próza

Ticho zimnej záhrady prerušuje len šum lístia a príprav na korunovačnú slávnosť. Vo vnútri, medzi ligotavými listami zamrznutého brečtanu, sa týči srdce záhrady – ruža taká nádherná, až sa zdá, […]

Zmizol. Ešte pred pár hodinami vedľa mňa cupital po drevených chodníkoch nášho mestečka. Miesta, kde jemné vlny klopkajú na dvere domov a vietor unáša náš svet do neznáma. Slnečné lúče

V kraji, kde čas plynie rýchlejšie a ročné obdobia sa mihnú za pár dní, si elfka Eos pospevovala ranné piesne a zobúdzala okvetné lístky púpav, ako to robievala každý rok,

„NAZTUPOVAŤ!!!“ Kričal Lukan, mravec z rady šašov, ktorý mal službu. Vlak vychádzal z prvej stanice veľkej zelenej riaditeľni, ktorá sa tiahla po celom steble lúčnej vysokej trávy. „Odchod je o DEZAŤ MINÚT!“

Predierala sa pomedzi klasy pšenice. Žlté more sa rozprestieralo ďaleko pred ňou a jemne sa vlnilo v slabom vetre. Odkedy prvýkrát vkročila pomedzi klasy a hľadala cestu k riekam, vždy ju ten pohľad vedel

Bum. Náraz, ticho, vôňa. Sladkastá, suchá. Ako by niekto oprašoval spomienky. Chlapec zrazu ležal na malom kúsku praskajúceho lupienka. Pod chrbtom cítil pichľavé vlákna, ktoré sa pod tlakom mierne pohýnali.

Bolo skoro ráno. Možno až príliš skoro ráno. Káva, ktorú som vypil na raňajky, nezaúčinkovala tak, ako by som chcel. Rukou som si pretrel tvár, keď tu sa spoza dverí

Tam, kde hviezdy niekedy padajú smerom nahor a školské zvončeky aj mimo času, začína sa príbeh o duchovi, ktorý už dávno nemal koho strašiť. Až pokým nenašiel tých pravých. V jednej ospalej dedinke,

Ďaleko v krajine, kde rytieri bojovali s veternými mlynmi a čarodeji odčarovávali žaby, žil zlobor menom Gábor. Nebol to dobrý zlobor – strašil, bil a okrádal pocestných a ešte sa na tom dobre zabával Jedného

Jedno utorkové ráno, keď sfarbené listy už dláždili chodníky a obloha nosila sivý plášť, na dvore sa zbiehali deti. Benjamín kráčal (alebo skôr hopkal) do školy. S čižmičkami rezko preskakoval všetky kaluže,