Zmizol. Ešte pred pár hodinami vedľa mňa cupital po drevených chodníkoch nášho mestečka. Miesta, kde jemné vlny klopkajú na dvere domov a vietor unáša náš svet do neznáma. Slnečné lúče odrážali tiene našich pancierov a my sme sa smiali na ceste po teplých uličkách, a teraz? Je preč. Môj milovaný braček Simeon. Čo mám robiť? Vietor fúkal ako zmyslov zbavený. Len na malú chvíľu som ho nechala samého. Len na chvíľu som chcela stráviť čas s kamarátkou. No keď som sa vrátila naspäť domov na ulicu Stebla trávy, naše obydlie stíchlo. Simeon bol preč. Okamžite sa ma zmocnila panika. Nedávalo to zmysel. Nemohol sa predsa len tak vypariť. Premýšľaj, Zora, kde by mohol byť? Vybehla som von a zúfalá som pobehovala po okolí. Prišla som až k okraju mesta. Tam, kde sa začína víriť voda. Rieka bola číra a priezračná, presne ako aj obloha nado mnou. Nič nenasvedčovalo tomu, že by sa dnes malo stať niečo veľké. No predsa sa vo vzduchu vznášalo napätie. Pozerala som sa do hlbín rieky, ktorá obkolesovala môj domov, ale na dno som nedovidela. A predsa som v srdci cítila nejasný desivý pocit. Možno tam niekde v hlbinách, kde plávajú stovky rýb, leží môj malý brat Simeon. Pozorovala som tie stvorenia, ako plávajú po prúde, listy, ktoré unášala divá voda nevedno kam. Slnko mi svietilo nad hlavou tak jasno, až sa môj lesklý pancier odrážal v prúdiacom chladnom zrkadle. Prechádzala som sa hodnú chvíľu, keď v tom zrazu – žblnk. Od ľaku som odskočila. No bolo už neskoro, malý kapor ma celú oprskal. Kapor!
„Počkaj, prosím!“ kričala som za plávajúcou rybou. Avšak bez odozvy. Kĺzala sa ďalej vo vlnách. Márne, som sa ju snažila dobehnúť. Vlhký drevený povrch zeme mi v tom bránil. Otočila som sa teda na druhú stranu a kráčala naspäť domov.
„Ahoj!“ zľakla som sa, keď na mňa spoza panciera niekto prehovoril. Oči mi padli na malého kapríka, ktorého som pred chvíľou sledovala plávať preč.
„Chvalabohu, kričala som na teba, no myslela som si, že už si za horizontom,“ priznala som sa novému priateľovi. „Ako sa voláš? Ja som Zora a hľadám svojho bračeka Simeona. Nevidel si tu náhodou niekde zatúlanú malú korytnačku?“
„Uf, to je na mňa priveľa informácií. Tak pekne po poriadku. Teší má, Zora, ja som Nerol. A čo sa týka tej korytnačky… hmm… áno, videl som potulovať sa po okraji triesky malého obojživelníka. Zdá sa mi, že išiel smerom k diere.“ Nerolove slová ma naozaj zaskočili. Žeby Simeon išiel k TEJ diere?
„Ďakujem ti, Nerol, veľmi si mi pomohol. Vieš, bojím sa oňho…“
„Niet za čo! Dúfam, že svojho brata nájdeš. Počuj, ja už musím ísť za ostatnými, aby ma nezačali hľadať, ale pamätaj: „Odvaha a strach idú ruka v ruke tak, ako korytnačka a pancier.“ Preto ak sa bojíš, neváhaj skočiť do hlbiny a poriadne sa v tom strachu vykúpať. Budem na teba myslieť, Zora,“ s týmito slovami sa Nerol rozlúčil a zmizol pod hladinou.
Obloha potemnela, no Nerolove slová a lúče predierajúceho sa slnka mi dodali odvahu. Poštvornožky som bežala po nerovnom povrchu do stredu triesky, k diere. Tomu zakázanému miestu, kam nám rodičia nedovolili chodiť. Tam je totiž voda hlboká a povrch šmykľavý. Pristúpila som k okraju. Medzi trieskou a riečnym dnom ma oddeľoval len kúsok machu, na ktorom som stála. Pohľad do studenej tmavej hlbiny mi naháňal zimomriavky. Hľadala som aspoň náznak toho, že tu Simeon naozaj bol. Keď vtom som zbadala stopy vedúce k… „Nie!“ hlesla som. Smerovali priamo do prázdneho priestoru. Do nebezpečnej diery v trieske. Ani som neváhala a skočila som do tej černoty. Ponorila som sa na dno svojho strachu a s maličkou dušičkou hľadala Simeona. S ľahkosťou som plávala medzi riečnymi chaluhami. Klzkými a strašidelnými trsmi som sa predierala smerom ku dnu. Voda okolo mňa bola studená a mala som pocit, že o chvíľu stratím svetlo nad hlavou, ktoré mi pripomínalo, že ešte žijem. Nohy ma boleli od neustáleho plávania proti prúdu, no ja som nemohla inak. Išlo predsa o môjho brata! Klesla som na dno. Zem sa pod mojím dopadom rozvírila. Obzerala som sa okolo seba s nádejou, že v tej tme zachytím obrys Simeona. Nevládala som kričať jeho meno, ani sa poriadne hýbať. V tom som si však kúsok odo mňa všimla húf malých rýb a priamo v ich strede… Simeon! Chcela som zvolať z plných pľúc, ale na to som bola príliš vyčerpaná. Pomaly som doplávala k nemu. Nehýbal sa. Nehýbal sa ani vtedy, keď som doňho štuchla a nežne ho pohladila po tvári. Zúfalá som v hlbinách hľadala pomoc. Zostala som však na záchranu bračeka sama. Sama na dne neznámej rieky, po ktorej roky plával môj domov. Neohrabane som vyhodila bratovo nevládne telo na svoj pancier. Musím to zvládnuť! Musím ho zachrániť! Musím… Myšlienky sa mi vírili ako roj včiel. Odhodlane som plávala smerom k oblohe. Keď som však na mokrom tele zacítila príjemný jarný vánok, naša trieska bola preč. Pre záchranu brata som opustila domov, ktorý sa mi teraz stratil za horizontom. Len v diaľke som zazrela záblesk lesknúcej sa triesky. Plávajúcej po hladine. Preč odo mňa. Preč od nás.
Bola som zo záchrany brata veľmi unavená. Aj napriek tomu, že opäť mohol dýchať, na mojom pancieri sa neprebral. Dlho som nás nedokázala udržať nad hladinou rieky. Možno keby si len na chvíľu vydýchnem a nechám nás unášať prúdom. Uvoľnila som svoje telo a sledovala, ako pomaly opäť klesáme ku dnu. Ach, aké krásne bolo posledný raz uvidieť svetlo. Vtáky čvirikali, listy plachtili vo vetre a obloha červenala v pomaly zapadajúcom slnku. V poslednú sekundu pred tým, ako sme sa so Simeonom naveky potopili na riečne dno, som zachytila obrys známej plutvy. Kapor. Pomyslela som si.
Vanesa Hrebíčková
poviedka