Hľa, obďaleč,
spoza lesa a rieky,
svitol meč,
ktorého rukoväť prebodávala srdcia,
srdcia mladých diev.
Zlákal ich zradca —
krásna tvár, plné pery,
jemná neha,
stačila na oklamanie očí.
Starý hájnik bedákal márne;
jeho dcéra, mladá panna,
o ňu sa bál —
že ju zavedie na okraj skál.
Zradca prichádza,
u hájnika zohrieva si chladné ruky.
Za oknom vidí ju,
krásnu ženu,
a vie, že si ju nenechá ujsť.
Jeho kúzlo láme jej vôľu,
no v ňom, v hĺbke,
vzplanie láska.
Taká, čo zviera,
zväzuje, ničí.
Sám nevie, čo s citom —
ľahkým dotykom je spútaný.
Privedie žrebca, mladého, krásneho,
ako je on —
na ňom chcú utiecť,
pred svetom, pred osudom.
Vietor sa zlostí,
líca horia,
milenci utekajú
za hory, kde je Boh zhovievavý.
Tam vkladajú nádej,
no cesta je zradná.
Za horami,
prudká zákruta,
pád.
Obaja —
dve telá, dve srdcia,
na dne údolia.
Zvony znejú,
smrť je večná,
no pamäť uchová;
ich krásne tváre.
Láska,
z nej nie je späť cesta.
Barbora Dékányová
voľný verš