veronika hradňanská – zistenie zabudnutej noci

S prvým ranným mrkom ho rozbolela hlava. Rukami si pretrel oči, chvíľu mu trvalo, kým sa spamätal. Skontroloval čas a pozrel sa vedľa seba. Ležala tam žena, a to ho neprekvapilo. Ženy u seba nachádzal pravidelne a rovnako ho nezaujímala ani táto. Hoci bola krásna, nebola to jeho už dávno stratená láska. Ženskou spoločnosťou sa pokúšal vyplniť prázdno svojho bytu v Berlíne. Inšpirovali ho všetky detaily ich tiel a pováh pri písaní románov. Samému však čas plynie pomaly a počas vojny sa toto pravidlo ešte väčšmi potvrdzuje. Ako nedocenený spisovateľ nachádzal útechu v pohári dobrej whisky. Alkohol mu pomáhal vyrovnávať sa s každodennými problémami tohto zvráteného a depresívneho sveta. Táto servírka z baru, ktorý navštevuje, bola asi najbližšia osoba, pretože občas spolu prehovorili, fascinovalo ho, ako sa bije jej nevinnosť s povolaním, ktoré vykonáva. V toto ráno sa jej plavé vlasy rozprestierali na vankúši a tiahli cigaretami. Zrazu ho natiahlo. V noci musel vyfajčiť viac než obvykle, šiel to rozdýchať. Rýchlo sa postavil a podišiel k oknu. Odostrel závesy a otvoril ho dokorán. Pohľad na koniec slepej ulice, kde bola rozbombardovaná budova, nebol pekný, vlastne ho úplne zaskočil. Znepokojilo ho to, ale zároveň to utvrdilo jeho pohľad na dobu, v ktorej žije. Vonku bolo sychravo a dnu sa tiahol chlad, ktorý mu behal po nahom tele. Triaslo ho, ale zdalo sa, že to pomáha. Jeho plné pery boli samá prasklina a v ústach mal len prach. Napil sa teda vody a šiel si opláchnuť tvár, vtedy zbadal na rukách zaschnutú krv. Pozrel sa do zrkadla nad umývadlom a videl zranenie na svojej tvári. Mal zranenú hranu sánky na pravej strane a lícna kosť bola raz toľká než obvykle. Premohla ho panika, oblial si tvár studenou vodou a dýchal zhlboka, pričom rozmýšľal. Aj keď nemal priateľov, bol drzý a výbušný, nikdy nevyhľadával nepokoje a nemal povahu bitkára. Bol to nevýrečný pozorovateľ. Keďže si predchádzajúcu noc vôbec pamätal len veľmi matne, hodil na seba oblečenie, potom schmatol svoj krásny elegantný kabát špinavý od zvratkov. Obliekol si ho. Obul si lakovky a plný výčitiek a zmätku sa vybral po stopách pamäti do baru dve ulice odtiaľ. Zabuchol dvere od bytu a rukou si nervózne začesával nepoddajné kučeravé vlasy, pričom schádzal po schodoch. Chladné murované steny lemovali ulice Berlína a aj keď toto bývala bezpečná časť mesta, to už je minulosť. Počas týchto útokov sa nikto necítil bezpečne. Bol otrávený životom, nevedel, či prežije ani ako dlho to ešte bude do konca. Bola to depresívna doba a strach ho umocňoval v tom, že sa mal odsťahovať dávno pred tridsiatkou, nemal už predsa žiadne záväzky a nikto tu nikdy nedocenil jeho vrodený a okresaný talent spisovateľa. Kráčajúc po ulici mu padol zrak na ustarostenú tvár starej ženy, ktorá hľadela spoza závesov. Pokračoval cestou a sklopil zrak na rozbité presklené dvere baru, vošiel dnu, na zemi boli črepy z pohárov a rozbitých fliaš, stoličky boli zdevastované, ako aj biliardový stôl pod pódiom. Otočil sa, bola tam upratovačka. Opýtal sa jej, čo sa tu stalo. Vraj ako vždy nejaký opilec vystrájal. Uľavilo sa mu, no stále ho triaslo, mal rovnako veľký výpadok v hlave. Šiel si von zapáliť od zúfalstva. Opierajúc sa o stenu si potiahol a počas vydychovania hustého dym dumal nad predchádzajúcim dňom. Premietal si ráno, kedy čítal noviny pri stole s kávou v ruke, ako na ňu svietilo slnko zvonku, následne skontroloval schránku, prišli účty. Po ceste na poštu sa zastavil v obchode, kúpil si sladkosti a po zvyšok cesty ich vyjedal. Toto považoval za skvelý deň. Na pošte vystál radu k okienku, zaplatil šek a kúpil si žreb, aj keď bol zrazu o mnoho peňazí ľahší. Človek predsa nikdy nevie, kedy sa naňho šťastie usmeje. Stále mal nejakú rezervu v banke, kým prerazí ako spisovateľ, mu to snáď vystačí, bol to predsa chytrý muž. Vracal sa domov, prechádzal cez cestu, oproti ju videl, bola to ona na druhej strane. Držala za ruku iného a vyzerala tak šťastne, ako s ním nikdy nebola. Pamätal si jej tvár, každý jej detail. Kedysi ho milovala z celého srdca, ale nebola s ním šťastná. Teraz už však je, aj keď s iným, len či ho tiež tak miluje, pomyslel si. Chvíľu ich sledoval, kochal sa jej krásou, bola dokonale zladená, ako vždy, vlasy mala vypnuté. Elegantne sa niesla po chodníku a mala obuté lodičky. Stretol sa im pohľad, ale len na sekundu. Vtedy jej zamrzol úsmev na tvári. Pokračovala s jej mužom do reštaurácie. Bol čas obeda. Toto stretnutie mu otvorilo všetky staré rany, a tak si šiel kúpiť fľašu. Pil ju za rohom obchodu a spomínal na všetky dni preležané v posteli, spoločné čítanie, varenie a ich nekonečnú lásku. Nič viac ani nepotreboval, ale ona bola ako jemné krehké vtáča zatvorené v klietke. To, čo mali, jej nestačilo, to ho bolelo vždy, keď na ňu pomyslel. Spoznali sa na škole a aj keď on bol ten kreatívnejší, ona bola úspešnejšia. Asi aj preto, že nemala problém nadväzovať kontakty. Spoločnosť ľudí si užívala, bola z veľkej rodiny, možno aj to je ten dôvod. Ospravedlňoval ju v myšlienkach. Vypil fľašu, a tu začína výpadok. Vyhrkla mu slza, od smútku a zmätenia. Kotúľala sa po zranenom líci, keď okoloidúca skupina ľudí, stále veľmi podgurážených, sa po ňom rozbehla. Kričali jeho meno a toľko otázok naraz vstrebával len ťažko. Bol v šoku. Videl pred sebou päť ľudí asi v svojom veku, dva páry a jedna žena, tá sa mu vrhla do náručia. Celá ním opantaná vravela, že ho hľadala celý večer, no márne. Tak šli do bytu na párty, z ktorej sa práve vracali po dlhej noci, vlastne sa tiahla až doteraz. Bolo na nich vidno, že vôbec nespali. Vypýtal si cigarety, avšak nemali, a tak mu šli kúpiť. Veď za všetky tie drinky, čo včera zaplatil, si jednu krabičku cigariet zaslúži. To ho zaskočilo, on s nimi pil? Pozýval ich na drinky? To sa mu nepodobá. „Áno, boli sme s tebou v reštaurácii, kde si nás prizval k svojmu VIP stolu, všetkým si zaplatil drahú večeru a pili sme až do záverečnej. Práve sa šírila mestom novina o začínajúcom bombardovaní, a tak sme sa rozhodli piť, až kým nebude koniec. A tak sme tu, zatiaľ živí,“ dodal jeden z mužov a smial sa pritom. Zrazu si spomenul, vracali sa mu akési útržky. Ako po vypití prvej zúfalej fľaše, schovávajúc sa na rohu obchodu, hľadal vo vrecku kabáta cigarety. Našiel však žreb, pousmial sa a keď ho zotrel, zistil, že vyhral 500 000, Kričal na plné hrdlo áno. Toto mal byť najšťastnejší deň môjho života, bolo to prvýkrát za posledné roky, čo sa mu niečo podarilo. Kúpil si ďalšiu fľašu a cestovnú tašku, aby mal kde dať svoju novo nadobudnutú hotovosť. Namieril si to do rovnakej reštaurácie, kde stretol túto partiu a títo ľudia na ňom boli zavesení skoro do záverečnej, kedy sa im vyparil. Mali ho chvíľu počkať, zatiaľ čo si odbehne niečo vybaviť. Zaniesol si peniaze a vybral sa do svojho baru. Tam sa rozprával s jedinou tvárou, ktorú chcel vidieť, aby nemyslel na to všetko, čo sa stalo. Aby zabudol na ňu! Bol už na mol, popíjal ďalej a keď videl, ako jeho obľúbenú servírku obťažuje ten odporný tučný muž, postavil sa od baru a musel konať. Vrazil mu z celej sily, a tak sa začala bitka. Zrazu  všetko lietalo vzduchom, aj keď protivník bol raz taký veľký a mal nadváhu, boli celkom vyrovnaní. Bitka mala naozaj dlhý priebeh, skončilo to zle pre obe strany, zo zeme ho zdvíhala ona, hodila zásterou, a to znamenalo výpoveď. Podopierala ho celú cestu k nemu do bytu. Keď sa mu vrátila táto spomienka, rozbehol sa domov, ani sa nerozlúčil s novou partiou. Keď prišiel, už ho čakala. Sedela pri stole, bola čerstvo osprchovaná a na sebe mala jeho košeľu. Nevedel, čo jej má povedať, a tak podišla k nemu a objala ho. Držal ju tak pevne, chcel, aby bola v bezpečí, chcel sa o ňu starať, chrániť ju. Bola taká mladá a nemala nikoho, stále pracovala a v jeho spoločnosti sa cítila naozaj dobre. Opýtal sa jej, či nechce opustiť mesto s ním, ísť do bezpečia. Zasmiala sa na tom. „Taký bláznivý nápad. A ako by sme to dokázali? Ja robím v bare a ty si nezamestnaný.“ Povedala. Ukázal jej na posteľ a vybral spod nej tašku plnú peňazí. Odpovedal. „S nimi je možné všetko.“