petra žilová – všetko, čím bola

Deň, keď bola (ešte stále) optimistom

Často premýšľala nad tým, ako zomrie. Nie, že by chcela, no rovnako ako mnoho sedemnásťročných tínedžerov s existenčnou krízou, jej hlavu okupovali všetky možné fiktívne scenáre, ktorými by sa mohol jej život riadiť. Pripadala si hlúpo, že kvôli strachu tak dlho potláčala práve tento. Možno by bola teraz viac pripravená. Možno by nesedela v preplnenej stanici metra, zvierajúc v rukách polámaný kábel z nabíjačky a mobil alarmujúci zostávajúcich 20 percent batérie. Intenzívne potláčala chuť začať si hrýzť už aj tak polámané nechty, odpisujúc na nespočetné množstvo správ, ktoré sa neustále hromadili. Mama. Otec. Teta Vera. Oleh. Anna. Opäť mama.

Spotenou dlaňou prešla po unavených očiach, ktoré stále zostávali suché. Opierajúc sa o studenú kachličkovú stenu, pozrela pred seba na plagát s nápisom Naša budúcnosť je zelená. Rozhodnite, aká bude tá vaša. Reklama na triedenie odpadu s malým dievčatkom vyhadzujúcim plastové fľaše do žltého koša ešte viac zamestnala jej hlavu. Separovanie ju v tej chvíli nemohlo zaujímať menej, no slogan pre ňu nabral akýsi ďalší rozmer, ktorý ju opäť nútil plávať v nových myšlienkach.

Rozhodnite, aká bude tá vaša. Nevedela, čím si to zaslúžila, no ešte stále verila, že má nad tým nejakú kontrolu.

Deň, keď sa pokúšala byť idealistom

Z predného sedadla sa ozval hlasný výdych. Ynna sa chcela pridať, no na jej srdci sa ešte stále držalo až príliš veľa kameňov. Pristihla sa, ako Vere závidí. Áno, určite sa bála, predsa len, aj ona musela doma nechať polovicu svojho života. Stále však zostávala tá druhá, ktorú mala tu, na Slovensku.

,,Skočíme na pumpu. Zavolám Andrejovi a kúpime si niečo teplé na večeru. O dve hodiny sme doma,“ ozvala sa Vera a modrými očami, ktoré sa strácali v spleti vrások okolo nich, sa pozrela do spätného zrkadla na svoju neter.

,,Nie sme,“ hlesla rusovláska, vyhýbajúc sa pohľadu svojej tety.

,,Prosím?“ Vera naklonila hlavu smerom k zadným sedadlám.

,,Nie sme,“ zopakovala Ynna, no keď zachytila Verin zmätený výraz, dodala: ,,Doma.“

Žena za volantom chvíľu rozmýšľala, čo povedať. Niekoľkokrát pootvorila ústa a opäť ich zavrela. Z mlčania ju dostalo až Ynnine cinknutie mobilu. ,,Kto píše?“

,,Mama,“ nasucho prehltla.

,,Pracuje? Nemôžeme jej zavolať?“

,,Nie. Píše, že iba rýchlo zbehla na prestávku. Zatiaľ to vraj na oddelení zvládajú. Zavolá nám, keď pôjde z nemocnice a…“ prstom potiahla nahor. Opäť bolo počuť iba rádio, v ktorom práve hlásili dopravný servis.

,,Ide o Nyka, však?“ Vera si bola takmer istá. Hneď, ako jej neter zúfalo kývla hlavou, pevne zovrela v rukách volant a nechtami si zaryla do dlaní.

,,Narukoval,“ Ynna neznela ani trochu prekvapene. Vlastne nemala prečo. Poznala svojich rodičov a vedela, že budú chcieť zostať a pomáhať. Otec nemal na výber, no aj keby mal, vybral by si presne toto. Rovnako ako jej mama. Mala sa cítiť hrdo, určite. Namiesto toho sa jej telo napĺňalo zmesou hnevu, strachu a samoty.

„Ynna… Rodičia to zvládnu. Obe ich poznáme až príliš dobre na to, aby sme si mohli myslieť niečo iné. Neboj, čoskoro budeš na ceste naspäť,“ neistotu v hlase potláčala Vera len veľmi ťažko. ,,Už tak dlho si nás chcela prísť pozrieť. Andrej si na pár dní vezme dovolenku a Eda vypýtame zo školy. Neviem, aké bude počasie, ale môžete ísť pozrieť do Košíc, na víkend sa pridám aj ja a naplánujeme výlet do Tatier.“

Ynna nechcela mlčať a odmietať Verinu snahu. ,,A-áno, Tatry znejú fajn.“ A zneli. Naozaj. Vo svojom vnútri sa pokúsila nájsť zostávajúce kúsky šťastia. Vedela, že ho teraz dokáže cítiť len tlmene, no dovolila si dúfať, že nie nadlho. Chcelo to týždeň, možno dva… Určite nie viac ako mesiac. Do jej úsmevov sa opäť vráti úprimnosť.

Čoskoro.

Zvyšok cesty sa rozhodli rozprávať o veciach, na ktoré sa rusovláska mohla pokúsiť tešiť – o výletoch, teplých škoricovníkoch a Andrejových vtipoch z teletextu. Popritom postupne odpisovala na správy.

Mama. Otec. Oleh. Opäť mama.

Deň, keď nedokázala byť ničím iným než pesimistom

Rukami, na ktorých začali byť viditeľné náznaky drobných pieh, prehrabávala kopu oblečenia uloženú v kufri. Boli to už dva týždne, odkedy prišla, a až dnes sa donútila konečne si vybaliť. Zostáva. Nevedela, na ako dlho, no bolo jej jasné, že privilégium naivity už dávno nemala. Dni sa zmenili na týždeň a týždeň sa pomaly premieňal na mesiac.

Napriek tomu sa ani trochu nedokázala odpútať a pozrieť pred seba. Doma nenechala len rodinu a priateľov…Všetky sny, ktoré snívala, zostali tam a vädli. Cítila, že sa celá ponára do akéhosi prázdna medzi dvoma svetmi. Do jedného nepatrila a na druhý už viac nedočiahla. Pozorovala, ako sa rúca, neschopná zasiahnuť. Nie, nikdy nebola odvážna, no myslela si, že keď sa stane niečo podobné, bude. Nebola. Koľko zostávalo, kým sa aj posledné zvyšky jej terajšieho života rozpadnú na popol?

Bola presvedčená, že jej jedinou možnosťou bolo čakať. Čakať, kedy zhorí všetko, čím kedy bola.

Z vrecka vytiahla telefón a skontrolovala notifikácie. Na obrazovke svietili dve nové správy. Mama a Oleh. Keď si ich prečítala, niekoľkokrát žmurkla, aby odohnala z očí všetok smútok, ktorý sa snažil dostať von. Možno by sa jej uľavilo, keby ho nechala. Možno by bolesť odišla. Niečo také si však človek musí zaslúžiť.

Deň, keď sa stala realistom

Nechcela, aby ju takto videli. Pokúšajúc sa spomaliť dýchanie, sedela v kabínke na dievčenských záchodoch a čítala. Vždy, keď si myslela, že sa to zlepšuje, v správach pribudli nové články a fotografie, ktoré ju presvedčili o opaku. Neznášala tú neistotu.

,,Ynna?“ spoza kovových dverí sa ozval tenký hlas, ktorý si po dvoch týždňoch v novej škole dokázala zaradiť takmer okamžite.

,,Zoya, začala hodina.“ Netúžila po spoločnosti. Nie teraz.

,,Nevedela som ťa nájsť,“ krátkovlasá Ukrajinka sa oprela o studenú kachličkovú stenu, popísanú odkazmi znudených stredoškolákov. ,,A aj tak sa mi nechcelo cvičiť.“

,,Ani mne,“ Ynna si pritisla kolená k tvári. V stiesnenom priestore cítila úzkosť ešte väčšmi, no nenabrala odvahu otvoriť kabínu.

,,Čítala si správy, však?“ Zoyinu otázku sprevádzal smutný povzdych.

Ynna vyjadrila súhlas mlčaním. Na viac sa v tej chvíli nezmohla.

,,Myslíš, že sa niekedy vrátime?“

,,Neviem,“ odvetila pravdivo. ,,Ale ak áno, nebude to také ako dovtedy.“

,,Tak veľmi by som chcela, aby sa všetko vrátilo späť do normálu.“

Rusovláska sa zamyslela. Počuť tieto prosby z úst niekoho iného ju donútili spochybňovať, či to chcela naozaj. Či to chcel hocikto z nich. Nebolo to zlé len teraz. Strach a neistota s nimi boli vždy.

Prvýkrát sa pristihla, ako túži po zmene. Mala pocit, akoby sa okolo jej tela začalo rozväzovať pomyselné lano, ktoré sa objavilo v deň, keď musela odísť. Pomaly sa postavila a stisla kľučku. Spravila to náhlivo, pretože si stále sama sebou nebola celkom istá a bála sa, že ak by si nechala viac času, rozmyslela by si to.

,,Ynna?“ Zoya nadvihla pohľad k dievčaťu, ktoré spoznala len pred pár týždňami, no napriek tomu nikdy nemala takú blízku priateľku.

,,Ne-neozvali sa… Už týždeň,“ hlesla. Mobil, ktorý držala v ruke, zdvihla k zeleným očiam Zoye, ktorá si posunula dioptrie o kúsok vyššie, aby lepšie videla na to, čo jej ukazuje. Nespočetné množstvo správ v modrých okienkach, za ktorými nenasledovala ani jedna v bielom.

Nechcela ju utešovať slovami, pretože tie by v tom momente nemali žiadnu hodnotu. Vedela, čo potrebuje. A napriek tomu, že si od začiatku každého držala od tela, nebála sa postaviť a objať ju.

Hlasný nádych.Lano, ktoré bolo s Ynnou od konca februára, teraz ležalo na zemi. Ruky, voľné a ľahké obmotala okolo Zoyinho útleho tela a s hlbokým výdychom si konečne dovolila zo seba dostať všetko, čo ju ťažilo.