Predierala sa pomedzi klasy pšenice. Žlté more sa rozprestieralo ďaleko pred ňou a jemne sa vlnilo v slabom vetre. Odkedy prvýkrát vkročila pomedzi klasy a hľadala cestu k riekam, vždy ju ten pohľad vedel nadchnúť.
Zastavila sa a zaclonila rukou pražiace slnko. O chvíľu by mala prísť k prvej rieke. A naozaj. O niekoľko krokov ďalej sa jej chodidlá zaborili do mäkkého blata a k ušiam jej doľahol zvuk tečúcej rieky. Sklonila sa a nabrala vodu do spojených rúk. Bola priezračná a čistá. Nikdy sa pri rieke Života nezastavovala, nebolo treba. Jej brehy boli bez jedinej buriny, ktorú by musela vytrhať, a tak vždy pokračovala ďalej.
Prebrodila sa plytkým korytom a kráčala k potôčku, ktorý presvital pomedzi nekonečné more pšenice. Tu bola jej prvá zastávka. Brehy potôčika boli od jej včerajšieho zásahu čisté. Spokojne sa pozerala na svoje dielo, vkročila do vody a proti prúdu potoka kráčala ku tretej rieke. Išlo to pomaly, napriek slabému prúdu kráčala s ťažkosťami a po tvári jej stekal pot.
Spomínala na to, ako sa v mladosti hrávala na brehu potoka. S kamarátkami stavali drevené plavidlá z popadaných vetvičiek, púšťali ich po prúde a chytali o niekoľko krokov ďalej. Chlapci z dediny si na nich občas počkali a spolu s drevenými loďkami ich hádzali do vody. Potom ich nechceli pustiť z potoka von a veselo na nich kričali: „Za pusu si na suchu!“
Usmiala sa a v hĺbke duše dúfala, že sa zajtra zobudí s malou drevenou lodičkou pri posteli a mokrými vrkočmi.
Dorazila k tretej rieke. Vysoká tráva prerastala pomedzi pšenicu a strácala sa až pri brehoch rieky. Voda stále tiekla, ale do cesty sa jej stavalo čoraz viac prekážok. Starena sa pustila do práce. Vytrhávala trsy trávy aj s koreňmi, vyťahovala kamene z potoka a ukladala ich na jednu kôpku. Potom odtrhla najbližší pšeničný klas a kráčala k malému kostolíku na pravej strane rieky. Podišla k oltáru a položila naň odtrhnutý klas.
Bojovala s obzvlášť rozrasteným deväťsilom, keď sa na zemi niečo zalesklo. Pustila rastlinu a zdvihla pohľad. V poli priamo pred ňou ležalo zrkadlo.
„Zvláštne.“ Vzala ho do rúk a obzrela si ho z oboch strán. Nebolo ničím výnimočné, rúčka bola z dreva a povrch zrkadla… zarazila sa a mierne sa jej roztriasli prsty. Hľadela do odrazu v zrkadle, ale nevidela v ňom seba. Videla v nej mladé dievča, s úsmevom a dlhými vrkočmi. Za ňou pracovali chlapci a dievčatá na poli a otvárali ústa v nemom speve.
„Kto si?“ stará žena priblížila tvár bližšie k zrkadlu. Dievča pokrútilo hlavou.
„Ako si sa tam dostala?“ stále sa usmievalo. „Povedz niečo!“ prosila starena a ešte pevnejšie zovrela okraje zrkadla. No dievča len pokrútilo hlavou, otočilo sa a vybehlo na pole za ostatnými.
Stará žena čakala, kým sa dievča vráti. Hľadela na život za zrkadlom a želala si, aby mohla byť jeho súčasťou. Slnko zapadlo a žena stále sedela medzi trsmi vytrhanej trávy. Dievča ležalo v poli medzi staršou ženou a mužom. Držali sa za ruky. Pri nohách jej ležali dvaja chlapci a objímali jej holé chodidlá.
Strhla sa. Bola jej zima a od ležania na zemi mala stuhnuté údy. To ju však nezobudilo. Okolo ruky sa jej ovíjal sýto červený had. Žena zakričala a snažila sa hada zo seba striasť. Had sa k nej však len pevnejšie pritisol a zdvihol hlavu:
„Chceš ísť za nimi,“ mávol hlavou k zrkadlu, „a ja ti v tom viem pomôcť.“
„Ako?“ šepla žena a rozbúchalo sa jej srdce.
„Tak, že ma budeš počúvať. A urobíš presne to, čo ti poviem.“ Vyplazil jazyk, vyšplhal sa hore po ženinej ruke a skrútil sa jej na dlani.
„Čo za to chceš?“ Had na ňu zasyčal: „Skoro nič. Len pšenicu, ktorú každý večer pokladáš na oltár. Budeš ju dávať mne.“
Stará žena sa zarazila. Had jej ponúkal obrovskú službu za klas, ktorého je plné pole.
„Už nebudeš čistiť brehy. Nechaj, aby si burina voľne rástla a keď rieka Života vyschne, choď po nej a na konci nájdeš to, čo hľadáš. Dovtedy ma budeš každý deň kŕmiť pšenicou.“ Had otvoril ústa a čakal.
Žena odtrhla neďaleký zlatý klas. Slnko pomaly vychádzalo spoza končekov prstov, keď ju vkladala do rozďavenej hadej papule.
Tráva rástla. Z tečúcich riek sa stávali močiare. Na brehoch rástli košaté vŕby a do pol pása vysoké lopúchy. A medzi nimi sa na slnku vyhrieval obrovský, červený had. Hlavu mal položenú na kolenách stareny, ktorá ho neprítomne hladkala po hlave. Bola nešťastná. Hanbila sa za seba, za svoje unáhlené rozhodnutia a túžby. V nose ju dráždil zápach špinavej vody a vysoká tráva ju začínala prerastať.
Načiahla sa za zrkadlom. Dievča sa jej od toho dňa viac nezjavilo, teraz však na ňu pozerala s nesúhlasným pohľadom. Starena sa potešila a chcela dievča osloviť, to však pokrútilo hlavou a ukázalo na spiaceho hada. Stará žena pochopila, jemne odsunula hadiu hlavu, postavila sa a odišla so zrkadlom hlboko do pšeničného poľa.
„Nemáme veľa času,“ skočilo dievča starene do reči, „no musíš napraviť to, čo si pokazila. A to čím skôr,“ mračila sa a ruky mala založené vbok.
„Neviem ako,“ zašepkala starena, „skúšala som to. Vždy, keď som vytrhla trs, narástli ďalšie dva. Nech som kamene hádzala akokoľvek ďaleko, na druhý deň boli na rovnakom mieste tri ďalšie. A ten had,“ odmlčala sa, „zožerie čoraz viac pšenice a je stále väčší a väčší. Už viac neleží len na brehu, ale rozťahuje sa až do poľa a stále rastie,“ zakryla si rukami tvár.
Dievča sa nad nešťastnou ženou zľutovalo: „Dobre ma počúvaj. Musíš urobiť presne to, čo ti poviem.“ Starena zdvihla hlavu. Na dievča pozerala nedôverčivo. Neboli práve toto tie slová, ktoré všetko začali?
„Nechaj, nech si rastliny rastú ako si žiadajú, ale hada už pšenicou nekŕm. Namiesto toho ju odkladaj a zapletaj do venca. Keď vyschne rieka Života, vyrastie na jej brehu jabloň. Vtedy si hotový veniec polož na hlavu, odtrhni jablko a hoď ho do hadej papule. Potom kráčaj vyschnutým korytom,“ zdvihla ruku a položila ju na povrch zrkadla, „no nesmieš sa ani jeden raz obzrieť. Ten pohľad nie je určený pre tvoje oči,“ a stratila sa v nedožatom poli.
Žena urobila tak, ako jej dievča prikázalo. Na druhý deň sa objavil malý stromček, do večera vyrástol žene po pás a ďalšie ráno ju prevyšoval o hlavu. Jabloň zakvitla a pri západe slnka sa objavili prvé plody. Starena dokončila veniec vo chvíli, keď sa začervenalo prvé jablko.
Odsunula ťažkú hadiu hlavu zo svojho lona, ťažkopádne sa postavila a odtrhla červenajúce sa jablko. Obrovský had sa zamrvil a otvoril jedno oko. Uvidel starenu s vencom na hlave a jablkom v ruke. Od prekvapenia naširoko otvoril ústa. Stará žena neváhala a hodila jablko do jeho útrob. Had ležal s otvorenou papuľou a viac sa nepohol.
Starena vykročila po suchej a popraskanej pôde. Kráčala tak, ako jej dievča prikázalo, a zo všetkých síl sa snažila neobzrieť. Na hada, ktorý ležal v jej milovanom poli. Na kostolík, ktorý jej pripomínal domov. Na tri rieky, ktoré pod jej rukami kvitli a teraz pomaly umierali pod vrstvou buriny. Kráčala stále vpred. Do zátylku ju pálili cudzie pohľady, cítila ich pátravé ruky, počula, ako jej do ucha šepkajú: „Nechoď, ostaň,“ a ďalší kričali, „Ty si to nezaslúžiš!“
Hlasy sa miešali, boli nahnevané, ublížené, sklamané. Počula ich plakať, nadávať a vrieskať z plných pľúc. Podkopávali jej nohy a ona padala. Znova sa postavila. Dlane mala popretkávané krvácajúcimi ranami.
„Ako to moje nešťastné pole,“ povzdychla si, ale pokračovala ďalej, až kým sa jej v zornom poli neobjavil malý kostolík.
Zastavila sa. Dostala sa až na koniec cesty. Domov. Pomedzi pole sa kľukatili zelené cestičky, ktoré kedysi pretekali životom. A tam vzadu, pri brehoch Osudu, rástli divé maky a kopírovali obrys pripomínajúci veľké hadie telo.
Starena neváhala a pustila sa do práce. Dňom i nocou trhala vzpierajúce sa rastliny, odnášala nahromadené kamene a po kúsku oslobodzovala divokú rieku. Pri západe slnka navštevovala kostolík a na oltár pokladala po jednom klase z uvitého venca, ktorý nosila na hlave. Zrkadlo nenašla, a po prebdených nociach ho prestala hľadať. Namiesto toho sa prechádzala po koryte Života, ktorý naďalej ostával bez vody. Až kým sa jeden večer nezdvihla veľká vlna. Za ňou sa plavila malá loďka s rozsvieteným lampášom na prove. Zastala pred starenou. Stará žena neváhala a nastúpila na palubu. Vedela, že sa jej čas blíži, a s kostolíkom, pšeničnými klasmi aj divými makmi sa už rozlúčila. Jej práca na tomto svete sa skončila. Uložila sa na dno loďky a prúd ju ukolísal k spánku. Srdce jej bilo čoraz pomalšie, až sa kým sa nezastavilo úplne. Ešte predtým jej však tichý hlas zašepkal: „Už sme ťa čakali, Marta.“
Michaela Martišíková
poviedka