alžbeta sušienková – telefonát

Zvoní 

Pixely mužských obrysov 

v rozmazanom šere 

Kakofónia plechových zvukov 

krmivom osirelých uší 

Z blízkosti sú 

kilobajty prázdna 

Ja zatúlaná 

v digitálnych očiach 

v teple prstov 

vlakových bozkoch 

dotykoch na zátylku 

Nepočujem, strácaš sa 

Točí sa a tak 

spomínam na naše plány 

vziať sa mladí 

utiecť a naháňať spolu sny 

Už zabudol? 

Ja nechcem sama utekať 

Prekliata mladosť 

život v každom nádychu 

Šepkáme si  „chýbaš mi“ 

No čo ak jeden klame? 

Počuješ ma? 

Zabíjaš ma wifiláskou 

Dvojrozmernou hrádzou 

premočenou slaným jedom 

utretou vlasmi 

no vyrytou atramentom do krvi 

Nemo kričím očami 

Nepočuješ? 

Prepáč láska 

sekla si mi