poézia

Zošívam si oči  Je nebezpečné hľadieť priamo  Do slnka  Nite praskajú  Viečka – otvárajú  Strieborná krv kvapká na zem  Zarezáva  Ja som otvorený  Od sternum až po panvu  Prižmúrim, neviem,

Srdce bije v hrudi láskou,  Žily praskajú.  Láska sa snaží dostať von z tela.  Skočiť do neznáma.  Skočiť do rúk, ktoré ju budú držať  V teplých dlaniach, ako si zaslúži.  Držať

…. na časy krehké, bozky dámy.  Pínie a platany pod nebeskou modrou.  V bare na rohu popíjanie daiquiri  s Ernestovými príbehmi putujeme dobou.  Urputne snažím sa spomenúť si,  myšlienok prázdnota

Únik, útek, smrť.  Teplý smútok vyteká,  krvavá zástava,  milosrdná zbraň,  praská chrbát väzenia,  stuhne telo, biela tma,  smrť železnú príchuť má,  sladký jed.  Nedokážem viac vydržať nebyť s tvojím bytím.