andrea myslivcová – čierny pasažier

 Ráno. Ráno, ako každé iné. Ráno, ktoré keby bolo obyčajnejšie, tak by ani nemuselo byť. 
Vstal z postele. Prehrabol si jemne kučeravé mastné vlasy a pár tmavých prameňov mu ostalo v ruke. Ignoroval to. Predsa, nebolo to prvýkrát.
Šuchtavým krokom prešiel zo spálne do kuchyne a zapol stroj na kávu. Nepoužíval papuče, dokonca nemal ani ponožky. Chodidlami zbieral špinu z podlahy.
Sadol si k oknu, kde mal prisunutú fotelku a kávu položil na parapetu, hneď vedľa nedopitej whisky z predošlého večera.
Zbadal sa v zrkadle a nasilu sa usmial. Odraz ho neprekvapil. Stále rovnako zapadnuté oči v čiernych kruhoch, tvár bez života a úsmev plný len tak nahádzaných zubov v nesúvislom usporiadaní. Už dávno ho nezaujímal výzor, aj keď si uvedomoval svoje podvedomie, ktoré mu našeptávalo opak. Mohol by byť krajší, sebavedomejší. Zuby sa dajú opraviť, tvár oživiť, vlasy učesať. Ale trápiť sa kvôli takejto banalite, ktorú nemá dôvod meniť, mu pripadalo zbytočné. Ale aj tak. Keby to bolo inak…
Sedel. Odpil si z kávy. Srkol z whisky. Pýtala sa do úst.
Prácu mal z domu. Pár klikov v počítači a jeho zárobok mu bohato stačil na nekonečné zásoby kávy a nikdy nevyčerpateľné litre whisky. Na jedle mu nezáležalo. Keď ho trápil hlad, niečo si dal. Teplá strava? Len donáška. Ak sa vôbec zmohol na zdvihnutie telefónu, aby si z pizzerie objednal jednotku. Pizza so základom a syrom. Nič viac, nič menej. A aj to len vo veľmi výnimočných situáciách. Na sviatok alebo podobne.
Pohľadom prešiel po miestnosti. Ťažko povedať, či tam bol neporiadok, no o poriadku sa nedá hovoriť. Veci mali svoje miesto. Lenže tak boli už dlhé roky. Bez pohnutia stáli a sledovali každodennú rutinu.
Utiekla mu myšlienka. Nebolo to bežné, sám sa prekvapil, ale predsa zaspomínal.
K myšlienke ho doviedla situácia za oknom. Pán s hlasom operného speváka, čo aktívne a s nadšením predával pukance v strede námestia, mu pripomenul starého známeho.
Mal šestnásť rokov, keď zbalil jednu tašku, zobral pár drobných do vačku a odišiel  za brigádou na Plitvické jazerá. Rekonštrukcia mostov cez vodné toky a jazerá. Práca bola dobre zaplatená a doma aj tak nikomu nechýbal. Chcel ako mladík skúsiť iný vzduch.
A vyskúšal omnoho viac. Dalo by sa povedať, že podstatne viac, ako by sa na tak mladého chlapca patrilo.
Na tvári mu svietilo prvých pár uhrov, keď ho opitého ťahala do slamených domčekov pobrežná hliadka. Neskôr, keď mu čerstvý vzduch prečesával bujaré husté vlasy, ho za bitku v striptíze nechali dvadsaťštyri hodín na záchytke. Taký mladý. Mal byť plný života a radosti.
On aj napriek tomu, čo mu život a sloboda ponúkala, cítil, že nie je všetko v poriadku. Úzkosť v jeho hrudi zabíjalo nespočetné množstvo vyfajčených cigariet, sem-tam kombinovaných so sušeným marihuanovým listom. Nevysvetliteľné myšlienkové pochody balamutil pivom a inými slastnými tekutinami. Prázdno, ktoré mu pahltne zožieralo stred hrude sa šírilo do celého tela ako chamtivá infekcia, čo musí ovládnuť celé jeho telo. A myseľ.

Stretli sa v práci. Prišiel ako nováčik, aj keď v tvári mal vrytú určitú skúsenosť. Mužné telo pokryté väčšími, ale aj menšími jazvami, čo by vedeli rozprávať. Navreté žily na rukách. A hrubý hlas, čo liezol pod kožu.
V jeho prítomnosti nevedel dýchať. Celý svet ostal za čiernou plachtou, len na muža, ktorý nebol od neho oveľa starší, padalo všetko svetlo nebies.
Trvalo to pár dní a stali sa dvojicou. Ako jing a jang. Svetlo a tma. Piesok a more. Radosť a trápenie. Trauma a vyliečenie. Pervitín a injekcia.
Rýchlo zistil, že aj on má svojich temných pasažierov, ktorých sa snaží umlčať.
„A to je to, čo nás spája,“ povedal hlasom, ktorým by zlomil aj skalu, „obaja prahneme po tichu. Aby čierny pasažieri konečne mlčali.“
Mal pravdu a svoje spasenie, svoju drogu. A on sa preňho stal tiež neprekonateľnou závislosťou.
To puto, čo vzniklo medzi nimi, sa dá porovnať s prázdnym pohárom od whisky. Pohár je prázdny, ale na druhej strane skla sedí on, mierne v rauši, ale je tam. A opíja jeho parazita. Stal sa jeho infúziou prežitia.
Nikdy si nešľahol, aj keď ho núkal. Videl, že to funguje. Ako ďaleko dokáže odletieť jeho myseľ. Vnímal, ako sa z čiernoty jeho vnútra stáva len hustá šedá hmla, v ktorej si pláva. A on plával s ním. To mu stačilo.

Mali sa stretnúť poobede na pivo a jeden pohárik. Šéf ich rozdelil na dva rajóny, takže ich stretnutia sa mierne zredukovali, ale zakaždým svoj voľný čas trávili spolu.
Čakal ho už nezvyčajne dlho, ale pripisoval to práci. Niekedy sa šichta vedela pretiahnuť, pokiaľ nešlo všetko podľa plánov.
Zhlboka dýchal. Nasával vlhký vzduch a prešľapoval z miesta na miesto. Otvoril oči. Videl modré more, oslepujúce slnko, stromy. Všetko, čo mu len spôsobovalo výsostnú bolesť v hrudi. Stál v piesku a cítil, ako sa mu nohy zabárajú hlbšie a hlbšie, akoby ho pláž chcela stráviť zaživa.
Hučalo mu v ušiach.
Musel odtiaľ vypadnúť.
Kráčal pomedzi ručne stavané domčeky z materiálu, čo ostrovy ponúkali, pomedzi podniky a stánky. Kráčal priamo za ním. Nezdalo sa mu, že by nedodržal slovo.
Mohol zabudnúť.
Ale nestávalo sa to.
Tiež mohla nastať zmena plánu.
Isto by mu to oznámil.
Žalúdok sa mu dral von z tela. Bolo mu na zvracanie.
Z krokov sa stal beh. Hnali ho myšlienky v hlave a bičovala stupňujúca úzkosť.
Plakal. Cez slzy nevidel cestu. Išiel po pamäti. Asi spadol. Krvácalo mu koleno.
Vyrazil dvere do domčeka, v ktorom býval. Trikrát sa v miestnosti otočil. Nebol tam.
Vyšiel von. Pomalým, váhavým krokom prešiel na terasu. Nechal tvár, nech vsakuje jeho slzy. Vedel, že už nemusí plakať. A sadol si vedľa neho na lavičku.

Výbuch.
Stroj na pukance sa rozletel do všetkých strán. Pukance lietali v šialenom víre po námestí. Oheň, rozruch, panika. Krik, akoby počul svoj vlastný, pána, čo sa chytal za hlavu a splašene behal okolo svojho živobytia. Svojej práce, ktorú miloval.
On sedel v okne. A celý tento príbeh sledoval. Už dlhých dvadsať rokov sledoval pochabý život zo siedmeho poschodia.
Všetko pominulo, vyparilo sa, zmizlo. Ostali len večné spomienky a snaha znova žiť. Teda, bol tam pokus. Aj snaha tam bola.
Dlhých dvadsať rokov sedel nehybne. Odetý v prehnitých šatách. V štipľavom pachu a smrade. Za prítomnosti hávede, čo si na ňom pochutila a nechala len zvyšky, ktorými pohrdli. Ostala z neho len kostra, prázdny pohár od whisky, dofajčená cigareta, injekčná striekačka a presne taká dávka heroínu, ktorá ho preniesla do hustej šedej hmly, v ktorej mohli plávať spolu.