barbora vidličková – aké ste znamenie?

          Blikajúce svetlo. Vydýchaný vzduch. Pochmúrna večerná atmosféra v metre, kde každý len potichu sedí a premýšľa nad svojimi vlastnými myšlienkami. Mladý muž, osamotený v metre, vyžarujúci charizmu, ktorá zasiahne každú ženu a nejedného muža. Bujné tmavé vlasy si dlaňou prehrabáva, pretože ho neustále šteklia na nose. Nos je dominanta jeho tváre. Má väčší nos, ako je zvyčajné, no na atraktivite mu to len pridáva. Pevné telo, dobré držanie, nesedí zhrbený ako väčšina jeho spolucestujúcich, ale sedí vzpriamene a s hrdosťou. Jeho suché dlane sa dotýkajú popraskaných kožených sedačiek. Vníma chlad, ktorý mu prechádza cez prsty a počúva hulákajúce metro. Odrazu sa jeho dlaň dotkne inej. Cíti, že dlaň je jemná, žily sú vyduté a vrásky veľké, vie že ruka patrí staršej žene, no nepozrie sa, len sa usmeje. „Ospravedlňujem sa.“ S úsmevom povedal, no pozeral stále do prázdna. Žena sa na neho pozrela, usmiala sa, nevenovala mu však viac pozornosti. „Vedeli ste, že dnes je v meste veľké spoločné korčuľovanie na Rockeferelovom námestí?“ Žena zostala zaskočená a upriamila svoj pohľad na muža, teda skôr chlapca, prišiel jej primladý. „Veľmi by som chcel ísť, no neviem sa korčuľovať. A navyše ani nemám korčule.“ Zasmial sa. „Aké ste znamenie podľa zverokruhu, ja som lev a mám veľmi rád vodnárov, vy mi prídete trochu ako vodnár.“ Nespustila z neho oči odkedy začal rozprávať. Nechápala. Toto sa jej za celý život ešte nestalo. Jazdí metrom už roky, deň čo deň, a nikto sa jej nikdy takto neprihovoril. Je unavená. Práca v krajčírskej firme je vyčerpávajúca. Pozrie sa na svoje dlane a vidí všetky rany z ihiel, aj tie nové, aj tie staré. Život ju naučil vážiť si akúkoľvek prácu. Už toľkokrát bola na úplnom dne. Je vďačná za to, že má prácu, že môže pracovať od rána do večera, že má čo jesť, že sa jej prihovoril tento milý mladík. „Madam? Počujete ma? Alebo len nemáte náladu sa rozprávať s takým sopliakom, ako som ja.“ Prosebne sa na ňu pousmial. „Och, nie drahý, len som trochu unavená, a myšlienky mi blúdia z jednej strany hlavy na druhú. Čo si sa to pýtal?“ Mladík sa potešil. Pozeral však stále do prázdna ale bolo vidno, že je rád, že má s kým poklábosiť. „Aké ste znamenie?“ „Môj milý, ja som rak.“ Zasmiala sa, pretože jej to prišlo nezmyselné rozprávať o znameniach, nikdy nad tým nepremýšľala hlbšie, pretože astrológia ju nezaujímala. „Vieš drahý môj, ja moc na tieto veci neverím, že by si mal mať určité povahové črty na základe tvojho znamenia.“ Zasmiala sa. On sa trochu zamračil, pretože ho to zamrzelo, no nezabránilo mu to pokračovať v konverzácií s milou ženou. „Určite vás čaká doma muž s deťmi, po celom dni sa neviete dočkať, však?“ Spýtal sa mladík. „Mladý muž, bohužiaľ, doma ma nikto nečaká, môj muž už zomrel.“ „To ma mrzí.“ Zašomral mladík. „Stalo sa to pred mnohými rokmi a odvtedy je môj život jednotvárny. Ráno idem metrom do práce, večer metrom z práce, prídem domov a spomínam, aké to bolo krásne, keď sme spolu ležali v tráve a život bol jednoduchší, krajší.“ Obaja sa odmlčali. Žena sa pousmiala, ale po pravom líci sa jej skotúľala slza. Nebola smutná, myslela na svoju lásku deň čo deň, dnes to však prišlo skôr. „Prepáčte, nechcel som vám otvoriť staré rany.“ „Nie môj milý, to je v poriadku, rada myslím na Johna.“  „John*.“ Zašomral si mladík. „Budem trúfalý, ak sa spýtam, čo stalo?“ „Trochu áno.“ Povedala žena, ale zároveň sa trochu pousmiala. „Udivuje ma tvoja zvedavosť, ale ak ťa to skutočne zaujíma, poviem ti to. Už dlhé roky som o tom nerozprávala.“ Vzdychla a začala. „Vieš, New York je skutočne nebezpečné miesto, no pred pár rokmi to bolo tisíckrát horšie, ako je to dnes. A práve na to doplatil. V 90-tych rokoch bolo mesto plné drog, alkoholu, násilia a v neposlednom rade vrážd. Bolo to 20. júla v roku 1993 a bol to naozaj prenádherný teplý letný večer, a tak sme sa rozhodli ísť na krátku prechádzku, žili sme tu už tak dlho, tak čo sa mohlo stať, mysleli sme si vtedy. Dodnes ľutujem toto rozhodnutie. Strávili sme večer skvelo, láska medzi nami naozaj prekvitala, stále viac a viac. Sedeli sme v tráve a premýšľali nad budúcnosťou. V tom sme však začuli krik. Krik muža, ktorý bol čoraz bližšie a bližšie. Kričal ako zmyslom zbavený, tak sme sa postavili a nepozorovane sme sa snažili dostať z parku. John ma držal pevne za ruku a za každú cenu mi chcel zachrániť život. Neznámy muž sa k nám však blížil rýchlejšie a rýchlejšie, až stál napokon za nami. Zastavili sme so snahou odstrašiť ho. John po ňom kričal, no márne. Muž kráčal ku nám bližšie a bližšie. John sa na mňa otočil a povedal nech utekám, čo najrýchlejšie viem, on ma dobehne. Potom mi povedal, že ma veľmi miluje.“ Žene sa skotúľala ďalšia slza po líci. „Začala som bežať, kričala som o pomoc, no široko ďaleko nebolo živej duše, dostávala som sa do zúfalstva, keď v tom som začula výstrel. Nevieš si predstaviť, aké pocity mi blúdili hlavou. Zamrzla som. Len som nehybne stála a nevedela som sa pohnúť. Pomalým krokom som sa vydala smerom, odkiaľ som pred chvíľou prišla, za Johnom. V hlave som mala prázdno. Len šum. Neznesiteľný šum. A potom som ho uvidela. John tam ležal. Ležal tam s prestrelenou hlavou.“ Zostalo ticho. Žena po týchto slovách už nevedela zo seba vydať ani hláska. Len s prázdnym pohľadom a pootvorenými ústami sa dívala. Dívala sa do prázdna. Vrátila sa do svojej traumy, z ktorej sa nevedela dostať. Nechápala, prečo to vyvalila na toho mladého chlapca. Nikto nič nevravel. Bolo počuť len zvuk metra. Cítila, ako je jej čoraz ťažšie a ťažšie na hrudníku. Metro zastavilo. Mladík ju chytil za rameno. „Bolo skvelé prežiť si ten moment znovu.“ Prvýkrát sa jej pozrel do tváre a ona ho spoznala. Postavil sa a v poslednej chvíli odkráčal z metra. Vonku zastavil a s úsmevom jej zamával. Nehybne sedela. Celý ten čas. Celý ten čas sedela vedľa vraha. Vedľa vraha svojho muža. Vedľa vraha mnohých ďalších obetí. Zamrzla, nemohla dýchať. Zabíja ľudí a behá si po slobode. Nevedela dýchať, na hrudi ju to ťažilo čoraz viac.  

          Zobudila sa v nemocnici, no nevedela, čo sa stalo. „Dostali ste sa do obrovského šoku, pani DiAcone. Mysleli sme, že to neprežijete, ale ste silná a húževnatá žena.“ Doktor sa na ňu usmial a jemne ju pohladil po vlasoch. „Oddýchnite si, potrebujete nabrať sily.“ „Prežila som. Prežila som, aj keď by som chcela byť radšej mŕtva.“ pomyslela si. Po ťažkom dni znova zaspala a znova sa zobúdzala. Myslela na neho. Plakala.  

          Po dlhých týždňoch v nemocnici sa rozhodla, že pôjde na políciu, rozpovedá im tento príbeh a opíše im vraha. Policajti tomu zo začiatku nechceli uveriť, no keď zistili, že jej muža pred niekoľkými rokmi zavraždili, pochopili, že všetko, čo vraví, je pravda. Sľúbili jej, že urobia všetko pre to, aby dolapili tohto sériového zabijaka. 

          24. júna 1998 jej volal poručík, ktorý ju vypočúval pred pár mesiacmi. Oznámil jej, že ho chytili a bol odsúdený na 232 rokov. Volal sa Heriberto Seda*.