V tomto hoteli je jej meno známe. Chodí sem vždy cez deň matiek, vianočné a veľkonočné sviatky a posledný augustový týždeň. Celý čas trávi sama. Užíva si, pozoruje ľudí. Plakať som ju nikdy nevidela. Viem, že jej manžel zomrel asi pred ôsmimi rokmi a že má dve dcéry. Napriek tomu, že sa so mnou dala mnohokrát do reči, ich nikdy hlbšie nespomínala. Keď som sa nenápadne opýtala, zahovorila to nejakým vtipom, takže som pochopila, že o nich hovoriť nechce. Jej zmysel pre humor som vždy obdivovala. Vlastne som ju obdivovala celú. Bola milá, čistotná a nechávala vysoké tringelty. Po horách behala ako kamzík. Uvítala by som viac podobných hostí.
Mohlo byť tak 17.46, keď sa prišla ubytovať. Jednou rukou za sebou ťahala malý kufor, v druhej držala paličku, pomocou ktorej sa podopierala. Nechýbal jej ani obrovský úsmev na tvári. Bol taký žiarivý, že zaslnil aj tie najmenšie vrásky na jej tvári. Napriek jej nízkemu vzrastu bola v dave ľudí neprehliadnuteľná. Pôsobila pokojne a upravene. Bolo mi to trochu divné. Rezerváciu urobila po ceste cez telefón. Bohužiaľ, nebola voľná jej obľúbená izba, takže sme improvizovali s izbou 327 na treťom poschodí. Navyše je november. Nikdy tu v novembri nebola. Myslela som si, že bude podráždená. Ona však jemným hlasom poprosila kartu od izby a ako prišla, tak aj zmizla v chodbách hotela.
Večer bol pomerne rušný. Pani Comová prišla na večeru možno okolo pol ôsmej. Dala si špenátové pirohy a zázvorový tonik. Zmizla hneď po večeri. Nedala si ani svoju „cigaretku po“ na terase. Vyzerala uplakane. V očiach mala popraskané cievky a okolie nosa mala červené. Určite plakala. Bolo mi jej ľúto, ale nemohla som si dovoliť ísť za ňou. Mala som plno práce s ostatnými hosťami. Taktiež sme v spoločenskej miestnosti mali súkromnú akciu. Mladomanželia Michňovci tu mali svadobnú hostinu. Hotel bol hotový cirkus. Všade behali deti a robili neporiadok.
Okolo 22.14 som si dopriala cigaretovú pauzu. Bola som pri zadnom vchode hotela. Mala som krásny výhľad na nočné pleso. Vnímala by som ho viac, ale bola som príliš vyčerpaná. V hlave som mala len koniec nočnej, ktorý bol v nedohľadne. Nebola som ani v polovici cigarety, keď po mňa prišiel kolega Patrik. Pani Comová ma hľadala na recepcii. Vraj vyzerala biedne a nebolo jej dobre rozumieť. Keď sme tam prišli, už tam nebola. Na pulte však nechala papierik s telefónnym číslom. Poprosila som Patrika, aby strážil recepciu a ja som si odbehla zavolať.
Telefón zvonil dlho, no napokon sa ozval jej jemný hlas. Spýtala som sa jej, či je všetko v poriadku a či niečo nepotrebuje. „Slečna Gutová?“ ozvala sa, „chcela som hovoriť iba s Vami, pretože sme spolu riešili rezerváciu. Čo je toto za izbu?“ Počula som ju veľmi zle. Akoby behala po izbe a mobil mala hodený na posteli: „ Prečo mám v izbe živú veveričku? Hrabe sa v mojej kabelke. Vyjedla mi všetky želé cukríky. Za každým sústom sa zväčšuje. Moja posteľ je ako z plastelíny. Mení tvary. Raz je hranatá, potom guľatá, teraz z nej je valec. Ako mám na nej ležať? Steny sú strašne úzke. Akoby sa približovali a vytláčali ma z izby.“ Neverila som vlastným ušiam. Bez zbytočného čakania som ju šla skontrolovať.
Keď som zaklopala na dvere jej izby, ozvala sa s vystrašeným tónom: „Nechoďte sem! Je tu duch! Z obrazu vyšla nejaká biela pani. Ale ja to zvládnem, len mi tu upratuje. Nedoniesli by ste mi prosím fľašu vína? Chcem si napustiť vaňu. Pani povedala, že o chvíľku odíde. Taktiež by ste mohli stlmiť to svetlo. Nemusím tu mať diskotéku ako z 80-tok.“ V tom momente som nevedela, čo robiť, tak som šla za Patrikom. Prikázal mi počkať na recepcii. On šiel po fľašu rulandského. Kým som naňho čakala, zdržalo ma pár svadobných hostí. Na toalete bola natečená kopa vody. Asi sa nejaké deti hrali s vodovodným kohútikom. Chyžná bola stále na hoteli, takže mi pomohla neporiadok rýchlo upratať.
Po opätovnom príchode na recepciu som videla Patrika. „Zvonil ti telefón,“ začal, „zdvihol som a bola to pani Comová. Sťažovala si na kúpeľňu. Vraj má namiesto vane nejakú divokú rieku, ktorá ju chce utopiť. Níl? Myslím, že povedala Níl. Aj nejaké krokodíly spomínala. A teraz nevie, ako sa má okúpať. Neviem, či si niečo dala, ale zavolal som políciu. Pri dnešnom chaose je nejaká bláznivá teta to posledné, čo chcem riešiť.“ Urobil dobre. Ale o pani Comovú som sa bála, takže som sa rozhodla ju šla radšej pozrieť.
Klopala som asi päťkrát, no nik neotváral, tak som pomocou univerzálnej karty vošla do jej izby. Nikde nebola. Izba bola trošku rozhádzaná. Dvere do kúpeľne boli poodchýlené a bolo počuť prúd vody. Myslela som si, že sa asi kúpe. Zavolala som na ňu, no neozývala sa. Preto som vošla dnu. Bola vo vani, ktorá pomaly začala pretekať. Rýchlo som jej vyhrnula rukáv županu a skúsila jej tep. Bohužiaľ som žiadny nenahmatala. Keď som chcela ísť pre pomoc, prišli ste vy s Patrikom,“ vypúšťam zo seba každý jeden detail, ktorý si pamätám.
Policajt, ktorý sedí oproti mne, niečo zapisuje do bloku a po chvíli hovorí: „Na nočnom stolíku sme našli rôzne krabičky od liekov. Ascorutin, Amlessa, Stadapyrin a Corvaton. Nechcem robiť urýchlené závery, ale pravdepodobne si dala zlé množstvo liekov, z čoho mala halucinácie. Sedelo by to s vašou výpoveďou. Neskôr sa pravdepodobne pošmykla alebo odpadla a utopila sa vo vani.“ S udiveným pohľadom sledujem policajta, ktorý dáva dohromady teóriu o smrti pani Comovej. Spadla do rieky, teda do vane. Zmysel by to dávalo. Aj tie tripy z liekov. Celé je to neuveriteľné. Neviem, či je horší fakt, že zomrela, že sa to stalo na našom hoteli alebo že som toho bola svedkom.
Z mojich myšlienok ma opäť ruší policajt s ďalšou otázkou: „Napadá vám dôvod, prečo by sem pani Comová chodila uprostred novembra?“ „Nie,“ začínam bez premýšľania, „neroz-.“ V rozletených dverách stojí ďalší policajt s dvomi ženami. Jedna je nevesta Michňová. Tá druhá sa na ňu celkom podobá. Predpokladám, že sú sestry. „Prepáčte, že vás vyrušujeme, ale počuli sme, že na hoteli zomrela nejaká pani?“ ozýva sa kočka v červených šatách. „Tieto dve dámy tvrdia, že sú dcéry obete,“ dodáva policajt v dverách. Policajt sediaci oproti mne svoje ďalšie otázky mieri na sestry: „Dcéry obete? Odkiaľ viete, kto je obeť?“ „No,“ začala nevesta, „recepčný chodí nervózny po hoteli, že nestíha, pretože do všetkých jeho starostí tu zomrela nejaká šialená teta na 327. Viktória Comová, však?“
Typický Patrik a jeho problémy so zvládaním stresových situácií. Celá scéna je ako z filmu. „Ak to teda je vaša matka, prečo nebola na svadobnej hostine?“ pokračuje policajt. Nevesta zahľadená do zeme len šomre popod nos: „Viete, už dlhé roky sa nebavíme…“
Darina Janetová
kreatívne písanie