…. na časy krehké, bozky dámy.
Pínie a platany pod nebeskou modrou.
V bare na rohu popíjanie daiquiri
s Ernestovými príbehmi putujeme dobou.
Urputne snažím sa spomenúť si,
myšlienok prázdnota putuje hlavou.
Hádam, že ona spomenie si,
hádam s dôverou malou.
Eden mi zrak zastiera,
ticho v miestnosti hlučné.
A ona, že nie som, predstiera,
srdce celé pustne.
Krištáľ na líce padá,
soli zo sklených očí ubúda.
Bezvetrie ženie stáda,
na všetko ona zabúda.
Na zemi v tme ležiaci,
trpké mi ducha napáda.
V hlave naprieč zlému bežiaci,
myšlienky, mítor, tornáda.
Ďalší deň nehybný ani peň,
slnko prežiariť nedá sa.
Oheň, vášeň, kázeň
z bielej noci preberá sa.