Služobné auto sa ešte nestihlo úplne vyhriať, a tak sa Michal triasol od zimy na mieste spolujazdca. Moderátor rádia Tora odštartoval svoju každodennú etapu vysielania: „Dobré ránko prajem do všetkých kútov Slovenska! V kalendári máme 10. januára 2018. Je krátko pred ôsmou hodinou, a to znamená, že náladu vám budem spríjemňovať až do dvanástej.“
Michal ho neznášal. Ten hlas bolo v poslednej dobe počuť z každej strany. Najskôr to bola reklama na nový mobil, potom uvádzanie nejakej stupídnej reality show, neskôr to bol dabing seriálu Lagúna, ktorý vysielali snáď už polstoročie a aby toho nebolo málo, tak jeho hlas je počuť aj v tomto rádiu. Dnes to bola ďalšia rutinná služba ako každá iná. Ničím zaujímavá a ničím výnimočná. Nebyť Kristiána, bola by to totálna strata času a navyše za mizerný plat.
Michal a Kristián (ktorého všetci volali Kiko) tvorili zohratú dvojku snáď už od počiatku vekov. Boli to dve odlišné povahy, s odlišnými názormi a s odlišným prístupom k tomuto povolaniu. A napriek tomu sa perfektne dopĺňali. Kristián sa k zeleným sa pridal, aby mohol príležitostne niekoho spacifikovať a nakopať do zadku. Výber povolania ovplyvnil aj lákavý výsluhový dôchodok. Škoda, že na tom riaditeľstve boli posledné roky samí idioti. I keď si Kristián veľakrát svoju výbušnú povahu kompenzoval na rôznych delikventoch v jeho časti mesta, nebol to zlý človek. To nie. Bol však veľmi temperamentný. Jednoducho, horká hlava. O tom svedčil aj jeho výzor. Hustá tmavá brada, hnedé až takmer čierne oči, tmavšia pokožka, a udržiavaná postava z čias, keď ho ešte nezradilo rameno po tej prestrelke spred niekoľkých rokov. Pre Kristiána bolo navyše ikonické jeho pravé obočie, prirodzene viac zdvihnuté než to ľavé. To vytváralo určitý nevšedný a mladícky výraz tváre, a to napriek tomu, že už mal dávno po tridsiatke. Michal bol presný opak. Každý konflikt sa snažil riešiť diplomaticky a nenásilne. Bol to ten dobráčisko s modrými očami a blond vlasmi. Mama z neho chcela mať právnika. Predsa len, mohla by sa tak pochváliť kamarátkam, akého má vysokopostaveného syna. Príslušník štátnej polície nebol v jej predstavách. Našťastie sa s týmto rozhodnutím stotožnila ešte počas jeho študentských čias na policajnej akadémii. Aj keď boli obaja rovnako starí, Michal bol pre Kristiána ako starší brat, ktorý toho mladšieho dostane z každej šlamastiky.
Auto sa už medzičasom stihlo vykúriť a Michal netrpezlivo čakal na svojho kolegu. Žiadna služba sa nemohla začať pred overeným ranným rituálom. V prípade tejto dvojice to bola rýchla káva z kaviarne Malý princ. Na to, ako otrasne bolo to miesto zariadené, káva chutila famózne. Trvalo to dlhšie než zvyčajne, ale Michal si z toho ťažkú hlavu nerobil. Nemajú sa kam ponáhľať. Začiatok roka je vždy taký nemastný-neslaný. Akékoľvek výtržnosti skončili na Nový rok, veľké kauzy na prokuratúre prebrala kriminálka a do májových volieb ešte zostáva veľa času.
Kristián nastúpil do auta mimoriadne opatrne. Áno, mal v rukách papierové poháre plné kávy, ale tá opatrnosť bola u neho nezvyčajná. Nikdy si nedával na tieto veci pozor.
„Počuj, akurát dávali v správach, že… Kiko, všetko v pohode?“
Pôvodne si Kristiánovu netradičnú mlčanlivosť nevšímal, ale divné grimasy na jeho tvári sa mu akosi nepozdávali.
„Hej, pohoda. Naštartuj konečne a ideme.“
„Počuj, ak ťa stále štve tá prehratá stávka, môžeme to kľudne odvolať.“
„Nezačínaj aj s týmto, dobre? Poďme radšej späť na stanicu. Nič mi nie je. “
Niežeby mu veril, ale rozhodol sa to nechať tak. Napokon, ak by to bolo vážne, určite by niečo povedal. Michal sa snažil seba samého upokojiť, že je všetko v poriadku, a tak na zahnanie pochmúrnych myšlienok zosilnil rádio, z ktorého sa začali ozývať prvé melódie skladby Nobody Can Save Me od kapely Linkin Park. Služobné auto práve odbáčalo na Panónsku cestu, keď hodiny začali odbíjať deväť. Kristián sa odrazu začal zvíjať v bolestiach. Jeho výraz tváre Michala vydesil. Za tie roky poznal jeho prah bolesti, a toto nebolo zakopnutie o stôl. Keďže Kristián bol tvrdohlavý do špiku kostí, Michal sa rozhodol jeho pripomienky o údajnom „vynikajúcom“ stave ignorovať a namieril si to so služobným autom na pohotovosť. Kristián akosi nenamietal…
VERDIKT
Michal si nebol istý, či cíti úzkosť z celej tejto situácie alebo zo sterilného prostredia, ktoré z duše neznáša. Niežeby mal niekedy zákutia nemocníc rád, no odkedy mala Scarlett problémy pri pôrode, snaží sa im vyhýbať. Prešlo prvých tridsať minút, potom ďalších tridsať. Bola to jedna z tých situácií, kedy má človek pocit, že jedna minúta trvá dvojnásobne dlhšie ako obyčajne.
Netrpezlivosť vyvrcholila do štádia, kedy na rad prišlo obhrýzanie nechtov a výrazný tik v pravej nohe. Za normálnych okolností by sa snažil upokojiť, ale teraz mu to bolo úplne jedno. Sakra, nie je možné, aby v tomto pavilóne nebol nejaký iný personál okrem tej stupídnej vrchnej sestry. V hlave sa mu prehrávalo množstvo scenárov. Samozrejme, aj ten najhorší. Po ďalších pätnástich minútach sa konečne dočkal. Na konci chodby zbadal zavalitú postavu s dlhým bielym plášťom. Michal automaticky vyskočil na nohy a šprintom pribehol k primárovi, starému známemu Tomášovi Vargovi.
„Tomo, konečne! Trčím tu už celú večnosť. Vysvetli mi, prosím ťa, čo je to vlastne s Kristiánom. Zmienil sa mi pred časom, že má nejaké žalúdočné vredy či čo. Vraj kvôli strave, cigaretám a tak. A dnes ráno…“
„To je všetko, čo ti povedal, hej?“
Tomáš urobil hlboký nádych, pri ktorom mal zatvorené oči. Evidentne nebolo niečo v poriadku. „Povedal mi, že si mu predpísal nejaké lieky a že si dáva pozor na stravu. Nič iné.“
„Dobre, Michal. Vysvetlím ti celú situáciu.“
Veľmi zlé znamenie. Preblesklo mu hlavou. Celým menom ho naposledy oslovil, keď pred štyrmi rokmi bol pri komplikovanom pôrode jeho ženy. Vraj embólia plodovej vody. Nerozumel, o čo ide, ale z jeho vtedajšieho výrazu pochopil, že niečo nie je v poriadku. A teraz sa pozeral do tých istých zelených očí, v ktorých videl rovnaké znepokojenie.
„Kristián má dlhodobo zvýšené miery gastroezofageálneho refluxu. Reflux spôsobuje leptanie vnútorných stien pažeráka. Už nejakú dobu evidujeme u neho tvorbu metastáz v svalovitej trubici. Konkrétne ide o adenokarcinóm. Laicky povedané, Kristián má rakovinu pažeráka a prognózy nie sú veľmi ružové. Ročne sa objaví zhruba 8 000 nových prípadov, z toho 5 000 pacientov toto ochorenie neprežije.“
Šok? Nie, to nie. Bol to ten typ podpásovky, pri ktorej človek aj prestane dýchať a nevie dosť rýchlo reagovať. Nebol si istý, či ho viac zabolel fakt, že Kristiánov život visí na vlásku, alebo to, že mu celý čas klamal. Po všetkých tých rokoch…
PRÍCHOD JARI
„Michal, mrzí ma to, ale nemohol som s tým nič spraviť. Som lekár, nie jeho bodyguard. Ak mi pacient podpíše reverz, je slobodný. Bolo to jeho vlastné rozhodnutie.“
„To si sa ho ani nesnažil presvedčiť?! Dobre vieš, akú má povahu.“
„Presne pre jeho povahu som sa ho nesnažil presvedčiť. Bolo by to úplne zbytočné a ty to dobre vieš. Navyše, v týchto situáciách každý reaguje úplne inak. Môžeme byť radi, že to zobral športovo.“
„Nič konkrétne ti pred odchodom nepovedal?“
„Povedal mi, že musí nájsť nejaké odpovede a že sa chystá na Srí Lanku. To je všetko.“
To bolo naposledy, čo za veľmi dlhú dobu padla zmienka o Kristiánovi. Nikomu nedal o ničom vedieť. Dokonca ani Michalovi. Ten bol z celej situácie zdrvený. Všetko sa mu zdalo také absurdné. Nevedel si nič vysvetliť. Lenže, čo mu zostávalo? Po nejakom čase dostal za Kristiána náhradu. Nejaké mladé ucho, ktoré sa sem teraz prisťahovalo. Meno si nezapamätal a bolo mu to vlastne aj jedno. Zaprisahal sa, že si už na pracovisku nikdy nevytvorí žiadne nové citové puto. Príroda sa medzičasom v mestských parkoch začala prebúdzať. Príchod jari signalizovali zelenajúce sa stromy, zvýšený pohyb ľudí v centre mesta a Michalovu dlhoročnú alergiu na kvitnúcu lipu. Život sa pomaly dával po treskúcej zime znova do pohybu. To však neplatilo pre Michala. Ten zostal zamrznutý v čase. A takto to malo aj zostať…
CUDZINEC A SPLN MESIACA
Bolo krátko pred polnocou a Michal u seba doma ešte dopisoval nejaké spisy, ktoré nestihol dokončiť v práci. Každý normálny človek sa o tomto čase už dávno prevaľoval na druhý bok. Bol by na tom podobne, keby na riaditeľstvo nedosadili nových ľudí, ktorí si asi pomýlili profesiu policajta s nejakým korporátnym právnikom. Spln mesiaca prinášal trochu svetla do jeho kancelárie. Scarlett bola so Sárou na víkend u svokry. Vraj, nech tie prázdniny majú nejaký zmysel. Michal sa k ním pôvodne chcel pridať, ale tentokrát musel dlhšie v práci ťahať on. To znamenalo aj práca cez víkendy. Zo zamyslenia ho vytrhlo až klopanie na dverách, ktoré o tomto čase bolo vskutku neštandardné. Zo zásuvky vybral služobnú zbraň, ktorú nosil stále so sebou. Výnimkou nebola ani oslava Sáriných narodením minulý mesiac. Človek nikdy nevie. Zbraň si vložil do zadného vrecka a pomaly, no rozhodne, zostupoval dole po schodisku, až zastal pri vchodových dverách. Urobil pár hlbokých nádychov a otvoril dvere.
Neznámeho návštevníka osvetľoval mesačný svit a dodával mu akýsi nezvyčajný vzhľad. Že by to bol ďalší z tých psychopatov, ktorým je už všetko jedno a ich terčom sú ľudia ako ja? Cudzinec sa stále ani len nepohol, dokonca z jeho úst nevyšlo jediné slovo. Jasné, psychopat. Pomyslel si Michal a pomalým, no za tie roky precíznym pohybom sa snažil prstami nahmatať zbraň v zadnom vrecku.
Cudzinec si však pohyb všimol a zareagoval rýchlejšie než Michal.
„Aj po tých rokoch máš stále paranoju a nosíš si ju v noci pod vankúš do postele? Zaujímalo by ma, či si Scarlett už na to zvykla.“
Michala ani tak neprekvapilo to, že si všimol jeho pohyb a vie o zbrani alebo že pravdepodobne pozná jeho ženu. Dych mu vyrazilo niečo iné. To zdvihnuté pravé obočie, ten pohľad. To predsa nemôže byť…
„K-Kristián?“
„Takto teda vítaš kamaráta po niekoľkých rokoch? Čakal by som štipku noblesy.“
Je to on. Nešlo ani tak o to, čo hovoril. Presvedčil ho spôsob, ako to hovoril. Ten hlas a výraz tváre boli nepriestrelným dôkazom toho, že je to Kristián, bývalý príslušník štátnej polície, ktorý mal byť (podľa všetkého) už päť rokov mŕtvy.
„Môžem teda vojsť dnu alebo na mňa zavoláš hliadku? Dnes je piatok, službu by mal mať u mestských fízlov Tibi.“
„Sakra, jasné. Poď ďalej!“
Obaja si to namierili do obývačky. Kristiána zaujali chronologicky zoradené rodinné fotky. Scarlett bola v týchto veciach mimoriadne pedantná. Od jeho poslednej návštevy ich trochu pomenila.
„Prinesiem ti niečo?“
„Stačí voda.“
„Fajn, skočím po ňu.“
Zvláštne. Kristiánova bežná požiadavka bola dvojitá škótska. Nie pohár vody. Michal si navyše nevedel vysvetliť niekoľko vecí. Ako je možné, že ten človek žije, aj keď mu pred pár rokmi diagnostikovali posledné štádium rakoviny a on sa namiesto liečby rozhodol odísť zo Slovenska? Ako je tiež možné, že ten istý človek, ktorý mával výrazné kruhy pod očami a začínajúce šediny, vyzerá teraz o 10 rokov mladšie? A ako je možné, že z neho vyžaruje taký pokoj a vyrovnanosť? Michal sa vrátil z kuchyne s pohárom vody. Na svoj akosi zabudol. Položil ho na stôl, sadol si do svojho obľúbeného koženého kresla, ku ktorému nikto iný nemal prístup a čakal. A čakal dlhšie, než mu bolo príjemné. Už bol pripravený toto trápne ticho prerušiť, keď ho Kristián predbehol. Bolo to, akoby mu čítal myšlienky.
„Michal, ak mám byť úprimný, neprišiel som za tebou preto, aby som ťa takto v noci rušil a bezdôvodne s tebou kecal.“
„No tak, nedramatizuj a vyklop to.“
„Spomínaš si, čo sa stalo pred piatimi rokmi, však?“ Napriek tomu, že obaja vedeli, čo sa v tej dobe stalo, Kristián sa tváril, akoby nič.
„Samozrejme, že si spomínam! Ako mám na niečo také zabudnúť. Klamal si mi niekoľko mesiacov o svojom zdravotnom stave a potom si sa z ničoho nič vyparil bez toho, aby si mi dal čokoľvek vedieť…“
Kristián pristúpil k nemu bližšie a s pokorou zvesil hlavu. „Nežiadam, aby si mi odpustil. V ten deň, keď mi Tomáš prezradil prognózu, som bol presvedčený urobiť radikálnu zmenu a bolo mi jedno, čo ma to bude stáť.“
Náznak dlhšej odmlky mal Michalovi signalizovať závažnosť tohto rozhodnutia.
„Vieš, Michal, nebolo to pre mňa jednoduché. Možno si myslíš, že som sa tešil na nejakú predĺženú dovolenku alebo čo. Dobrovoľne však ukončiť liečbu v pokročilom štádiu rakoviny bolo určité riziko. Bolo to však riziko, ktoré som chcel podstúpiť. Cítil som, že existuje aj iný spôsob, ako sa s tým bordelom v mojom tele vyrovnať. Poznáš ma. Vždy som si musel nájsť vlastnú cestu.“
„Prepáč, ale stále tomu celkom nerozumiem.“
„Vieš, Srí Lanka je do veľkej miery posiata ryžovými poľami, prírodou, pieskom a pobrežím. Ak nevieš, kam máš namierené, je to ako hľadať ihlu v kope sena. Presne tak to bolo aj v mojom prípade. Pred piatimi rokmi som nevedel presne, prečo chcem ísť na to miesto. Jednoducho som to cítil.“
„Cítil? Kiko, si v poriadku? Nikdy si o citoch nehovoril. V žiadnom kontexte.“
„Nechaj ma, prosím, dohovoriť. Po pristátí lietadla som sa rozhliadal po letisku a rozmýšľal som, čo ďalej. Vedel som, že nemám veľa času. Nakoniec som si to namieril k jednému taxikárovi. Povedal som mu, aby ma odviezol k nejakému duchovnému. Ten sa začal smiať, pretože mnísi cudzincov len tak k sebe nepustia. Lámavou angličtinou mi však povedal, že mám veľké šťastie. Jeho strýko sa volá Ratu Bagus Ida Sidara a zastáva dôležité postavenie v miestnom chráme. Tomu taxikárovi som povedal, aby ma k nemu zaviedol.“
„A dostal si sa k nemu?“
„Nielenže dostal, učil som sa od neho posledných päť rokov. Ako sa mi to podarilo, ti poviem neskôr. Tento človek ma zasvätil do tých najstarších a najtajnejších tajomstiev, ktoré sa v chráme odovzdávajú po stáročia. Naučil ma vnímať perspektívu života, o ktorej sa u nás na západe nehovorí. Kopec času som takisto strávil štúdiom východnej literatúry a filozofie. Len pri čítaní knihy Bhagavad-gītā prešli skoro dva roky.“
Michalovi sa pri počúvaní tohto vskutku pozoruhodného príbehu vytvorila vráska na čele.
„Kiko, že ty si v nejakej sekte? To bude to hnutie New Age, či ako sa to volá. Nikdy by som si nepomyslel, že práve teba títo ľudia tak zmanipulujú. Sám musíš uznať, že to, čo rozprávaš, znie až príliš neuveriteľne. Prepáč, ale príde mi to pritiahnuté za vlasy.“
„Myslel som si, že to bude na teba príliš veľké sústo. Niečo som ti priniesol. Tu máš, prečítaj si to.“
Kristián z vnútorného vrecka vybral zložený papier do malého obdĺžnika a podal ho Michalovi. Keď ho roztvoril, uvedomil si, že ide o lekársku správu. Bola to lekárska správa z onkologického ústavu. Bola to konkrétne Kristiánova lekárska správa. Michal nepotreboval lekárske vzdelanie na to, aby sa v zmesi latinských výrazoch zorientoval. Keď bol na Akadémii policajného zboru, jeho stará mama dostala rakovinu. Dal si preto záležať a správu podrobne študoval. Leukocyty, erytrocyty, hemoglobín, hematokrit… Laboratórne výsledky boli viac ako uspokojivé. Po rakovine ani stopy.
„Ale ako si sa…“
„Čo? Vyliečil z rakoviny uprostred ryžových plantáží? K tomu sa postupne dostaneme. Môžem ti však sľúbiť jednu vec. Pobyt na Srí Lanke vyliečil nielen moje telo, ale aj moju myseľ a môjho ducha. Našiel som seba samého, svoju dharmu.“
„Našiel si karmu?“
„Nie karmu, dharmu. Ale aj o karme ti jedného dňa poviem niečo viac. Keď som Srílančanom vysvetlil, ako my západniari vnímame karmu, začali sa mi smiať.“
Kristián preletel očami na svoje zlaté hodinky.
„Pozri, je už dosť neskoro a ja musím ísť ešte niečo vybaviť. Príď zajtra ku mne. Vyrozprávam ti celý môj príbeh.“
Michal od úžasu nechcel veriť vlastným ušiam. Celý tento zážitok bol absurdný, ale nemohol dovoliť, aby skončil takto.
„Ty snáď žartuješ, však? Zaklopeš na dvere môjho domu po piatich rokoch, pričom som si už dávno myslel, že je po tebe, začneš mi rozprávať o nejakom pobyte na Srí Lanke s nejakým šarlatánom a teraz chceš z ničoho nič odísť?“
„Trpezlivosť je zbraňou múdrosti, priateľu.“
„Kto to povedal?“
„Ja.“
Ten večer sa vrátil nielen Michalov kamarát zo sveta mŕtvych. Zároveň sa mala začať nová kapitola jeho života. Lebo, ako stálo v tej podivnej knihe, ktorú čítala jeho žena: „Keď je žiak pripravený, učiteľ sa dostaví.“
PRÍBEH O ORLOVI
Kristián bol vždy známy tým, že vie prekvapiť. Toto však bola trochu silná šálka kávy. Na okamih si myslel, že ho privítal úplne iný človek. Nemal totiž na sebe nohavice, mokasíny a polokošeľu v značkách, ako je Ralph Lauren. Rovnako tiež chýbali jeho zlaté Cartier hodinky, ktoré si kúpil pri povýšení pred siedmimi rokmi. Takto si ho vždy pamätal, keď bol v civile a v takomto odeve mu včera v noci zaklopal na dvere. Na miesto toho však teraz hľadel do očí človeka, ktorý mal na sebe zvláštne rúcho v šafránovej farbe a na krku akýsi náhrdelník s drevenými guličkami.
„Vítam ťa, poď ďalej. Som rád, že si prišiel.“
Michal v nemom úžase nasledoval Kristiána po točitom schodisku, až pokým neprišli na tretie poschodie. Niežeby sa obom chcelo za každých okolností trepať po schodoch, to nie. V budove nebol výťah. Šlo o veľmi staré priestory, ktoré si už čo-to zažili. Po tomto neočakávanom privítaní Michal vôbec nevedel, čo má u svojho znovuzrodeného kamaráta očakávať. Budú to štyri holé steny s nejakým kobercom na spanie a karimatkou na jógu alebo tam nájde nejaké extravagantné náboženské obrázky? Človek si u neho už nemôže byť ničím istý. Po príchode do Kristiánovho bytu zostal Michal nečinne stáť pri prahu dverí. Všetko bolo také rovnaké. Presne ako za starých čias. Dlhý zamatový gauč v smaragdovo zelenej farbe vynímajúci sa pri mramorovom krbe, ktorý však slúžil iba ako dekorácia. Boli tam aj fialové závesy, vyleštený klavír značky Yamaha pri okne, na stole sklenená miska s lieskovými orieškami, stará masívna knižnica plná kníh, dve sýtožlté kreslá po bokoch gauča, masívny jedálenský stôl z borovicového dreva so šiestimi stoličkami. Bol to jednoducho zhluk farieb, kombinácia rustikálneho a moderného štýlu, ktoré napočudovanie nepôsobili gýčovo. O tom sa presvedčil každý, kto bol pozvaný ku Kristiánovi domov.
„Čo ti prinesiem?“
Michal si nebol celkom istý, čo si má od svojho bývalého kolegu s úplne novým životným štýlom vypýtať, a tak stavil na istotu a slušnosť: „To je jedno. Dám si to, čo ty.“
„Hneď som späť.“
Michal sa medzitým rozhodol, že sa trochu po tých priestoroch poobzerá. Predsa len, nebol tu už nejaký čas a zvedavosť je silná vlastnosť. Kristiánovi vždy závidel výhľad z tohto bytu – nádherná scenéria námestia, ktoré sa lemovalo až pokým oko dovidelo. Ak sa človek trochu naklonil z okna, mohol pri dobrom počasí vidieť aj nedávno zrekonštruovaný hrad. Vždy ho však iritoval ten kostol oproti bytu. Aj keď boli okná zatvorené, zvuk kostolných zvonov bolo počuť aj tak. Možno by sa ho mohol spýtať, či môže v noci dobre spávať kvôli tým zvonom. Áno, spýta sa ho to teraz, ak by náhodou chcel… Bolo to ako blesk z jasného neba. Pri dverách do kancelárie, ktorú Kristián vždy používal na nočné dopisovanie spisov, si všimol niečo pozoruhodné. To niečo tam však nikdy predtým nebolo. O tom bol presvedčený.
„Čo je to za slona pri dverách do kancelárie?“
Kristián sa z kuchyne snažil prekričať vriacu vodu.
„To nie je slon. Teda, nie tak celkom. Je to Ganesha. Miestny ho považujú za Boha umenia, vedy, múdrosti. Často sa mu tiež prisudzuje hojnosť a bohatstvo. Pred mojím odchodom mi ju daroval jeden mních. Poctivá ručná práca. Celá soška je vyrobená zo stromu, ktorý spadol počas jednej búrky. A keďže strom ohrozoval chrám, ten mních sa z neho rozhodol vyrobiť sochu. Má to byť pamiatka na môj pobyt na Srí Lanke.“
Michal sa nevedel nabažiť tou impozantnou prácou. Osoba, ktorá toto vyrobila musela do práce zahrnúť nesmierne úsilie a veľkú lásku. Tie detaily, symetria a textúra… Bolo to, akoby sa socha práve rozhodla zoskočiť z podstavca. Neuveriteľné, čo dokáže ľudské úsilie. Kristián sa medzičasom vrátil z kuchyne. Oboma rukami priniesol starostlivo pripravený čajový set. Obaja sa posadili za kuchynský stôl. Michal si navyše sadol tak, aby mal výhľad na Ganeshu, ktorý ho stále hypnotizoval. Zrazu jeho pozornosť zaujalo niečo iné. Vôňa. Intenzívna vôňa kávy. Bola to konkrétne arabica. Na tieto veci mal Michal nos. Udivene najskôr pozrel na Kristiánovu šálku, na Kristiána a znova na jeho šálku. „Ty stále piješ kávu? Myslel som si že…“
„Že čo? Myslel si si, že po mojom príchode zo Srí Lanky už nebudem piť kávu, jesť mäso a robiť veci ako bežný človek?“
„Neviem, často sa to tak prezentuje. Sám musíš uznať, že tvoje správanie nie je celkom normálne. Nie u nás, nie tu a rozhodne nie v tomto meste. Len si predstav, ako by reagovali ostatní chalani z našej stanice. Ešte aj ten nováčik s ofinou a farebnými ponožkami by ťa mal za blázna.“
Kristián zareagoval na túto poznámku pohotovo. Nie, ale tak, ako by zareagoval za starých čias, keď sa hádali v aute, kto dnes bude platiť obed.
„Poviem ti príbeh, ktorý mi pri jednom úsvite na pláži porozprávala Acharya Varalakshmi. Bola to Rautova manželka. Výnimočná žena. Je to starodávny príbeh, ktorý sa v chrámoch na Srí Lanke rozpráva už od dávnych vekov. Pozorne počúvaj. Jedného dňa muž našiel orlie vajce. Myslel si však, že ide o slepačie vajce, a tak ho vložil do kurína pod jednu zo svojich sliepok. Po čase sa z ostatných vajec vyliahli kuriatka, len z toho jedného vajíčka sa vyliahol orol. Malý orol vyrastal so sliepkami na jednom dvore. Orol s nimi hrabal v zemi, hľadal červíky a hmyz. Roky ubiehali a orol zostarol. Jedného dňa sa zahľadel na nebo, na ktorom bolo videl letieť krásneho vznešeného vtáka. Potom sa opýtal sliepky vedľa seba „Čo je to za zviera?“. Sliepka mu na to odpovedala „To je orol! Je kráľ vtáctva! My však patríme sem, do kurína.“ Orol, ktorý býval so sliepkami v ten deň zomrel s predstavou, aké by to bolo, keby aj on bol kráľ vtáctva.“
„Čo z toho vyplýva?“
„Michal, tento príbeh hovorí o tom, že každý z nás má také miesto, aké si sám zvolí. Často si nechávame nahovoriť od iných ľudí, aký je náš životný príbeh a kto v skutočnosti sme. Znamená to, že našu identitu a naše názory podmieňujeme podľa toho, s akými ľuďmi trávime čas a čomu venujeme našu pozornosť. To, že ma ty považuješ za blázna, je iba výsledok myšlienok a názorov, ktoré si akceptoval od iných. Popremýšľaj o tom…“
Lukáš Sabo
Autorská literárna tvorba – 3. ročník, denné štúdium