ateliér komunikácie v médiu fotografie
Cesty svetla
Text: Mgr. art. Petra Cepková, ArtD.
Fotografické diela študentov AKMF vytvorené počas akademického roka 2021/2022 ponúkajú vizualizáciu troch fotografických techník, a to luminografie, projekcie a fotomontáže.
Medzi najčastejšie témy techniky luminografie patrí zrodenie, smrť, viera, kontemplácia, vzťah medzi pohlaviami, ľudská konečnosť, meditácia či inšpirácia rôznymi východnými filozofiami, duchovia a reinkarnácia, imaginatívne až snové absurdné kresby, samovražedné významy, zauzlené slová a situácie. Luminografia, vychádzajúca z práce so svetlom, jej variabilita a hravosť umožnila študentom vytvoriť rôzne kreatívne kompozície a obsahové interpretácie. Svetlo sa tak stáva kľúčovým pojmom a prostriedkom.
Projekcia vychádza z technologického princípu camery obscury. V rámci postmoderného vizuálneho uvažovania však projekciou vznikajú vrstvy vizuálnych klamov, sendvičov niekoľkých realít, kedy je spochybňovaná samotná pravdivosť fotografie a jej vzťahu ku skutočnosti. Takýto ambivalentný postoj fotografického média so sebou prináša nespočetné možnosti vytvárania iluzívnych svetov. Realitu totiž projekcia akoby trhá na kusy a následne konštruuje do nových súvislostí. Diela študentov prezentujú premietanie ako experimentálnu a kreatívnu manipuláciu multiplikačnej schopnosti viacexpozície, dĺžky expozície, lineárneho skreslenia, narušenia mierky a perspektívy. A práve neobmedzené možnosti digitálnej technológie dataprojektora a postprodukčných úprav ponúkajú priestor pre manipuláciu predlohy, ako aj samotného tela modelu, prúd svetla sa akoby kĺže po podlahe, alebo, ak chceme, aj po stene, zastavuje sa na hraniciach tela alebo preniká doň, je teda akousi energiou a aurou idúcou z tela do priestoru a naopak.
Ale v tomto ikonografickom čítaní je aj čosi sakrálne, totiž telo je tu svetlom stvorené, vyvrhnuté na abstraktnú plochu sveta a vykúpené zároveň, a my zrazu tieto obrazy už nemôžeme čítať iba ako dotyky hmoty hmotou. Najpodstatnejšie je však to, že diela študentov zrkadlia ich schopnosť iného či nového videnia, ale aj zmysel pre hru, iróniu a celkovú symboliku svetla, a to či už v klasických estetických prístupoch, alebo v postmoderných posunoch.
Fotomontáž ako štylistický prvok sa v dejinách fotografie objavuje už v 19. storočí v tvorbe piktorialistov Reylandera či Robinsona, v medzivojnových rokoch 20. storočia sa v rámci hnutia Dada a filozofie Bauhausu konštituuje ako výrazná technológia presadzujúca nové formy prostredníctvom média fotografie, ktorá autorom umožňuje surreálny únik z ťaživej povojnovej reality, ale uplatňuje sa aj v oblasti reklamy v súvislosti s populárnou kultúrou. V postmodernej estetike je však jej situácia premenlivá, pretože možnosť totálnej digitálnej manipulácie nás už ničím nepúta k tomu, čo je alebo čo bolo skutočné v čase. Akoby študentom zrkadlenie reality učarovalo. A teda, podobne ako luminografia a projekcia, je fotomontáž schopná ponúkať iluzívny svet nových svetov, reality, ktorú by sme možno chceli vlastniť.
