Dvanásť minút do polnoci,
hodiny tikajú svoju jemnú, nemilosrdnú pieseň.
Povzdych dnešného dňa sa so mnou tiahne až do hrobu,
unikajúci,
šepkajúci,
ako piesok cez trasľavé ruky.
A vzduch okolo je ťažký sťa atramentový tuš,
čierny, hustý.
Deväť minút do polnoci,
tíšava vôkol mňa je dusivá,
ako zamatová opona,
prehodená cez svet, ktorý ma raz poznal.
Tmavne aj mesačný svit,
s ním moje sivasté viečka.
Siaham, po poslednom svetle,
ale rozkladá sa, smrti poklona,
na mojich hnijúcich prstoch
a ja –
som len tieň toho,
čím som kedysi bol.
Osem minút do polnoci,
zem pod nohami sa trasie,
ako keby aj ona –
ako keby aj ona, tiež, sa ma bála pustiť.
Ľstivá podvodníčka,
s vycerenými zubami ma víta,
vo svojej prehnitej náruči.
Šesť minút do polnoci,
jas sviece mi behá po zdrapoch látky,
posledný bozk tepla,
a na moment, len jeden jediný,
som v jej žiare nažive a mŕtvy zároveň.
A chcem bežať,
kričať,
nuž oťažievajú mi nohy a môj dych sa spomaľuje.
A ten hlad –
neutíchajúci, večný,
avšak nie pre mäso.
Pre chuť mokrých rán
a odlesk čistej duše, holej, surovej,
bez rán.
Tri minúty do polnoci,
mohol by som žiadať o viac,
ale slová by mi zamreli v hrdle.
Nevyslovené želania ma ťahajú
nižšie a nižšie,
do chladných tieňov,
kde ma bozká už len milá smrť na obočie.
Minúta do polnoci,
A na hrobe bez mena, zostáva
môj tieň a osudné slová:
„Raz za rok,
Vstaň a túž,
Pokým si človek,
Pokým si muž, smrť neprijmi,
Len jej slúž.
A ani o svitanie viac.“
Patrícia Hudecová
voľný verš