Vrátia sa na to isté miesto,
tie nádherné labute.
Vždy ukážu úctu zvesenou hlavou,
aj keď‘ im smútok zatemňuje oči.
Čakajú aj dlhé roky,
milovať nedokážu rovnako.
Šíp im prebodáva hruď,
tešia sa na posledný výdych.
No chcú prežiť celý život,
len s myšlienkou na nich.
Chcela by som žiť,
sto ľudských životov,
aby som bola na deň labuťou.
Žila by som šťastnejšie,
tešila sa na stretnutie s tebou.
…
Prídu si po neho,
tie múdre mravce.
Nerobia to náhodne,
cítia stratu.
Podľa vône nájdu lásku,
aj keď‘ necítia život.
Vrátia sa po drahého,
odnesú jeho telo.
V tej vôni žije ich láska,
celý život tesne vedľa nich.
Chcela by som žiť,
tisíc ľudských životov,
aby som bola na deň mravcom.
Vrátila by som sa k tebe,
kým mi srdce bude biť.
…
Budú čakať celý život,
tie vznešené slony.
Budú plakať,
budú trpieť.
Prežijú život na jednom mieste,
tam, kde cítili lásku naposledy.
Nikdy ich neprestane bolieť smútok,
cítia však spojenie duší večne.
Chcela by som žiť
milión ľudských životov,
aby som bola na deň slonom.
Pripútala by som sa k miestu,
kde som cítila ten cit poslednýkrát.
Strávila by som ten čas s pocitom,
že som ti najbližšie, ako sa dá.
Barbora Vítková
Autorská literárna tvorba – 3. ročník, denné štúdium