Jedno utorkové ráno, keď sfarbené listy už dláždili chodníky a obloha nosila sivý plášť, na dvore sa zbiehali deti. Benjamín kráčal (alebo skôr hopkal) do školy. S čižmičkami rezko preskakoval všetky kaluže, akoby mu vari krídla v noci narástli. Benjamín, alebo „Ben“, ako ho zvyknú prezývať doma, prstami prechádzal po stĺpikoch školského plota, no v tom si všimol niečo nezvyčajné.
Pred bránou školy stála čudná žena. Miesto vlasov jej z hlavy trčala slama a na vrchu trónil špicatý klobúk. Oči mala čierne ani dva uhlíky a pri nose obrovskú bradavicu. Najzvláštnejšie bolo, že nikto okrem Bena túto ženu nevidel – deti sa ďalej naháňali akoby nič.
Keď chlapec podišiel bližšie, ženu spustila:
„Konečne! Vedela som, že prídeš.“ Benjamín cúvol o krok dozadu.
„Kto si? A čo odo mňa chceš?“
„Som Rataša. A ty si ten, koho potrebujem. Pomôžeš mi dokončiť elixír nesmrteľnosti.“
„Čože?“ začudoval sa Ben. „To je nejaký vtip?“
„Kdeže, žiaden vtip. Už mi chýbajú len tri zvieracie chlpy a všetky zázračné zveri sú uväznené tu, v tvojej taške.“ Benjamín pokrútil hlavou.
„Prečo by som ti mal pomáhať?“
„Vedela som, že sa ti nebude chcieť,“ žena sa naklonila bližšie, „stačilo mi jedno kúzlo a tvoja mama zaspala večným spánkom. Ale ak mi pomôže a zoženieš chlpy troch zverov, trošku elixíru ti odlejem a tvoja mama bude nesmrteľná.“
Benjamín zbledol a zalapal po dychu. Razom akoby oblohu zahalilo čierne súkno.
Chlapcovi sa z hrdla vydral výkrik: „Tak to teda nie, čarodejnica. Moju mamičku zachránim.“ V tej chvíli sa ako lúsknutím prsta žena vyparila a pri bráne za sebou nenechala ani stopu.
Benjamín neváhal a rozbehol sa k ťažkým dverám školy. Vtom na chodbe pri skrinkách začul strašný rachot, akoby bytovky padali. Keď podišiel bližšie, zbadal obrovského býka. Z nozdier mu stúpala hustá para a uháňal z jednej strany na druhú. V jednej chvíli rohami narazil do vitríny s trofejami až sklo zarinčalo. Hneď nato zhodil nástenku 4. B, ktorí visela pri zborovni. Ben vydesene hľadel na tento zmätok, zatiaľ čo jeho spolužiaci sa ďalej pokojne prezúvali do papúč.
Chlapec však nemal čas na spolužiakov. Musel vymyslieť plán. „Ako mám získať jeho chlp, keď je taký rozzúrený? Najlepšie bude, keď sa mi ho podarí upokojiť,“ pomyslel si. Veru že sa pokúšal býka zastaviť. Najprv sa mu vľúdne prihováral, dokonca mu ponúkal svoju desiatu, no zviera ani obraz, ani zvuk. Zúfalý Ben začal z plného hrdla kričať:
„Býček, upokoj sa. Musím ti niečo povedať. Je to dôležité.“ No na chlapcovo prekvapenie sa nič nezmenilo. Býk naďalej behal a rozbíjal nábytok po miestnosti. Ben dostal nápad. Vyliezol na vrch kovovej skrinky a trpezlivo čakal. Akonáhle sa býk priblížil, chlapec odvážne skočil priamo na jeho chrbát a silno ho zovrel okolo krku. V plnej rýchlosti sa viezol na býkovi ani na konci a bol strachom bez seba. Avšak na mysli mal stále svoju mamičku, ktorá mu dodávala odvahu. Keď sa Benovi podarilo nabrať trošku istoty, opatrne sa načiahol k býčiemu chvostu a rýchlym pohybom vytrhol jeden tmavý chlp. Vložil si ho do vrecka a zoskočil z chrbta na tvrdú zem. V tej chvíli, ani o sekundu neskôr, býk zmizol. Ben sa poobzeral. Všetko bolo tiché, pokojné. Opäť ako predtým.
Otrasený z divokej jazdy a tvrdého pádu sa dotackal ku schodom. Býčia para ešte akoby visela vo vzduchu, ale jeho srdce sa pomaly upokojovalo. Mal už len jeden chlp. Chýbajú iba dva. Ako tak stúpal hore k triede, uprostred schodiska na Bena čakala rozvalená líška. Chlapcovi zažiarili oči, keď vidiel zviera pokojne ležať, a tak sa jej milo prihovoril.
„Líštička, veľmi ťa prosím, daroval aby si mi jeden chlp zo svojej ryšavej srsti? Potrebujem ho, aby som zachránil moju mamičku.“ Líška zbystrila pohľad a bez váhania prehovorila.
„Dám ti svoj chlp, no pod jednou podmienkou. Najprv mi musíš učesať kožúšok od hlavy až po koniec chvosta,“ zanôtila sladkým hlasom. Chlapec sa hneď pustil do česania. Dal si záležať, aby nevynechal ani najmenší kúsok.
„Hotovo,“ vyhlásil Ben a už-už išiel líštičke siahnuť na chvost.
„Nie tak rýchlo, mladý pán,“ odvetila, „chcem, aby si mi ešte nakreslil portrét a zvečnil tak moju krásu.“ Chlapec si povzdychol. No čo mal robiť? Vytiahlo si zošiť, peračník a kreslil, ako najlepšie vedel.
Keď líška opäť začala vyjednávať, aby jej doniesol misku malín, pre Bena to bola posledná kvapka. V hlave sa mu zrodila myšlienka.
„Líštička, vieš, ako krásne by si vyzerala so zlatou srsťou? Mohol by som ti ju domaľovať – starká mi kúpila novú zlatú pastelku.“ Líška sa zasnívala. „Zlatá srsť? To by som bola najkrajšie zviera na svet!“
„Ak mi dáš jeden chlp, rád ti ju domaľujem.“ Líška bez váhania vytiahla jeden vlas z kefy, ktorou je predtým česal, a podala mu ho. Ben s pocitom víťazstva odložil druhý vlas do vrecka a chystal sa kresbu dokončiť. Ako sa však naťahoval po strúhadlo na zlatú pastelku, líška bez stopy zmizla. Benjamín si pretrel oči, no líška nikde. Asi vtom má prsty zlá čarodejnica, pomyslel si.
Konečne dorazil do triedy. Spolužiaci boli zahĺbení do rozhovorov, no na Benjamínovom mieste sedel medveď. Hlavu mal položenú na lavici a vzlykal tak, až pod ním vzniklo malé jazierko. Kamaráti si, ako inak, ani medveďa nevšimli
„Macko, čo sa deje?“
„Cítim sa, akoby zo sveta zmizli všetky farby a ostala len jedna – sivá. Úplne som sa zabudol usmievať,“ vzlykol medvedík a smutne pozeral na svoje veľké laby. V takomto stave mu Benjamín predsa nemohol vytrhnúť chĺpok z kožucha. Znova by sa rozplakal. Chlapec začal macka rozosmievať. Poskakoval hore-dole, no nič nezaberalo. Medveď naďalej úpenlivo vzlykal.
Vtom si Ben spomenul na múdre slová svoje mamičky: „Niekedy stačí objatie bez slov.“ Ben sa natiahol k mackovi a venoval mu zopár tichých chvíľ vo svojom náručí. Medvedík začal dýchať pomalšie, až sa celkom upokojil. Ako mu Ben stieral z líca poslednú slzu, na prste mu ostal posledný chlp.
Alžbeta Sušienková
rozprávka