnatých manažéroch a nežných kvetinárkach.

Samo chlapcovu tvorbu vždy chválil. Hovorieval, že vie perfektne vykresliť slabiny človeka. Čo ho trápi, čo mu prekáža na živote i na sebe samom. A s tým sa čitatelia ľahko stotožnia. Nájdu v príbehu svoj vlastný hriech. Pochopia samých seba, nájdu cestu, ktorou by mali vykročiť.

„Existuje taká cesta?“ Samo sa opäť usmeje. Na lícach má rozkošné jamky.

Chlapec zdvihne rámik a pohladí ho. „Dovidenia o týždeň. Ľúbim ťa.“

Pozbiera prázdny alobal a poloprázdnu termosku a viac sa zababuší do bundy. Zdvíha sa vietor. Stromy sa vzájomne načahujú po konároch, ale sú od seba príliš ďaleko.

Striga ho veľavážene očakáva pri bráničke. Škemre o jedlo. „A prečo si neulovíš nejakú myš?“ Hlodavce sú pre ňu treťotriednou stravou. Mlieka sa ani nedotkla. Napriek hladovaniu viditeľne pribrala. Chlapec ju upodozrieva z nočných nájazdov na koláče. Nie tak dávno objavil na glazúre ovocnej torty stopy po labkách.

Prekutre skrinky, nájde staršie konzervy s hovädzím mäsom, ešte stále v záruke. Hovädzinke mačka neodolá. Misku vylíže do čista. „Povedz mi, Striga, kto by sa o teba lepšie postaral?“

„Ja.“ Klára sa načiahne cez okno, zareže do stredu bábovky a riadne kusisko zmizne v nákupnej taške.

„Nemáš náhodou piatich kocúrov?“

„Už len troch.“ Ktovie, či tých dvoch utopila. Pravdepodobne už neboli na nič súci.

„Prečo ju voláš Striga?“ mračí sa Klára.

„Vystihuje ju.“

„Daj jej normálne meno,“ káže.

„Aj Klára by sa jej celkom hodilo,“ uvažuje chlapec.

„Vďaka za poctu.“ Dievčina túžobne pozrie na zvyšky rolády na opačnom konci kuchynskej linky.

„Ako sa darí tebe?“ zaujíma sa chlapec, zatiaľ čo jej odkrajuje najčokoládovejší koniec banánovej rolády.

„Fantasticky. Vydajú mi už tretiu knihu. Volá sa Zachránená. Je to o žene, ktorá sa vydá na okružnú plavbu po Karibiku, ale loď stroskotá a ona na ostrove spozná svalnatého domorodca a on ju naučí chytať ryby a postarať sa o seba a…“

„Čiže čosi ako Modrá lagúna?“

„Ani nie. Rozdiel je v tom, že on nestroskotá, ale ona áno a on ju naučí prežiť a ona…“

„Chápem,“ nedovolí jej dorozprávať. Klárina krátka, prevažne monologická návšteva nevyjde úplne nazmar. Prebudí v ňom verného démona. Závisť. Túžbu napísať aspoň jednu jedinú poviedku a ňou rozdupať Klárine atrapy románov. Pochovať v nej chuť do tvorenia.

Vieš perfektne vykresliť slabiny človeka, spomína na Samove slová. Tvoji hrdinovia sa boja samých seba. Chýb, ktoré páchajú a za ktoré sú neskôr odsúdení. Chyby sú v tvojich textoch zločinmi.

Napíš knihu! Hlava je neuveriteľne zanovitá časť ľudského tela. Hovie si na krku a miesto pomoci sa len prizerá na našu neschopnosť. Prsty, jej verní pešiaci, píšu úplné bludy, bez asociácie, kauzality, idey či témy.

Striga zaujala svoju najobľúbenejšiu pozíciu – tichý pozorovateľ z kúta. V duchu sa šúľa od smiechu, fandí chlapcovej momentálnej prokrastinácii. „Zmizni,“ zasyčí, tomu snáď porozumie. Odignoruje varovné blýskanie v jeho očiach a pyšne si oblizne labku. „Nemôžeš mi aspoň raz v živote poradiť?“ Skúmavo si ho premeria. Stojí jej za to? Pôvabne pricupitá k pianínu za kreslami, vyskočí na čierne klávesy a ňufák zabodne do fotografie na kraji rímsy. Samo.

„Mám napísať o ňom?“ Obrysy Samovej tváre v ňom prebudia fantáziu. Tragédia v syntéze s ich vlastným príbehom lásky. Žiadny červený brak, skutočná zmyselná epika. Myšlienka naberá enormné rozmery, formuje sa. Chlapec sa Strige odvďačí poškrabkaním za ušami.

Kurzor sa rozbehne po dokumente, na prázdne strany ukladá tisíce znakov. Príbeh sa dynamizuje, kde-tu ho zdobí retrospektíva, inde zas nápadité jazykové prostriedky. Chuť po vypekaní mizne za haldou prečítaných kníh, esejí v časopisoch a odborných analýz o umení slova. V tvorivom šprinte ho napokon zastaví posledná kapitola. Román je plný intimity, vášne, nechýba ani napätie a tajomstvá. Nepísal ho ako romancu, skôr ako analýzu človeka. Snažil sa zachytiť prerod vnútorného archetypu, ovládnutie trikstera a prehĺbenie animálnej podstaty.

V jednom ocenenom románe sa píše – dobrá kniha sa nedá sfilmovať, nemožno ju vierohodne vyjadriť obrazom. Pravda. Film nedokáže byť stopercentným odrazom empirického vedomia. Obraz nezachytí ničotu. Kniha áno, už len malou bodkou na konci vety. Ten, kto chce za bodku vtesnať slová, zistí, že do vzduchoprázdna sa okrem ničoho zmestí len čokoľvek.

Vytlačený, zhmotnený rukopis odpočíva vedľa klávesnice. Chlapec nedokáže odolať a každých pár minút doň nakúka. Strana 75 – brutálny útok na mládenca. Strana 160 – vidlička. Strana 233 – smrť mačky.

Rinčanie porcelánu rozpáli jeho nezahojené jazvy na hrudi. Cez otvorené okno dnu vletel majestátny sivý holub a Striga okamžite využíva príležitosť. S atletickou ľahkosťou vyskočí a pazúry zabodne priamo pod hrubé perie. Vták šokovane zachrčí a padá medzi črepiny.

„Pusti ho!“ zareve chlapec a skokom vpadne do ringu. Mačka zúrivo šklbe holubie krídlo a vták len márne cvaká zobáčikom. Chlapec kopne do šelmy, čím natrhne rany predchádzajúcej bitky. Striga sa schúli pri nohe stola, znovu slabá a porazená. Kaluž krvi vôkol holuba je čierna a definitívna. Úbohé vtáča. Zabalí ho do utierky. Žiarovky za zrenicami praskli. A nič ich viac nezažne.

Pohreb je krátky, bez karu. Dvojčlennú skupinku pozostalých tvorí len chlapec a jeho zosnulá polovička. Nech ťa topoľ chráni pred večnou samotou. Samko na teba dohliadne. V mene otca, syna i ducha svätého. Amen.

Mačka spáchala ohavný skutok. Čo jej ten holub spravil? Chlapec sa trasie, zažil podobnú bezmocnosť. Banda starých ožranov si ich stopla na ulici. Nedovolili im prejsť k autu. Chlapcovi zopli ruky za chrbtom a prinútili ho prizerať sa. Kopali do Sama, párkrát trafili ohanbie, žalúdok aj spánky. Upadol do bezvedomia, neprebral ho ani chlapcov vreskot. Ústa mu upchali smradľavým kusom látky. Šmarili ho k Samovmu nevládnemu telu a vymočili sa na nich. Proti desiatim sa nemali ako brániť. Vyhliadli si ich. Chlapec vinil seba, mal kričať hlasnejšie, kopať, hrýzť, škriabať.

Holub nedokázal vyletieť z kuchyne. Samo sa už neprebudil.

„Kde si, Striga?!“ Dom potemnel. V stenách počuť pukot muriva. Krov vŕzga pod nárazmi vetra. Koberce presiakli krvou. Z kuchynskej zásuvky zmizli všetky vidličky. „No tak! Teraz sa bojíš? Až teraz sa predo mnou skrývaš?!“ buráca.

Cez škáru kúpeľňových dverí dopadá na podlahu pruh jasného svetla. Počuť piskľavé mraučanie. Chlapec nazrie dnu. Pri vani leží mačka. Kilá, čo za posledné týždne pribrala, sú preč. Doslova spľasla. Chlapec sa jej ani nemusí dotknúť, mŕtvolný chlad naplnil celú miestnosť.

Spoza tela vykuknú dvoje bledých očí. Drobné, predčasne narodené mačiatko hryzie do tela matky. Verí, že len zaspala. Chlapec vezme uterák a mačku zakryje. Mláďa vezme do dlaní. „Už sa nezobudí.“

Mačiatko nerozumie. Zapiští, labkou skúma jeho tvár. Povedomý dotyk. Hreje.

„Tvojej mamičke som veľmi ublížil,“ chlapca prelomia slzy.

Mačiatko sa veselo zaškerí, teší sa z nového pána. Chlapec ho poškrabká za uškom. „Mal by som ti dať nejaké poriadne meno.“

Samko. Na jemnej bielej srsti je presne osem tmavohnedých škvŕn.

Andrej Bača

autor je absolvent Autorského literárneho praktika pod vedením Andrey Rysovej

Scroll to Top