V kraji, kde čas plynie rýchlejšie a ročné obdobia sa mihnú za pár dní, si elfka Eos pospevovala ranné piesne a zobúdzala okvetné lístky púpav, ako to robievala každý rok, keď prišiel čas kvitnutia. Jej spev sprevádzala horko-sladká vôňa kvetu, ktorú vánok jemne niesol cez lúky. Slnko sa na Eos usmievalo a pomáhalo púpavám rásť, roztápalo rannú hmlu a kropaje rosy sa v lúčoch menili na zlatisté iskričky. Keď slnečný svit upadal a vymenil ho ten mesačný, zobúdzala sa Nyx, elfka noci, konca a záhuby. Jej úlohou bolo započať fázu konca, fázu, kde púpava začína schnúť. Eos nevedela pochopiť, prečo kvet zabíja, a tak s k Nyx aj správala.
Deň ako každý, Eos spieva, zobúdza hmyz, farbí púpavu na žlto a privoláva motýle a včely na opeľovanie. Púpava rastie do krásy, semenníky sú skoro pripravené na ďalší let krajinou… No tento deň bol predsa len niečím špeciálny. Tentokrát sa elfka východu slnka rozhodla ostať hore a sledovať potajomky Nyx. Púpavu jej tichý tanec ukladal na spánok, žlté steny začali blednúť, krajina temnela a kvet sa pomaličky, ale iste pripravoval na rozklad. Eos tento pohľad tak nahneval, že sa rozhodla tomu zabrániť. Svojím spevom okvetie zobudila. Nyxine tiene mizli a jej sila slabla. Nyx sa snažila Eos dohovoriť, ale tá nepočúvala a pokračovala so svojim spevom každý deň, deň i noc.
„Ničíš všetko, čo si stvorila, Eos.“
„To ty si ničiteľka! Pre teba krása púpavy nevydrží večne! Na všetko posielaš tieň temna,
zahubíš aj posledný okvetný lístok!“
Po hádke elfiek,Nyx stratila nádej, nevedela ako má Eos presvedčiť, aby jej verila. Jej sila, žiaľ, stále slabla. Zmätené boli aj všetky bytosti naokolo. Motýle a včielky chodili ku kvetu aj v noci, lebo ich žiara Eos miatla. Burina rástla do výšin – ničila korene púpavy, zem bola suchšia a suchšia, semenníky nevedeli dozrieť, ale Eos stále spievala a všetko osvetľovala. Videla len krásu žltých okvetných lístkov.
„Mala by si počúvať Nyx!“ zašepkal vietor Aero.
Aero sa nikdy nezapájal do sporov medzi bytosťami, ale tentokrát musel niečo naznačiť. Eos totiž marila prácu aj jemu. Keď nebol chlad a hlavne keď nebolo semien, ktoré by mohol odfúknuť, jeho prítomnosť bola zbytočná. No Eos to nezaujímalo, jej rozhodnutie starať sa o púpavu večne bolo nezmeniteľné a jediné správne.
Nyx sa snažila zachovať temnotu aspoň na nejakých miestach na púpave, chránila korene púpavy, ale márne, jej sila už nestačila. Nohy a krídla ju nepočúvali a ona nevládala tancovať. Svetlo, teplo a piesne ju ničili. Žiara kvetu jej nedovoľovala uniknúť a nemohúce telo čakalo na koniec.
V deň, keď všetky púpavy naokolo zosiveli a len čakali na vietor, ktorý odnesie ich semená, jedna zostala žiarivo žltá. Bola to tá, ktorej Eos napriek vyčerpaniu neprestajne spievala. Keď sa priblížila k púpave, aby ju preskúmala a hľadala stopy Nyxinej sily, jej pohľad padol na hubu Mykos, ktorá začala púpavu požierať. V myšlienkach obvinila Nyx. V myšlienkach obvinila Nyx. To ona vždy všetko ničí. To ona musela privolať Mykos. Kto iný by mal takú moc ničiť?
„To ty, však?!“ vyletela Eos na Nyx.
Nyx bola taká slabá, že nevládala ani odpovedať.
„Čo nič nevravíš?! Zase všetko ničíš! Ako si mohla privolať niečo také ako Mykos?! Všetko moje úsilie vyjde navnivoč a to len vďaka tebe!“
Nyx jej chcela povedať, že ona za nič nemôže, že by ani nemala silu niečo privolať, ale jej telo jej nedovolilo vyrieknuť ani hlásku.
Elfka krásy sa snažila bylinožravú hubu zastaviť vlastnou silou, ale nedarilo sa jej to. Nevedela, čo má robiť, zúfalosť prepadla už aj ju.
„To ty si ničiteľka, to ty nesieš vinu…“ ozval sa Aero po druhýkrát.
„Čo to trepeš?! Ja som elfka svetla, radosti a života! To ona je monštrum ničenia!“
„Otvor oči a poriadne sleduj, čo sa deje naokolo…“ odvetil vietor.
Eos zúrila. Čo taký obyčajný vietor môže vedieť o raste púpavy, ako ju môže viniť, keď ona sa snaží len pomôcť! Eos pokračovala likvidáciou Mykos, ale stále neúspešne. Huba stále rástla a silnela. Púpava síce vyzerala na pohľad krásne, ale korene a stonka, ktoré všetko držali pokope, chabli. Keď Mykos zničí základ, púpave krása a žiara stačiť nebude.
Kým Nyx bezvládne sedela na jedinom mieste, kde ešte ostal jej tieň, Eos sa snažila prísť na to, ako púpavu zachrániť. Jej poslednou možnosťou bolo vyskúšať, čo jej našepkal Aero – pozorovať.
„Zlatý lúč ti k lístku skloním,
rosou rána ťa dnes zhojím.
Hoci vädneš, spievať smiem –
v každom konci klíči deň.
Choré srdce, spi a snívaj,
v koreň svetla sa zas dívaj.
Z bahna, smútku, z hlbokých žíl
vyrastie kvet, čo znovu ožil.“
Keď vysloví rýmy piesne, všimne si, že Mykos sa začne zväčšovať. Neveriacky spieva dookola tie isté verše, ale jej žiara hube pomáha rásť. Snaží sa skontrolovať každý kút kvetu, vždy keď jej spev privolá teplo a svetlo, huba začne rásť. Jediné miesto, kam Mykos zatiaľ nemá dosah, je miesto, kde sedí Nyx. Vtedy Eos pochopí a precitne.
„Aero! Aero! Čo mám robiť? Už chápem, o čo si mi hovoril, už viem, že Nyx za nič nemôže! Prosím… pomôž mi…“ snažila sa privolať vietor.
„Iba spolu dokážete zastaviť Mykos,“ ozval sa.
„Ale ako? Čo keď mi neodpustí? Je slabá, ona nedokáže tancovať…. Čo mám robiť?“
Aero už na jej prosby neodpovedal. Eos bola čím ďalej tým zúfalejšia, cítila neskutočnú vinu za všetko, čo sa stalo, jej slzy polievali púpavu. Vedela, že sa musí pozbierať a opraviť to, čo pokazila.
„Nyx…. Nyx…. mňa to tak veľmi mrzí… prepáč… prosím, prepáč mi. Mýlila som sa. Pozerala som sa len na to krásne zvonka. Bola som zahladená do seba. Už teraz som to pochopila…. Odpusť mi, prosím.“
Nyx počúvala slová, ktoré Eos nariekala. Cítila, že to Eos myslí vážne, že naozaj ľutuje škody, ktoré napáchala. Snažila sa jej povedať jej, že jej odpúšťa, ale nemala silu.
„Bože, veď ja som ťa pomaly zabíjala. Kvôli mne sa neudržíš na nohách…. Čo budeme robiť?! Mykos zabíja púpavu a ja zabíjam Teba!“
Nyx vynaložila všetku poslednú silu, aby jej odpovedala: „Pomôž mi postaviť sa… a… spievaj…“
Eos neváhala ani sekundu, pomohla jej postaviť sa a začala spievať:
„Nech ťa obklopí môj dych,
zore zmyjú smútku prach.
V každom tichu spieva čas,
čo ťa vráti späť medzi nás.
Len spolu zachránime ťa,
moje svetlo a jej tma.“
Nyx sa svojou celou váhou oprela o Eos a snažila sa viesť jej tichý tanec noci. Čím viac spievali a tancovali, tým viac Nyx silnela. Vracala sa jej sila a začala tancovať bez opory. Mykos naopak slabla, jej korene mizli a púpava sa menila na sivú guľku. Bolo jasné, že púpavu sa podarilo zachrániť, keď Aero konečne mohol odfúknuť semená a zasiať tak nové púpavy.
Eos z diaľky sledovala, ako semená odlietajú a zakoreňujú sa do zeme. Pochopila, že staré musí najprv zaniknúť, aby sa zrodilo nové. Nyx bola rovnako dôležitá ako aj ona, Nyx udržiavala púpavu zdravú, oddýchnutú a pripravovala ju na nový život. Od chvíle, keď si to Eos uvedomila, mohli obe elfky radostne spájať svoje sily pri ďalších kvetoch.
Radka Kariková
poviedka