jakub ďuriš – môj aritmetický stred

„Aritmetický stred zistíme tým, že si spočítame všetky hodnoty a vydelíme ich počtom položiek.“ Moje ospalé čierne oči sa zastavili na tejto vete v učebnici. Oči mi do tejto pozície skĺzli nechcene. Som v koncoch. Už som poriadne nespala zopár týždňov, aj napriek predpísaným liekom, nepredpísaným liekom, fľaši vína a nepomohol dokonca ani môj pokus omráčiť sa údermi hlavy o stenu. Niečo so mnou nebolo v poriadku. Aj keď som sa na to snažila prísť hodinami ubíjajúcej meditácie v tichu, žiadna plodná myšlienka nezavítala do útrob mojej mysle. Zbalila som si veci, zdvihla sa zo svojho miesta a odišla. Moja primitívna učiteľka so sebavedomím trojročného dievčatka sa ani nezmohla na slovo. Vraj sa rozviedla s manželom a nemala už silu kričať. Vždy, keď sa niečo stalo, len plakala. Chcela by som plakať. Nikdy to nejde von. Môj nepremyslený plán sa mi prepiekol. Tak, ako aj všetko ostatné. Nikdy som nemala žiadne problémy – každý mesiac mi cinkne na účet štredré výživné od otca, matka je taktiež večne v práci, čiže ma neotravuje svojimi infantilnými problémami zlomenej vystresovanej ženy, chlapci sa za mnou len otáčajú so slinami na brade a keď pozerám do zrkadla, nemám sa na čo sťažovať. Zapálila som si cigaretu.

„Ani neviem, čo vlastne idem robiť. Keď už som utekala, mohla by som mať aspoň nejaký pádny dôvod,“ pomyslela som si. Stála som na zástavke autobusu a vtom som začula mužský hlas.

„Slečna, viete, že tu sa fajčiť nesmie? Nachádzate sa na autobusovej zastávke. Musím vám dať pokutu.“ Policajt prišiel ku mne bližšie a otočila som sa mu tvárou. Mierne sa zarazil. Stáli sme potichu asi minútu a vtom zo seba vypustil, že som vlastne veľmi krásna a dnes to vyriešime iba napomenutím, len nech sa to už neopakuje. „Azda sa poučíte a budete chápať, prečo to nabudúce nemáte robiť.“ Nastúpila som bez slova do autobusu, ktorý práve prišiel. Ako vidíte, moje činy nemajú následky. Nepovedala som ani prepáč, no aj tak sa mi nič nestalo. Celý život je taký jednoduchý, keď ste mnou. Vždy ma to veľmi tešilo, no v posledných mesiacoch to stratilo svoje pozlátko. Bola som až moc dobrá pre tento svet, pre všetkých okolo mňa a eventuálne som bola príliš dobrá už aj pre seba. Znova som sa zamyslela nad tou vetou z učebnice. Chcela by som poznať svoj aritmetický stred, chcem mať problémy, nechcem byť len dokonalá, je to voči tejto planéte neférové. Zrazu v rozhrkanom autobuse všetko začalo dávať zmysel. Môj bezproblémový život ma nudil. Vysvetlovalo by to, prečo som sa začala vláčiť s každým mužom, ktorý chcel, prečo som začala brať takmer každý deň drogy, prečo toľko pijem a ubližujem si. Chcela by som byť stredom, priemerom. Chcela by som žiť reálny život, nie túto bezstarostnú idylku. Ako sa hovorí – ak nikdy netrpíme, vytvoríme si vlastné problémy nakoniec sami. Snažila som sa stiahnuť samu seba dolu z trónu vlastnej dokonalosti tým, že svoje nadpriemerné stránky skombinujem s vlastnosťami bežného pólu okolo mňa. A to všetko podvedome. Môj mozog je fakt trieda. Chce pre mňa to najlepšie ešte pred tým, než to sama viem. Po tomto zistení ma túžba pošpiniť sa a stať sa priemerom pohltila. V autobuse plnom ľudí som si vytiahla z batohu malé plastové vrecko. Radšej sa nepýtajte, čo v ňom bolo. Nasypala som si to do fľaše a prudko ju otočila, aby sa prášok zmiešal s čistou vodou. V malom svete vo vnútri fľaše sa udial môj momentálny ciel. Čistá dokonalá krása vody bola okorenená šťastím stratených duší. Všetko som vypila a fľašu zahodila na zem. Nikto nič nepovedal. Vrelo to vo mne. „Som snáď neviditeľná?!“ zakričala som na celý autobus plný tej proletárskej špiny bez cieľa a osobnosti. Na tabuľke, ktorá ohlasovala zastávky, svietil veľký nápis ZOO. Spomenula som si na knihu Deti zo stanice Zoo. Keďže som ani nevedela, kam idem, stačilo mi to ako dostatočný podnet na opustenie tejto plechovej krabice. Chvíľu som sa rozhliadala okolo seba a chémia vo mne pomaly, ale isto začínala zobúdzať temnú stránku. Vždy to tak je, už to dobre poznám. Dnes to však bude ešte horšie, keďže mám niečo, čo som predtým nemala – uvedomenie si, odkiaľ pramení môj nepokoj, moja insomnia, môj hnev a frustrácia. Minúty sa vliekli ako dni a ja som už neodkladne potrebovala pocítiť, že žijem reálny život, kde moje činy majú následky. Okolo vstupu do zoo sa hromadili kopy ľudí. Neviem, či to bolo tými drogami alebo mojim unaveným srdcom, no v mojej hlave sa zrazu zrodila myšlienka, ako všetko pokaziť, ako docieliť, že ma konečne uvidia. Zakričala som z celých pľúc tú vec, ktorá mi napadla: „Síce sa cítim ako bezcenná štetka, ale ak si so mnou chcete niekto užiť, bude to stáť jeden symbolický dolár! Áno, kričím na vás oteckovia, aj tak sa vám tam nechce ísť s vašimi nechutnými harantmi, poďte si radšej užiť toto mladé nádherné telo.“ Nikto sa ani neotočil. Spadla som na kolená a ťahala sa za vlasy a donekonečna opakovala slovo prečo. Niekto ma zrazu chytil za rameno a postavil ma na nohy. Odhrnula som si strapaté vlasy a zaostrila na jeho tvár. Bol to ten policajt zo zastávky a jeho kolega, ktorého som predtým na zastávke nevidela. Očividne dnes hliadkovali po celom meste. „Slečna, náš malý incident z autobusovej zastávky sa dal ešte prehliadnuť, ale toto divadlo už bolo trochu moc. Ak by ste nespomenuli ten dolár, zastavili by sme vás len za narúšanie verejného pokoja. Ale toto je prostitúcia. Ste si vedomá svojich činov?“ Oči sa mi triasli, v hlave mi dunelo a horela som šťastím. „Poďte do auta, ideme na stanicu.“ Celú cestu som sedela so zatvorenými očami a úsmevom na tvári. Keď sme už sedeli na stanici, policajt, ktorého som poznala, odišiel niekam do zadnej miestnosti. Jeho kolega si sadol oproti mne a spustil: „Viete, slečna, nič také strašné ste nespravili. Kolega sa nedávno rozviedol s manželkou a je trochu citlivý, keď riešime niečo so sexom. K aktu prostitúcie reálne nedošlo. Poďte, pustím vás von a jemu to nejako vysvetlím. Nemôžeme vás tu držať za nič.“ Vyviedol ma von zo stanice a s úsmevom mi zamával. Môj aritmetický stred normálnosti je v nedohľadne.