Tam, kde hviezdy niekedy padajú smerom nahor a školské zvončeky aj mimo času, začína sa príbeh o duchovi, ktorý už dávno nemal koho strašiť. Až pokým nenašiel tých pravých. V jednej ospalej dedinke, kde vietor vedel rozprávať, stála zvláštna škola. Nebola najnovšia ani najväčšia. Jej steny písali príbehy, ktoré sa v učebniciach neobjavili. Miestni jej hovorili škola Vetriska, pretože aj v bezvetrí v nej čosi šepkalo. A možno to nebol len prievan. Niekedy sa v triedach objavili odtlačky nôh v prachu, aj keď tam niekto nebol. V školskej knižnici vraj raz niekto počul smiech, hoci bola prázdna. A raz sa vraj stratila celá krieda. Objavila sa až na strope s odkazom: „Hľadaj v tme, čo svetlo skrýva.“
Medzi žiakmi tejto školy bol Edo Hľadač. Chlapec, s no ponoreným neustále do záhad a očami, ktoré hľadali odpovede na otázky, ktoré ešte ani nezazneli. Jeho najlepšia kamarátka Ela Svetlobiela bola vždy pripravená vstúpiť do tmy, len čo by uvidela iskru dobrodružstva. Potom tu bol ešte Dano Makovník, ktorého často prezývali skôr Lakomník. Mal rád všetko, čo sa lesklo. A ešte viac to, čo sa dalo vlastniť.
Jedno pochmúrne popoludnie, keď oblaky viseli nízko ako šedý záves, Edo zazrel spod starého pivničného okna mihnúť sa modré svetlo. Vracalo sa deň čo deň. Vždy na minútu presne o 13:33. V škole síce kolovali rôzne strašidelné historky, ale toto… toto bolo iné. Bolo to také živé, skutočné a desivé.
„Myslím, že tam niečo je,“ pošepol Ele. Najprv len mlčky prikývla, no po chvíli poznamenala: „Musíme zistiť, čo to je.“
Podvečer sa potichu a šikovne prešmykli cez zadné dvere školy. V pivnici, kde to páchlo starinou a tajomstvom, sa medzi prachom a haraburdami zjavila postava zahalená v jemno svetle. Vznášala sa nad podlahou. Jej hlas znel ako more, čo udiera o útesy.
„Som Kapitán Modroočko. Kedysi som mal poklady celého sveta. No dnes hľadám niečo oveľa cennejšie.“ Zaznel hurónsky smiech. Z úst mu vychádzala para a horký zápach.
Edo a Ela naňho hľadeli so zatajeným dychom. Modroočko im rozprával svoj príbeh. Ako sa jeho srdce plné túžby po bohatstve stalo prázdnou skrinkou. Prekliatie alebo sám život ho prinútil hľadať pravý poklad. Múdrosť, priateľstvo a láskavosť.
„Tento poklad je ukrytý v škole. Dostane sa k nemu však len ten, kto má čisté úmysly. Každý, kto sa ho pokúsi nájsť, najprv uvidí svoju pravú tvár. Nie tú, ktorú vidia ostatní, ale tú, ktorú nosí hlboko vo vnútri. Niektorí sa možno pri tom rozosmejú. Iní, ktovie, možno utečú.“
Deti boli nadšené, no nie kvôli pokladu, ale kvôli tajomstvu. Vtedy ešte netušili, že ich pozorne sleduje niekto iný.
Dano Lakomník, teda Makovník.
Aj on túžil po poklade. Síce nie kvôli múdrosti, ale kvôli moci. V noci sa vkrádal do pivnice a prefíkane prestieral záujem o dobro. Modroočko mu ani na sekundu neveril, no nevyslovil to nahlas.
V škole sa začali odvtedy diať zvláštne veci. Knihy padali z políc, tabule sa samé počmárali a z rozhlasu bolo počuť šum mora. Edo s Elou pochopili, že niečo nie je so školským poriadkom. Niečo tu nesedelo.
A potom to prišlo.
Počas veľkého školského zhromaždenia sa Dano potajme zmocnil starej začarovanej triednej knihy, ktorú pirát schovával. Vyslovil slová, ktoré nikto nemal poznať. Škola sa zatriasla. Okolo tried sa prehnal ľadový vietor. Svetlá zhasli. Čas sa zastavil.
Z tmy sa zjavila žiariaca postava. Tentokrát však nie pokojná, ale hrozivá. Kapitán Modroočko sa prihnal ako búrka.
„Lakomstvo vedie k zániku!“ zvolal. Jeho hlas znel, aby sa more hnevalo.
Dana obklopila hmla. Zrkadlá v triedach sa rozžiarili a v každom z nich sa zjavila jeho vlastná tvár. Bola vystrašená a prázdna. Kričal, ako mu hrdlo stačilo, no kúzlo ho pevne držalo.
Vtedy Edo a Ela vstúpili doprostred miestnosti. Vzali Dana za ruky a povedali slová, ktoré im kedysi zašepkal duch: „Len svetlo priateľstva zlomí tieň lakomstva.“
Modré svetlo sa rozžiarilo naplno. Všetky tiene sa rozplynuli. Zrkadlá pukli a šum mora vyšumel. Vrátilo sa ticho. Dano padol na kolená so slzami v očiach.
„Prepáčte… ja som len… nechcel byť obyčajný.“
Edo sa usmial. „Ale veď každý z nás je výnimočný. Nie tým, čo má, ale tým, čo dá.“
Kapitán Modroočko sa usmial naposledy. Jeho postava sa začala rozplývať ako ranná hmla. Predtým, sa vytratil úplne, ešte stihol povedať do vetra: „Poklad ste našli. Teraz ste jeho strážcami vy.“
A tak sa škola Vetriska po storočiach zmenila. Už sa nešepkalo o strašidelných bytostiach, ale o odvahe, priateľstve a o sile dobra. Niekde medzi starými lavica ešte dnes leží tenký prúžok svetla, ktorý nezhasne. Kto sa ho dotkne, na chvíľu pocíti teplo starého priateľa. Ako pripomienku, že zázraky sú len skryté príbehy, ktoré čakajú na objavenie.
Edo Hľadač, Ela Svetlobiela a Dano Lakomník, teraz už len vždy Makovník. Uvedomili si, že najväčší poklad nosíme každý v sebe. Pochopili, že skutočné priateľstvo nie je o tom, kto je najsilnejší, najchytrejší či najodvážnejší. Je o tom, kto zostane, keď sa trasie zem a svetlo mizne. O tom, kto ťa vezme za ruku aj vtedy, keď sám zablúdil. Spolu boli odteraz silnejší než akékoľvek kúzlo. Traja priatelia, ktorí našli poklad. Našli jeden druhého.
Ak však ešte niekedy budete v akejkoľvek škole počuť jemný vánok medzi stenami, vedzte, že to nie je len vietor. To šepká Kapitán Modroočko.
„Keď otvoríš svoje srdce, zistíš, že najväčší poklad sa skrýva práve v tebe.“
Natália Kubištová
rozprávka