Zrkadlo je rám, brána do iného sveta,
kde tiene majú mená a hviezdy dýchajú.
Na povrchu som ja – ale kto je tá druhá?
Jej oči sú hlboké
ako rieka,
čo ukrýva tajomstvá na tmavom dne.
Za ňou je svet,
kde minulosť a budúcnosť tancujú spolu,
akoby čas neexistoval,
a všetko je naraz zabudnuté aj zapamätané.
Som tam dieťaťom, starcom, hrdinkou, antihrdinkou
a všetkým medzi tým.
Za zrkadlom žijú zložité príbehy, ktoré nikdy nevyslovím,
neodvážim sa.
Ruky, ktoré kreslia oblaky do prázdna,
ich dotyky jemné ako ranná hmla, no predsa ich cítim
viac než realitu.
Každý krok píše tie najtajnejšie sny,
každý krok maľuje rozprávkovú krajinu.
Tam, za sklom, je všetko možné.
Sloboda, ktorá páli, večná láska,
láska, ktorá nepozná hranice…
Ale čo ak je to len klam?
Zrkadlo ma priťahuje ako mesiac hviezdy.
Bojím sa. Bojím sa, že ma pohltí,
roztrhne na kúsky
ako rozbité sklo.
A zostanú len črepy, ktoré už nikdy neposkladám.
A tak stojím na hrane svetov,
rozhodnutá, nerozhodná.
Za sklom je všetko, čo chcem,
ale tu som všetkým, čím som.
Ktorý svet je pre mňa?
Natália Drottnerová
voľný verš