zelená krv

„Naložím ti Edo, už je obed. Koľko chceš knedlí?“ Nič. Žiadna odpoveď. Mohla sa čudovať, prečo jej neodpovedá. Bol sústredený na čítanie novín. Mal ich rozprestreté pred sebou takže ho nebolo vôbec vidieť. Na titulnej strane jasne svietil titulok: V okresnom meste vyrastá čierna stavba. Ľudia sa búria. Vzdychla si a pokračovala v krájaní sviečkovej. Narastal v nej hnev. Narovnala sa a chrbtom ruky si odhrnula mokrý prameň vlasov z čela. Hodiny v kuchyni monotónne tykali. Bolo počuť susedkine sliepky. Neznášala, keď sa mu nechcelo odpovedať. Otočila sa a rukami od omáčky strhla noviny, až čitateľ za nimi dostal mierny infarkt. „Magda, čo to do pekla robíš?!“ Tenký papier sa pretrhol, už si nebude môcť odtrhnúť možnú výhru ani prečítať horoskop. „Ja sa ťa pýtam, koľko chceš knedlí. Je to pre teba také ťažké odpovedať?“ revala, pričom sa jej oči vôbec nechystali žmurknúť, tobôž spustiť z manžela pohľad. Edo sa postavil a stolička za ním s buchotom spadla na podlahu. Stáli oproti sebe. Obaja boli rovnako vysokí. Omáčka na šporáku už kypela z hrnca, ale jej to bolo jedno. Nech to tu všetko zhorí, nechystá sa s tým nič urobiť. Zalovil v náprsnej kapse a vytiahol z nej tabatierku po otcovi, vystavil jej ju pred oči. „Toto je môj obed! Si so sebou spokojná?!“ Odtisol stôl a zamieril do predsiene. Cestou ešte stihol kopnúť do skrine. „Toto je život?! Ani deň, ani deň nemám po-ko-ja!“ Natiahol na seba maskáčovú bundu a z vešiaka zobral klobúk a ďalekohľad. Zabuchol dvere a všetky hrnčeky sa razom roztriasli. Počula jeho kroky na štrkovej ceste k bránke. Schovala si tvár do dlaní. „Do psej matere!“ Celá kuchyňa smrdela od prihorenej omáčky. Odsunula hrniec a vypla sporák, z ktorého stúpal dym. Otvorila okno. Zrak jej padol na noviny, ktoré ležali na zemi. Veľmi dobre vedela, čo ho v nich tak zaujalo. Neboli to krížovky, články ani horoskopy. Na posledných stranách bývajú jubilejné spomienky pre tých, ktorí už nie sú medzi nami. Čupla si a zodvihla noviny, musela sa pozrieť zblízka. Ach, prstami prechádzala po texte. To snáď ani nie je možné. Ubehlo už desať rokov, ale na ich ranách to vôbec nebolo poznať. Jedna slza za druhou dopadali na novinový papier, kde sa rozpili ako atrament. Prudko sa postavila a snažila sa zhlboka dýchať. Nešlo to. Každý rok o takomto čase to bolo rovnaké. Obaja hľadali útechu v niečom inom. Potrebovali sa najmä skryť, ubrániť pred akýmsi neviditeľným nepriateľom. Zožieral ich zaživa a liek menom čas akosi nepomáhal. V druhej poličke od hora je múka, cukor, krupica, všetko uložené v priehľadných nádobách. Postavila sa na špičky a odsunula ich nabok. Úplné vzadu sedí kamarát pripravený vždy pomôcť. Ríbezľový sirup od jej mamy. Ak ho otvoríte a priložíte k ústam, zistíte, že sa v ňom ukrýva poriadne starý a dobrý rum. Prevrátila hrdlo fľaše a odišla do obývačky, ak už nič, pustí si víkendové varenie s Kamilou Magálovou. Keď šéfkuchár ostrým nožom krájal mäso, prebehol jej mráz po chrbte. Veľmi pomaly otáčala hlavu k vešiaku na chodbe. Manžel tam mal puzdro a v ňom poľovnícku pušku. Trasúcou rukou odopínala zips. Nebola tam.

Škvŕkalo mu v bruchu. Hrala tam celá filharmónia hladu. Nemieni sa vrátiť ani po kúsok suchého chleba! Z jablone v záhrade odtrhol najkrajšie jablko. Očistil ho o vnútornú stranu maskáčov a vložil do kapsy. Trasenie konára a možný približujúci sa pohyb hneď zaregistroval najlepší Edov spoločník. Najskôr vytiahol von len hlavu, preskúmal situáciu. Keď zistil, že neprichádza žiaden nepriateľ, ale jeho pán, dlhokánske telo bolo hneď vonku

z búdy. Zrazu stál na zadných labkách a lietal dookola ako zmyslov zbavený. To azda nie je možné. Svojho pána nevidel dlhé roky, v prepočte asi pol hodinu, čo sa chystal najesť, ale to nevadí. „Bodrík, prestaň skákať, lebo nikam nepôjdeme, ty pojašenec jeden.“ Krátkosrstý hnedý jazvečík však požiadavku ignoroval, musí ho predsa náležite privítať. Edo pustil psa von a ten bez jediného povelu zamieril k poľnej ceste za domom, ktorá viedla do blízkeho lesa. Za tie roku to už poznal, nikam inam na prechádzku nechodievali. Bol pred ním veľký kus, ale vždy sa obzrel, či s ním Edo drží krok. Zatiaľ čo jeho pán išiel stále rovno, Bodrík prešiel malými krokmi dvakrát takú diaľku. Najskôr odbočil doľava, potom sa vrátil. Neskôr doprava alebo naspäť dozadu. Ak zacítil v zemi možné nálezisko myší alebo hrabošov, musel odolať, pretože Edo nesmie ostať nikdy sám.

Les bol jeho druhým domovom. Chodil sem už ako malý chlapec so svojím otcom. V lete na huby, v zime dopĺňať krmivo pre zvieratá. V tichosti počúvať hudbu tohto miesta. Vánok v stromoch, praskanie vetvičiek na zemi, cinkanie ovčích zvonov, čo sa pásli neďaleko. Ako keď sa niekto ponorí do vody, aby našiel pokoj. Jednoducho chvíľu ticha. Stlačí tlačidlo stop. Ak by si nenašiel manželku, isto by si postavil v jeho strede obyčajnú dreveničku a v nej by si spokojne nažíval. Každý deň by ho budil zurčiaci potôčik a ďateľ ťukajúci do kôry stromu. Ráno by zišiel k vode, opláchol by sa a postavil na plynový sporák kanvicu s vodou. Pustil by pár oviec von na pašu a Bodríka, aby sa prebehol. Neskutočná idylka. Jeho malý tajný sen. On sa však oženil. Spolu si postavili väčší dom pre veľkú rodinu, akú vždy chceli mať. Bolo v ňom veľa izieb, ale osud im nedovolil, aby každú obývalo jedno dieťa. Našťastie bývali stále blízko pri lese, inak by to neprežil. Niekde v betónovej džungli. Usadili sa v menšej dedine, ale zato kúsok od mesta. Nežilo sa tu zle, len susedia tu boli veľmi zvedaví. Tajná služba, čo vedela neustále o všetkom. Neunikla im žiadna zmena, žiaden cudzí pohyb alebo osoba, ktorá prešla okolo a oni ju nepoznali. Potom sa za plotom tvorili rôzne úvahy. Kto to bol? Čo tu chcel? Tu niečo nesedí, prečo je to tak a podobne. Úprimne, to nevedel nikdy pochopiť. Klebety aj susedia mu boli ľahostajní. Zaujímal sa len o svoju rodinu, manželku a dcérku, ktoré nadovšetko miloval.

Je čas preskúmať terén. Vždy musíte mať na pamäti, že v lese ste len hosť. Treba sa podľa toho správať, inak vás hostiteľ nepozve ďalej a neodhalí svoje čaro. Vytiahol ďalekohľad a porozhliadol sa na okolité kopce. Okrem spanilej prírody nevidel nič, žiaden pohyb v okolí, len kúsok ďalej sa pásli kravy a zopár oviec. Doľahlo k nemu až nepríjemné ticho. Kde je Bodrík? Porozhliadol sa okolo seba, ale nikde ho nevidel. Musel naň poriadne zapískať. O chvíľu už bolo počuť dupotanie malých krátkych nožičiek, ktoré len tak vybrali zákrutu. „Tu si, ty lapaj, máš celý nos od hliny. Čo si zase vyňuchal?“ Jazvečík si užíval potľapkanie po chrbte a radostne vrtel chvostom. Čupol si k nemu a z vrecka vybral menšiu dobrotu. „Dobrý, dobrý psíček. Nina ťa mala veľmi rada.“ Vstal a ďalekohľad si zavesil na krk. „Ideme, kamarát. Musíme niekoho nájsť.“ Pomaly sa vybrali do spleti ihličnatých stromov.

Často si predstavoval, že do hory bude spoločne chodiť so svojimi synmi a verným jazvečíkom. S manželkou sa dlho snažili o dieťatko. Nakoniec sa im narodilo dievčatko, takže

sa mu splnila len jedna vec. To však vôbec nevadilo, bol vďačný aj za utešenú malú princeznú. Stala sa preňho stredobodom vesmíru. Dobre vedel, že ju bude ľúbiť do konca života a už nikdy nebude pokojne spať, pretože sa o ňu bude neustále báť. Vybrali jej spoločne meno Nina a tvorili malú, no utešenú a šťastnú rodinu. Bola ich bohatstvom, drahokamom, jednoducho všetkým, čo mali. Najcennejšia osôbka na tomto svete. Detskému džavotu, úsmevu a úprimnej radosti sa nič nevyrovnalo. Chvíle, ktoré spolu trávili, boli jeho najkrajšie spomienky. Vždy v lete si robili piknik na lúke, po daždi behali po kalužiach a každú zimu stavali snehuliakovu rodinu. Na manželku sa zvykol nahnevať, ale na ňu nie. Keď mala Nina tri roky a on zaspal na gauči v obývačke, akosi sa jej priplichtili do ruky nožničky. Zobudil sa na ich cvakanie s novým zostrihom vlasov a tiež štýlovým zastrihnutím fúzov. Pohladkala ho po líci a detským mrmlaním zahlásila: „Očko teraž je ž teba fešák.“ Hnev razom zmizol. Vďaka nej už neboli smutní, pretože zaplnila chýbajúce miesto v ich živote. Naplnila ich nekonečnou a nepredstaviteľnou láskou. Bola ich ohňom, ktorý nekonečne hrial, no jedného večera ich úplne spálil. Rozhodol sa, že si chvíľu odpočinie a sadne si na peň starého stromu. Musí nabrať silu. Ak ho nenájde dnes, tak už nikdy. V hrdle mu rástla poriadna hrča smútku. Prudko sa postavil. Dal si sľub, ktorý musí splniť.

Pred desiatimi rokmi sedel doma v kresle a sledoval vedomostný kvíz. Magda bola pri ňom a šúpala jablká do koláča. Vtom sa ozval zvonček a obaja sa na seba zmätene pozreli. Nina sa asi po niečo vrátila, možno niečo zabudla. Bola sobota, pol siedmej. Nina cestovala na večernú službu do nemocnice, kde pracovala ako pôrodná asistentka. Rodičia boli na ňu za to nesmierne pyšní. Z tohto okamihu si pamätá každú stotinu času. Postavil sa a odložil krížovky, natiahol papuče a išiel otvoriť. Zvonček sa ozval už tretíkrát. Pootočil kľúčom a otvoril dvere. Oviala ho zima a strach. Odrazu sa veľmi bál. Stáli tam dvaja muži v policajných uniformách. Mladší z nich otvoril ústa a vtedy sa isto svet prestal točiť. Všetko prestalo. Život prestal. Počas večernej hliadky niekto nahlásil vážnu autonehodu. Motorové vozidlo s vodičkou vo vnútri prerazilo zvodidlá a nabúralo do veľkého stromu pri ceste. Nebola to náhoda, Nina sa snažila niekomu vyhnúť, preto strhla volant. Vinník z miesta činu ušiel, aj keď za nehodu nemohol. Spokojne a bez výčitiek svedomia si nažíva dodnes. Nevedeli ho nájsť, jednoducho unikol svojmu trestu. Záchranári, ktorí prišli na miesto najrýchlejšie, ako mohli, jej už nevideli pomôcť. Bola už mŕtva a oni s ňou.

Bodrík niečo začul, zdvihol hlavu. Chvíľu stál ako socha a potom vyštartoval dole k potoku. Pre Eda to nebolo nič nezvyčajné, až pokým sa jazvečík nevrátil a neštekal, aby sa na miesto, odkiaľ prišiel zvuk, vydali spoločne. Predierali sa spolu opatrne papraďami, keď uvideli potok. Pil z neho vodu, to snáď ani nie je možné. Hlboko v lese Eda dostihla nevypovedaná minulosť. Bol väčší ako on, silnejší a rýchlejší. No nebál sa, od toho večera už nemal strach z ničoho. Sledovali ho zo svahu kopca, mali šťastie, pretože ich nezazrel, boli ďalej. Bodrík bol prekvapivo ticho, čakal na povel generála. „Prišiel čas zúčtovať sa, ty sviňa.“ Pomaly si kľakol a zložil pušku, pričom ju odistil. „Zabil si ju. Zomrela kvôli tebe.“ Okom zaostril na vraha svojej dcéry a ukazovák priložil k spúšti. Prečo čaká, pomyslel si.

Ďalší zvuk. Z boku k nemu niekto prichádzal, takže mal tiež rodinu. Mieril mu na hlavu, no odrazu si uvedomil, že to nedokáže. Jeleň zodvihol hlavu smerom k lani, ktorá k nemu prichádzala, aby sa tiež napila. Kúsok za ňou váhavými krokmi išlo malé srnča. Začal sa potiť a ruka sa mu triasla. „Už je čas,“ posmeľoval sa. Musí to skúsiť znova. „No tak!“ zurčalo mu v hlave. Rodina za rodinu. Na prekvapenie si ho stále nevšimli, napili sa a pomaly sa chystali odísť od prameňa. Bodrík zodvihol hlavu k pánovi, no nevedel pochopiť, čo to robí. „Očko teraž je ž teba fešák.“ Moja Nina. Zatvoril oči a vzduch odrazu preťal mohutný výstrel. Telo ako ťažký balvan spadlo na zem a zvieratá sa naprieč horou vydali na útek. Z okolitých kríkov vyleteli vrabce. Jediný Bodrík ostal na svojej pozícii, počká, kým sa pán zobudí, aby sa mohli spoločne vrátiť domov.

Alžbeta Comorková

autorka je absolventka Autorskej literárnej tvorby po vedením Petra Tollaroviča

Scroll to Top