Môže byť láska hrdelný zločin
a či lesť, ktorou necháš sa zlákať?
Azda môžem byť vinníkom a či obeťou,
pokiaľ hrám väzňa a zároveň dozorcov?
Romantika. Klišé a prázdne sľuby.
Odbilo všetkému v krepovom papieri a kuse plastu.
Vybledli kvety a vyschli slová – už minula tá doba,
ktorú teraz môžem súdiť ako povrchná a krátka.
Vidím všetky zákutia a k slepým uličkám už kreslím mapu.
Míňam city na lacnú sherry – pozornosť a na kávu z automatu,
ktorá mi aspoň nachvíľu navodí pocit domova.
Bývam v cudzom meste a s cudzím človekom v jednoizbovom byte.
Iróniou sa mi stala cesta, na ktorú sa už nedokážem obzerať.
Je mi trápne hrdzavé brnenie, ktoré som okolo nás vystavala.
Je mi trápne, ako som sa zmenila na štít
a obhajovala pána, ktorý ho držal.
Aj keď nedržal.
Túžba po šťastí druhej osoby a toho, čo netreba menovať,
sa mi stala okovami.
Putami, želiezkami, umením shibari – povedz si to, ako chceš.
Je mi to zvláštne ľahostajné. Len…
… prečo neviem zamávať a zabudnúť kúpiť spiatočný lístok?
Opustiť pretvárku, nutnosť výstupu bez scenára v ruke.
Neviem odísť, zabudla som,
ako použiť kľúč, ktorý nosím na krku.
Chcem odomknúť. Chcem?
Drží ma vystavaná pýcha a nové záväzky,
ach, tie vnútorné otázky
nemajú konca.
Jednoducho neodídem.
Neľúbim ho.
Neklamem sa.
Neostanem.
Chcem ho vidieť plakať tak, ako ja neplačem pre neho.
Prehrávam vo vlastnej partii šachu.
Behám z jedného konca stola na druhý
a čakám na spoluhráčov ťah.
Možno ma prekvapí
a možno nie.
Tak ako doteraz.
Michaela Martišíková
voľný verš