Ďaleko v krajine, kde rytieri bojovali s veternými mlynmi a čarodeji odčarovávali žaby, žil zlobor menom Gábor. Nebol to dobrý zlobor – strašil, bil a okrádal pocestných a ešte sa na tom dobre zabával Jedného dňa však narazil na nesprávnu obeť. Na lesnej ceste zastavil povoz, ako to robil vždy. No tentoraz na ňom nesedel sedliak ani kupec.
„Stoj! Peniaze alebo život!“ skríkol Gábor na postavu v otrhaných šatách.
„Čože? Aké peniaze? Kto je tam?“ ozval sa slepý muž sediaci na voze.
„Hovorím – vydaj všetok svoj majetok, trhan!“ zahromžil Gábor a hrozivo zdvihol päste.
„Vyzerám ako niekto, kto pri sebe nosí desiatky zlatých toliarov? Prac sa z cesty, príšera, ak nechceš rozhnevať veľkého čarodeja Kozmeliusa!“
„Ty a čarodej? Toho si nevidel ani z diaľky!“ zavrčal Gábor a zahnal sa smerom k nevidomému, lenže jeho údel nedopadol.
„Congelare et mittere ad inferos!“ zahučal z plných síl čarodej.
Gábor prudko otvoril oči – okolo neho bola len tma. Posledné, čo si pamätal, bola lesná cesta… Trhan? Čarodej? Všetko sa mu zlievalo do šedého oparu zabudnutia. Po chvíli blúdenia v priestore pripomínajúcom jaskyňu zazrel na konci chodby matné oranžové svetlo. Čím bližšie k nemu bol, tým viac cítil teplo. Pot mu stekal po chrbte ako lesný potôčik za jeho chatrčou. Vystrčil hlavu z jaskyne – a srdce mu na chvíľu zamrzlo. Na rozľahlých pláňach sa rozlieval oheň, láva a popol. Všetko bolo červené, žeravé, dusivé.
„O-o-oh, nie…“ zachrapčal Gábor, „ja som v pekle?“
Po chvíli zdesenia si všimol ešte niečo. Uprostred tejto žeravej pustatiny stála neveľká, ho honosne zdobená budova celá zo zlata. Neváhal a vykročil po kamennom chodníčku priamo k nej. Zastavil sa pred dverami dvakrát vyššími než on sám. Už-už sa chystal zabúchať, keď sa jedno krídlo samo od seba pomaly otvorilo. Gábor vošiel.
Vysoká sieň bola pokrytá červenými kobercami popretkávanými zlatom, steny zdobili obrazy drakov. Na jej konci sedela postava na rubínovom tróne. Gábor sa chcel otočiť a utiecť – no v hlave mu zaburácal hlas:
VITAJ, GÁBOR. OČAKÁVAL SOM ŤA. PRISTÚP BLIŽŠIE.
Zlobor, trasúc sa, vykročil. Keď sa priblížil, rozoznal postavu – červená pokožka, čierna hruď, veľké, zahnuté rohy. Bol to vládca pekla.
SOM RÁD, ŽE SI PRIŠIEL. DLHO MI SEM NIKOHO NEPOSLALI. ČARODEJOV JE MÁLO A TAKÍ AKO TY MI CHÝBAJÚ.
„Takí ako ja? Čo tým myslíš? A môžeš hovoriť normálne? Tvoje dunenie mi rozbíja lebku.“
TU SI V PEKLE, KEBY SOM ROZPRÁVAL NORMÁLNE, NEROZUMEL BY SI MI. ALE…NEBOJ SA. DÁM TI ŠANCU. TVOJE TELO NA ZEMI ŽIJE. BOL SI LEN PREKLIATY. PRETO DOSTANEŠ ÚLOHU. PREJDI TAMTÝMI DVERAMI, SPLŇ SKÚŠKY A PUSTÍM ŤA.
„Skúšku?“ zamračil sa Gábor. „A čo ak je to pasca?“
KEBY SOM ŤA CHCEL UVÄZNIŤ, UŽ MI BY SI MI DÁVNO OKOPÁVAL ČERTOVE ZÁHRADKY. NO JA SOM SPRAVODLIVÝ. TAK CHOĎ A SKÚŠAJ. ALE NEZABUDNI – JE TO SKÚŠKA SRDCA.
Gábor predstúpil pred ďalšie dvere, postrčil ich a vstúpil do kamennej miestnosti. Bola prázdna, studená, sivá.
„Ja som to vedel… žiadna záchrana. Ost-ostanem tu nav-“
Nestihol dopovedať – miestnosť sa začala meniť. Kameň pod nohami nahradila mäkká tráva, nad hlavou sa rozžiarilo slnko a obloha bola žiarivo modrá. Kúsok od neho stál voz.
„Akoby som tu už niekedy bol…“ zašepkal Gábor.
Pristúpil bližšie. Voz mal zlomené koleso, náklad zeleniny bol rozsypaný a na zemi sedel malý chlapec so slzami v očiach.
„Počkať… to som predsa ja… ja som to spôsobil. Vystrašil som ho a smial sa, keď plakal.“
Gábor stál nehybne a pozeral sa na chlapca. V hrudi sa mu niečo pohlo.
ČO ROBÍŠ, GÁBOR? ZNIČ MU TO, ROZŠLIAP ZELENINU, NECH KRIČÍ A PLAČE VIAC! TO JE TVOJE UMENIE!
„Naozaj? To má byť tá skúška? To som robil celý život – a práve preto som tu.“
PRESNE TAK! SKÚŠKA SRDCA! MILUJ TO, ČO ROBÍŠ. NIČENIE. STRACH.
Ale Gábor zrazu cítil čosi nové. Hlboké ticho v ňom samom. Samotu. Nikto ho nemal rád. Všetci sa ho báli. Roky žil sám. A už ho to nebavilo.
„Čo ak už nechcem byť zlý? Možno tu ostanem naveky – ale ak mu pomôžem, aspoň symbolicky odčiním všetko zlé.“
VARUJEM ŤA, ZLOBOR. POSLEDNÝKRÁT!
Gábor neodpovedal. Zohol sa, zdvihol koleso, nasadil ho späť na voz. Chlapec naňho hľadel s nedôverou.
„No čo, budeš sa len prizerať alebo mi pomôžeš nahádzať to späť?“ prehodil Gábor.
Spolu začali nakladať zeleninu. Keď boli hotoví, s hrdosťou si obaja prezerali svoju prácu. V tom sa vedľa Gábora ozval tichý hlas.
„Už sa ťa nebojím, zlobor,“ povedal chlapec so širokým úsmevom. A hneď nato… zmizol. Rozplynul sa. Spolu s vozom, trávou, oblohou. Gábor zrazu opäť stál pred trónom vládcu pekla.
VÝBORNE, GÁBOR. Po prvýkrát sa čert mierne usmial.
MOHOL BY SI MI OBHOSPODAROVAŤ PEKLORÁBY… ALE SRDCE, KTORÉ VIE ĽUTOVAŤ, SI ZALÚŽI DRUHÚ ŠANCU.
Gábor prudko otvoril oči. Ležal v tráve vedľa lesnej cesty, celý zaprášený. Posadil sa – a strhol sa. Na drevenom pni oproti nemu sedel čarodej.
„Vitaj späť, zlobor. Dúfam, že ti nebolo veľmi teplo,“ usmial sa múdro. „Snáď teraz chápeš, že šíriť dobre je lepšie než zlobu. A hlavne…
… nikdy nenapádaj syna čarodeja. Nemusí to dobre dopadnúť.“
Juraj Petruš
rozprávka