„NAZTUPOVAŤ!!!“ Kričal Lukan, mravec z rady šašov, ktorý mal službu. Vlak vychádzal z prvej stanice veľkej zelenej riaditeľni, ktorá sa tiahla po celom steble lúčnej vysokej trávy. „Odchod je o DEZAŤ MINÚT!“ Jeho hlas pripomínal rapkáč v pomalom tempe.
Lukan sa obzeral, kto ešte nastupuje či vystupuje, keď tu v diaľke vidí besným kmitom mávať tykadlami s ružovými mašľami. Hneď mu bolo jasné, že niekto sa náhli stihnúť vlak. Pozrel na najbližšie mravenisko v riaditeľni, aby zistil čas. Omeškanec mal poslednú minútu. Mravec s ružovými mašľami dobehol na poslednú chvíľu, silno dychčal, až mu skoro hryzadlo odpadlo. Postavil sa rovno pred Lukana, ktorý už netrpezlivo nôžkami vyklepkával pred vlakom.
Trasľavým, zadychčaným, a tenkým zvukom spustil: „Ohrr, prepázte mi, už zom tu. Je toto vlak po riaditeľni Kráľovnej?“ Lukan onemel. Zabudol na vlak a hľadel na mravca robotnicu. Krajšiu v živote nevidel. Očká mala malinké sťa zrnko prachu, oblečené mala tri páry ružových lodičiek rovnakej farby a na zadoček si obliekla ružovú sukňu.
Tykadlá mu začali svižne kmitať od radosti a vzrušenia. Hoci mal na tykadlách nasadené dlhé huňaté parochne z púpavy, na sánke mal nasadenú červenú guľu z lupienkov ruže, na každej nohe inú topánku a oblečený mal pestrofarebný odev ušitý z lupeňov všelijakých kvetov, konce nôh mu zdobili zelené volániky vyrobené z trávy, cítil sa trápne za svoje rozpaky, nie za svoj odev.
„Chrr, chrr, áno, áno, iste, ste správne. Te-tento vlak premáva po riaditeľni. Toto je východisková stanica. “ Upravil si parochne, ustúpil spred dvier vlaku. „Prozím, naztúpte.“
Robotnici odľahlo, usmiala sa na Lukana a nastúpila. Lukan ju nenápadným veľkým očkom sledoval, až kým si nesadla. Potom pozrel na najbližšie mravenisko, vydal stridulačný zvuk na znak, že vlak môže vyraziť.
Hneď ako sa zatvorili dvere mravčieho minivlaku, ktorý bol postavený zo šišky, trávy, vetvičiek, kamienkov a piesku, ujal sa svojej šašovskej práce – bavil ľudí na ceste vlakom.
„Vítam všetkých cestujúcich!
Čaká nás hodinka plná zábavy, smiechu,
ale nie že budete robiť neplechu!
Spolu sa zabavíme, zasmejeme
a nové triky naučíme.
Máme pred sebou štyri zastávky,
tak sledujte, kde máte lístok platný.
Pochutiť si môžete na nektári, semenách,
dobrých hubách či voškách.
Pohodlne sa usaďte, držte si tykadlá,
čaká nás jazda úžasná!“
Vo vlaku sa ozvalo spokojné vrtenie tykadlami, ťapkanie nohami, jemný bzukot ako znak spokojnosti a radosti.
Lukan vytiahol všetky svoje triky – žongloval s kamienkami, drievkami, robil si žarty z mravčekov, kradol im veci, ale vrátil s úsmevom a nejakou pochutinou. Celou vlakovou šiškou sa ozýval smiech, šťastný bzukot a pokriky ako ešte! ešte! to je úžasné!. Keď prešiel všetkých pasažierov, zastavil sa tam, kam ho to ťahalo od začiatku.
Ružová robotnica sedela sama, oproti sebe mala jedno voľné miesto. Lukan sa odhodlal prisadnúť si.
„Ehrm, ehrm… má-máte voľné?“ Pekne sa uklonil, zavrtel tykadlami a zadočkom.
Robotnica zdvihla hlávku, prekvapene roztvorila očká a milo sa usmiala. „Isteže!“ V predných nôžkach držala listovú kabelku, ktorej nervózne zvierala ramienko.
Lukan si opatrne sadol. Celý bol stiahnutý, strnulý a vôbec tomu nerozumel! Veď denne vystupuje pred mnohými, nehanbí sa, snaží sa ich rozosmiať… a zrazu? Zrazu stratí reč pri nejakej robotnici. Dlho sa so žiadnou robotnicou nerozprával, to je pravda. Ako by aj mohol? Vydal sa na cestu povolania šaša, čo znamenalo, že sa odtrhol od možnosti mať rodinu. Slúžil svojej kolónii iným spôsobom, no rodinu jej dať nemohol.
„A-ak-kk-o sa vo-voláte?“
„Etela, ale volajú má Popletela, lebo stále niečo dopletiem, pokazím, ah jaj… veď som aj skoro tento vlak nestihla!“ Nešťastne sa stiahla, až jej poklesli tykadlá. „Och, a áno, zbytočne veľa rozprávam. A vaše meno?“
Lukan temer vyskočil zo sedadla. „Kdeže! Len rozprávajte! Máte…,“ prehltol, „Ehr… máte veľmi pekný hlas, taký tenký klepot kamienok po zemi. Ja som Lukan.“
Etelu to zaskočilo, no v dobrom, Mimovoľne sa jej pohli tykadlá.
„Kam ste sa vybrali?“ Pýtal sa Lukan ďalej. Stres z neho opadal, začal sa cítiť v spoločnosti Etely veľmi príjemne.
Etela povolila držanie kabelky, upravila si sukničku a uvoľnila sa. „Idem na pohovor ku Kráľovnej. Som robotnica a chcela by som pracovať v Kráľovninej firme HmyzoStav. Robím to hlavne pre našu kolóniu.“
Lukan horlivo prikyvoval. „Áno, to je naša úloha. Slúžiť kolónii, Kráľovnej, a zároveň tým robíme dobre aj sebe.“ Všetci v HmyzoStav-e vedeli, že ich práca je prospešná pre všetkých. „Poviem vám nejaký vtip, aby som vás trocha rozveselil. Smiem?“
Etela sa zachichotala. „Chri, chri, chri, dobre, môže byť.“
„Viete, prečo sa včela rozviedla so sršňom? Lebo bol príliš bodavý!“
Etela sa rozosmiala na celý vlak. Triaslo s ňou, až jej mašle z tykadiel popadali na zem. Lukan bol na seba hrdý, že dokázal Etelu zaujať. Veľmi sa mu páčila. No vedel, že teraz s ňou nemôže byť, zväzovali ho pravidlá. Snažil sa na to nemyslieť, a užíval si ešte rozhovor s Etelou a jej prítomnosť.
Pozrel cez okienko vlaku. Blížili sa ku konečnej zastávke, Kancelária Kráľovnej. Nemal už veľa času. Pozbieral všetku odvahu, nadýchol sa, až sa mu napli tykadlá aj odev na zadočku, a opýtal sa.
„Etela, poctili by ste ma svojou prítomnosťou aj zajtra po mojej práci?“
Etela onemela. Úplne stratila reč. Vo vnútri sa však chvela a zadoček jej od nadšenia začal vrtieť.
„Veľmi rada sa s vami ešte stretnem!“ Obaja sa usmievali od ucha k uchu.
Lukan z toho mohol mať problémy, ale chcel to risknúť. Nemôže predsa zahodiť šancu na lásku. Ja niečo vymyslím, pomyslel si Lukan.
Do poslednej zastávky nechýbalo veľa, keď v tom do ich vlaku niečo narazilo. Otriaslo celým vagónom. Všetci popadali zo sedadiel, prevrátili sa. Spustil sa nárek, silný bzukot pripomínajúci iskrenie elektriny alebo pukanie dreva. Vo vagóne to bolo šialenstvo, mravce behali hore-dole bez zmyslov. Ani Etela a Lukan nevedeli, čo sa deje. Pozreli von oknom, ktoré puklo. Ich vlak napadol veľký chlpatý pavúk. Svojimi dlhými mocnými nohami dobíjal do vlaku, ničil ho a chcel sa dostať k mravcom. Panika sa znásobila. Nikto nemal kam ujsť. V stanici ešte neboli a dôjsť tam už nebolo možné. Pavúk poškodil celý vlak. Čakala ich smrť.
Lukan si niečo všimol. Mravce sa začala oddeľovať, väčší od menších, starší od mladších. Vytvárali akúsi stenu, bojovú polohu proti pavúkovi. Lukan neváhal ani chvíľu. Strhol zo seba šaty a pridal sa do davu odvážnych mravcov. Pavúk postupne rozmliažďoval vlak, rozoberal ho kúsok po kúsku, a vreskot mravcov neutíchal. Keď pavúkovi podarilo vytrhnúť strop vagónu, hlúčik odvážnych mravcov sa mu postavilo zoči-voči a naraz na pavúka vystrekli ich toxickú a lepkavú tekutinu, pričom ich roztrhlo. Pavúk zavíjal od bolesti, stratil rovnováhu a padol na chrbát. Nekontrolovateľne trepal nohami, sykal a nedokázal sa postaviť. Etela sa pozrela na hlúčik smelých mravcov, ktorí zahynuli, aby ochránili ostatných. Vedela, že to urobili pre Kráľovnú, pre rodinu. Oni zomreli, aby ostatní mohli žiť. No vedela, že stratila aj priateľa, ktorý tu bol dennodenne pre všetkých. Ale aj vďaka nemu tu niektorí ostali nažive.
Ema Kračanská
poviedka