Srdce bije v hrudi láskou,
Žily praskajú.
Láska sa snaží dostať von z tela.
Skočiť do neznáma.
Skočiť do rúk, ktoré ju budú držať
V teplých dlaniach, ako si zaslúži.
Držať tak, že nepretečie pomedzi prsty.
Nebude sa musieť dolievať, vylievať,
Až z nej neostane nič.
Jej Láska nikdy nenašla svoje dvojča.
Nikdy nedostala to, čo dávala.
Dávala priveľa.
Nikto nechce rozdať každú kvapku.
Nikto?
Niekto?
Jej láska sa ako prameň vlieva do hrdiel ľudí.
Snáď ju v sebe nechajú, strávia.
Snáď ich zasýti.
Snáď jej bude opätovaná, hrdlom zaliatym rovnakým množstvom.
Vytekajúcim z úst, po brade.
Tak priveľa, ako dáva ona,
Mesiace či roky.
Nepamätá sa.
Srdce ju preberie.
Pýta sa jej, kedy konečne prestane byť básnikom
A kedy sa z nej konečne stane báseň?
Snáď raz. Skôr nikdy.
Karmínová farba dopadá na zem.
Koberec sa sfarbuje.
Jej láska znova preteká pomedzi prsty.
Trpká chuť na jazyku.
Opäť, také známe sklamanie
Jeho známe objatie
A šepot do ucha: ,,Možno nabudúce.”