„Kedy príde čas na mňa? Na tvoju ženu? Celý deň trčím sama v tejto chatrči, nemám sa s kým porozprávať. Keď si si ma bral, sľuboval si mi romantiku v horách a takto to dopadlo. Peter, ja som ti úplne ukradnutá?” vyhŕkne na mňa Beáta spoza plného taniera hrachovej polievky. Znova tá istá pesnička.
„Ja sa snažím, Bea. Nevidíš, že pracujem ako kôň, len aby som nás uživil. Môžem zoťať každý strom v tomto hlúpom lese a ty stále nebudeš spokojná.”
Pozrel som sa jej do očí a okamžite to oľutoval. Už v nich nie je ani kvapka pochopenia. Iba slzy.
Ťaživé ticho prehlušil zvuk zovretej vody v kanvici. Beáta si utrela nos do chrbta ruky a odkráča do kuchyne. To dusno v miestnosti sa nedá vydržať. V tanieri som nechal zvyšok polievky a vybral sa k zablateným topánkam.
„Idem do mesta, nečakaj ma.”
Nech kráčam akokoľvek rýchlo, tie slová neviem dostať z hlavy. Tie strašné slová. Ako som túto ženu mohol niekedy milovať? Na námestí sa už rozsvietili lampy a do uší mi udrú známe výkriky štamgastov. Vyschne mi v hrdle. Už som sa zmieril s tým, že prepijem svoje manželstvo. Tak ako môj otec.
Od krčmy ma delí len zopár krokov, keď v tom započujem zvuk klavíra. Jemné tóny, ktoré sa zlievajú do krásnej melódie, ma prinútila zastaviť. Telo mi zaplaví pocit, ktorý som dlho nezažil. Ohlušujúci pokoj. Zvuk vychádza z umeleckej fakulty miestnej univerzity. Nikdy som si tú budovu poriadne nevšimol. Vždy som mal pocit, že honosné múry sa priam vysmievali môjmu úbohému životu, no teraz bolo niečo inak.
Ako zhypnotizovaný vykročím priamo ku dverám. Prekvapivo, nie sú zamknuté. Zvedavosť mi nedá. Zatlačím na ne a opatrne nakuknem dnu, zatiaľ čo zvuk klavíra sa ešte zintenzívni. Dychtivo míňam jeden mramorový schod za druhým, až konečne nájdem tú správnu miestnosť. Zatvorím oči a počúvam.
Odrazu ticho. Spanikárim. Ako vysvetlím nočnú vlámačku do univerzity? Už-už sa vyberám na nenápadný odchod, keď v tom začujem kroky smerom ku dverám. Zalial ma pot.
„Haló! Je tu niekto?” Otočím sa a vykročím k žene, ktorej krik sa rozliehal prázdnou chodbou.
„Áno, ja. Veľmi sa ospravedlňujem. Ja len, počul som hudbu a nemohol som odolať. Nehnevajte sa, už idem preč,” vykoktal som. Zahanbený čakám na facku alebo aspoň privolanie polície. Žena sa však bez slova vracia do klavírnej miestnosti a jemným pohybom hlavy ma pozýva dnu. Zmeravel som.
„Vy hráte?”
„Nie, kdeže. Veď vidíte, že sem úplne nezapadám,” s uchechtnutím sa pozriem na maskáčové nohavice a ruky plné staronových mozoľov.
„Hudba nemá oči,” žmurkne neznáma a posunie sa na klavírnej stoličke. Od údivu sa nezmôžem na slovo, a tak si mlčky prisadnem.
Ako sa k nej priblížim, do nosa mi udrie vôňa jej parfumu. Omámený som položil svoje hrubé prsty na klávesy a čakal na pokyny. Ona sa však jednoducho dotkla mojich hánok a hrali sme ako jeden. Bože, ako mi chýbal ženský dotyk. Po dlhých minútach trápenia sa mi konečne podarilo pieseň zahrať. Klaviristka zatlieskala a ružové pery sa jej roztiahli do jemného úsmevu.
Zaliala ma horúčava, no zrazu som zbadal čas.
„Už je veľa hodín, nebudem vás viac zdržiavať. Môžem sa spýtať na vaše meno?” vyhapkal som.
„Máte pravdu, je neskoro. Nechajme predstavovanie nabudúce.” odvetila, zatiaľ čo balila svoje noty do plátennej tašky.
No svoje meno mi neprezradila ani na ďalší deň. Ani na ten ďalší. Od toho prvého zvláštneho stretnutia som nedokázal myslieť na nič iné, len ako konečne vyrazím do mesta na hodiny klavíra.
Nikdy sme toho veľa nenarozprávali, no viackrát som sa prichytil, ako hľadím na jej kučeravé vlasy padnuté na ramenách, či pehy okolo nosu. Jej názor na mňa však bola záhada. Hudba bola jej droga a v extáze melódie mi nedávala najavo jediný náznak náklonnosti. Hudba dohrala, rozlúčili sme sa a kráska zmizla v tme mesta.
Opäť som prišiel domov neskoro. Beáta sa zobudila na zvuk kľúčov v zámke. Už dlhšiu dobu si všímala, že je niečo inak. Z dielne často počuje pospevovanie, či zachytí môj prihlúply úsmev pri práci.
„Čo ti je, prosím ťa?”
„Našiel som hudbu,” odvetvím, na čo pretočí očami a obráti sa na druhý bok.
Vystriem sa na posteli vedľa nej a pozerám do stropu. Moje manželstvo je mŕtve a ja sa neviem prestať usmievať.
Dnes je čas pohnúť sa ďalej. Budík zvoní ešte pred svitaním. Do tašky si po tme napchám moju jedinú košeľu a v práci si vo vzduchu nacvičujem prstoklad. Sedím v autobuse a prehadzujem slová do nových a nových viet, no nič neznie správne.
Nervózny vojdem do budovy univerzity. Zabraný do najhlbších myšlienok, zvierajúc kyticu kvetou sa intuíciou dostanem až k učebni. Načahujem sa za kľučkou, no dvere sa otvoria skôr a z miestnosti sa vyrúti staršia pani.
Zo šoku ma preberie až pohľad na sálu plnú ľudí v slušných šatách. Zmeraviem, snažím sa rýchlo nahmatať dvere, no v tom uvidím ju. Za klavírom na malom pódiu sedí kučeravá bohyňa v bielych šatách. Nikto z nej nevie spustiť oči. Jej prsty živo tancujú po klaviatúre, no pri pohľade na jej tvár je každému jasné, že duchom nie je v miestnosti. Je v inom svete. Každá zmena tempa akoby zmenila jej krvný obeh. Celkom akoby sa stala súčasťou klavíra. Dohrá posledné tóny a ako po prebratí z kómy sa postaví a pokloní publiku.
Za zvuku ovácií prestávam rozmýšľať. Uhladím si vlasy a náhlim sa k pódiu. Potrebujem jej to povedať. Musí vedieť, že mi zmenila život. Musím konečne vedieť jej meno. V spotenej dlani zvieram zväzok kvetov a v tom zopár krokov od nej, akoby do mňa udrel blesk.
Využijem posledný kúsok zdravého rozumu a poriadne zaostrím. Muž. Oblek. Bozk. Pery. Bohyňa. Nech si obrazy skladám do akejkoľvek mozaiky, výsledok je vždy rovnaký. Kvety mi vypadnú z ruky. Preberám sa z delíria, vezmem zvyšok hrdosti a vybehnem z učebne najrýchlejšie, ako sa dá.
Cestou lesom kopem do každého stromu, ktorý stretnem. Zlomený pozerám na domček v horách. Môj domov. Môj a Beátin. Všetko zrazu dáva zmysel. Ako som to mohol nevidieť?
Utriem si líca do rukáva košele a so smiechom sa rozbehnem k dverám. Rozrazím ich a takmer sa potknem o čosi veľké. Lampáš odhalí kontúry čierneho klavíra. Ako sa sem dostal? Kričím na Beu, no žiadna odpoveď. Obehnem celý inštrument a na klávesoch zrazu zbadám malý lístok:
„Odišla som hľadať svoju hudbu”