Sedíš na dne jazera,
všetko je ťažké, mokré,
a vôbec nevieš, že raz,
raz, keď si to budeš najmenej všímať,
ti narastú krídla.
Koreňmi prirastená,
máš pocit, že ti niečo chýba,
ale vôbec netušíš, že to nie je hrdza.
Netušíš vôbec nič.
Netušíš melódiu dažďa,
netušíš spánok lesa,
netušíš vôňu oblohy,
netušíš čas, čo mizne.
Ale čo ak raz zalietaš do neznáma?
Tma je síce krásna,
ale len preto, že ťa nevidí.
A predsa raz, v tom tichu,
si poletíš –
a všetko, čo ťa viaže,
bude už bez príťaže.
Ale teraz…
teraz si zviazaná,
a to je celkom fajn,
keď si ešte nikdy nevidela oblohu.
Nina Michalková
voľný verš