Každé ráno rozsvieti svetlá, najprv v kancelárii a potom jej kroky smerujú aj do kuchyne. Staré spínače sa nesmelo začnú prebúdzať ako terajšie deviatačky po dedinskej zábave. Blikot sprevádzaný jemným drnčaním svetiel sa občas nevedomky rovnomerne zapletie do rázneho kroku pani vedúcej. „S úsmevom sa dívam na svet, s úsmevom…“ začína Karol Duchoň náš deň a ja sa už nemôžem dočkať na to, ako sa aj ja dnes budem pozerať na svet, na ten náš.
Som tu iba mesiac, no už som si to tu zamilovala, milujem rannú vôňu kávy a šuchot detských papučiek v čase obeda. Zo všetkých ciest, ktorými sa mohol môj príbeh vydať, milujem práve túto najviac. Sled mojich myšlienok a až ťaživej nostalgie však preruší hromžiaca pani Lehotská – tak totiž našu pani vedúcu volajú ostatní, pani Lehotská. Chudina zakopla a narazila si to nešťastné koleno, aspoň tak to vždy vraví ostatným kuchárkam, vraj by bolo lepšie, keby sa už zahrabala do tej svojej diery. Dlho som rozmýšľala, čo by tá diera tak mohla byť, až do minulého štvrtku, to na mňa v zhone zabudla a zobrala ma na to tajomné miesto. Nakoniec vysvitlo, že to sú štyri steny polepené čudesnými kresbami našich stravníkov, hŕby papierov a zopár polo mŕtvych rastlín, ktoré však len zdanlivo pripomínajú moje pôvodne strašidelné predstavy.
Nielen ja som sa však dosť zmýlila, podobne veľké prekvapenie čakalo aj malého Joža z 3. B, ktorý žil v mylnej predstave, že keď si zabudne lístok na obed, ale vie presne popísať, kde ho doma nechal, že výsledok bude rovnaký. Našťastie pre neho má vedúca slabosť na malých zábudlivcov, trochu ho ponaťahuje, no nakoniec mu z hŕby papierov podáva nový lístok. Jožo šťastím bez seba, že nebude bez obeda, nachvíľu zabudne, že sa vedúcej trochu bojí a venuje jej ten najsladší pohľad, na jej vráskavej tvári sa na chvíľu mihne ľahký úsmev, koľko takých už za tie roky zažila!
Sťažka sa dvíha z vysedenej stoličky a pomaly sa vraciame naspäť do kuchyne. Tam si na mňa konečne spomenie no opäť nás vyrušia, tentokrát kuchárky, vraj našli v múke potkana. „Ach jaj,“ letmo vzdychne, venuje mi krátky pohľad, akoby mi chcela naznačiť, že sme na to zas len my dve. Predsa len sme už neoddeliteľná dvojica. A tak by to aj malo byť, veď čo je vedúca bez svojej varechy?
Eunika Blažová
kreatívne písanie