darina janetová – prípad 12 zmiznutých dievčat

Naše mestečko už dlho nie je bezpečné. Za posledné tri mesiace tu zmizlo jedenásť ľudí. Nikto nevie kde a nikde nie sú žiadne stopy. Podľa mňa to polícia už dávno vzdala. Príslušníci sa tvária, že pracujú. V skutočnosti sa len vozia na aute tam a späť. Sem-tam majú nejakú konferenciu, kde objasnia, že sa vlastne nikam nepohli. Neviem, možno by som robila to isté, keby som za to poberala plat. Momentálne som len obyčajnou študentkou práva. Mám ale napozerané všetky sezóny Kriminálky Miami, Vtierky Castle a Hawai 5.0. To pokladám za dostatočnú prax. Fascinovaná prípadom som si vytvorila obrovskú pavučinu na mojej nástenke. Kedysi tam boli rôzne fotky s blízkymi, ale chápete, priority. Za ten čas, čo sa tejto záhade aktívne venujem, som prišla na pár veľmi zaujímavých okolností.   

Nezvestné sú čisto ženy. Väčšinou sú to slečny do 27 rokov. Farba vlasov a očí je rôzna. Všetky majú za sebou hereckú kariéru. Nemyslím typu Angelina Jolie. Len taký jemný komparz alebo menšie roly vo filmoch. Tou menej príjemnou stránkou je, že neviem, čo sa im stalo. Nevie to nik. Všetky sa vyparili bez svedkov alebo stôp. Naposledy boli videné väčšinou pri odchode z domu. Možno len ušli niekam ďaleko a nechceli to nikomu povedať. Ako niekto, kto žije v tejto diere už nejaký ten piatok, sa im nemôžem čudovať. Urobila by som to isté.  

Ale teraz vážne. Mojím hlavným podozrivým je Alex Farský. Je to známy herec a lámač ženských sŕdc. Nie jedna stena je zdobená jeho plagátmi. Paradoxom je, že nikdy nemal žiadny verejný vzťah. Ani škandál s tým spojený. Je celkom chladný a od žien si dodržiava svoj odstup. Úplný opak všetkých jeho filmových postáv. Buď je to odmeraný sériový vrah, alebo gay. To ešte neviem.  Faktom je, že každá zo zmiznutých kočiek s ním má nejakú históriu. Boli to jeho kolegyne alebo fanúšičky. Jedna sa mu, myslím, skoro raz vlámala do domu.   

Stredy som nikdy nemala v láske. Mám jednu prednášku o pol ôsmej a ďalšiu o jedenástej. Škola je na opačnom konci mesta a aj keď by som to stihla otočiť domov a naspäť, viem, že by sa mi nechcelo. Takže ako vždy som sa prechádzala po parku a obdivovala všetkých psičkárov a nahnevané mamičky s deťmi. Je to taká rutina, ale zároveň sa vždy udeje niečo nové. Zaborená do myšlienok som sa zapozerala do pána čítajúceho noviny. Do očí mi udrel obrovský červený titulok: „Herec Alex Farský o novej role: Bude to fenomenálne.“ Jasné. Čo keby som ale dnes zmenila program? Pokročila v prípade? Konečne išla do terénu? Len tak omrkla Alexov byt? No.. To si možno povedala aj tá kočka, čo skočila na polícii.  

Plná odvahy som sa vybrala k jeho bydlisku. Neviem síce jeho presnú adresu, ale poznám tú budovu. Je to jedna z najžiadanejších lokalít v meste. Plán? Žiadny. Čo som si myslela? Že nejako zázračne nájdem jeho apartmán, zaklopem a on na mňa všetko vysolí? Hlúpa. Áno, presne to som. Môj osobný monológ v hlave prerušil známy hlas. Náhoda alebo šťastie? Bol to Alex. S telefónom pri uchu prešiel okolo mňa. „Dobre, dobre, tak si to ešte raz zhrňme,“ neváhala som a išla nenápadne za ním , „dnes okolo devätnástej pred Havana barom?“ Moje oči sa zväčšili ako disky. Žeby plánoval ďalší únos? Pozorne som pozorovala, ako sa telefonujúc stratil vo vchode do bytového komplexu. V tej chvíli som vedela, že pravdu sa dozviem, len ak sa v daný čas dostavím na dané miesto.   

Bolo asi 18.56. Schovávala som sa za kontajnermi. Havana bar je známy svojimi výtržnosťami. Každá párty sa skončí bitkou, krádežou alebo zničeným majetkom. Taktiež sa nachádza jemne mimo normálnej civilizácie na okraji mesta. Napriek všetkému je tu vždy dostatok ľudí. So stŕpnutou ľavou nohou som čakala na Alexa a kohokoľvek, s kým predtým telefonoval. Netrvalo dlho a počula som smiech: „Tá bola dobrá. Priam najlepšia! Škoda, že ju už neuvidíme.“ „Tomu ver. Tá mrška mi bude celkom chýbať.“ Toto je myslím jasné! Očividne hovoria o unesených dievčatách. Bez nejakého uvažovania som sa pustila do akcie.  

„Aha! Mám ťa! Ja som vedela, že ten vrah si ty!“ skočila som po Alexovi ako po údenom. Chudák spučený medzi mnou a studeným chodníkom len veľmi ťažko zrozumiteľne zamumlal: „Kto si a o čom to prosím ťa hovoríš?“ „Moja identita ťa zaujímať nemusí. Ja viem, že si únosca tých jedenástich dievčat. Zabil si ich však?“ nedala som sa. „Zlez zo mňa,“ povedal arogantným tónom. Ja som sa však nedala: „Hej, aby si ušiel však? Ani náhodou, volám políciu!“ „Môžeš,“ začal, „Na seba! Ja ni-“ Ani to nestihol dokončiť a už ma prehadzoval cez plece jeho kamarát. „Haló, pusti ma, ty neosrstená opica!“ kričala som.   

„Prestaň. Ja nie som žiadny vrah. O čom to hovoríš? Aké unesené dievčatá?“ pokračoval Alex nahnevane, „O pár dní točím poslednú scénu nového seriálu, tak som chcel s Gabom trochu pooslavovať v bare. Vidíš s nami nejaké baby?“ Stále prevesená cez plece som spustila: „Nepoznáš prípad jedenástich zmiznutých dievčat? Nesnaž sa ma presviedčať, že s tým nemáš nič spoločné. Obaja!“ Zrazu skamenel: „Gabo, daj ju dole.“ Keď sa moje podrážky dotkli chodníka, vyrovnala som si oblečenie a chcela spustiť monológ.   

Alex ma však predbehol: „Ako sa voláš?“ Analyzovala som jeho tvár. On robil to isté. Čo ma pozná? Takýto výraz som na ňom ešte nevidela. Prekvapivo som sa necítila nejako ohrozene, a preto som spustila: „Som Klára Strýcová. Študujem tu právo a keďže polícia nič nerobí, snažím sa vyriešiť ten prípad.“ Alexove oči ubehli na Gaba, ktorý s niekým telefonoval, a potom naspäť na mňa. Pomaly sa priblížil a dal mi ruky na ramená: „Čo keby sme si tu sadli a ty mi porozprávaš, prečo som podozrivý. Neviem, či to bola nejaká z jeho hier, ale poddala som sa. Fakt je pekný. „Jeden – s väčšinou z tých dievčat máš nejakú minulosť. Dva – disponuješ všetkými znakmi psychopata a tri – práve som ťa počula rozprávať o tom, ako ti jedna z nich bude chýbať a že už ju neuvidíš.“  

Gabo, ktorý neviem kedy prestal telefonovať spustil hlasný smiech: „Kočka mňa to mrzí, ale my sme hovorili o RuPauul’s Drag Race. Naša favoritka Pretty Wintour vypadla, preto ju neuvidíme. Hahahh, ale s tým psychopatom súhlasím.“ „Dobre to stačí,“ prerušil ho mrzutý Alex, „Pozri-“. Zrazu bolo počuť hlasné sirény polície. To naozaj ju na mňa zavolali? Wow… V tom momente som len čakala, kým k nám policajt pristúpi bližšie, už nemám čo stratiť. „Dobrý večer, aký tu nastal problém?“ pristúpil k nám vysoký poručík s krásnymi modrými očami.  „Ako som vám tvrdil už do telefónu, táto slečna nás napadla. Tvrdí, že sme únoscovia tých jeden- no,“ zaseknutý Gabo s očami fixnutými na mne pokračoval, „dvanástich dievčat. Viete, ten prípad spred troch rokov.“ Už som chcela namietať, ale opäť ma Alex predbehol: „Je to Klára Strýcová. Pamätáte?“ Policajt ostal prekvapený.  

Aké ͵pamätáte΄? V tom momente som prestala všetkému chápať. Bolo mi nepríjemne. Akoby sa celý čas bavili o nejakej situácii, o ktorej nemám tušenie. „Klára, poďte so mnou,“ pousmial sa na mňa Adonys v uniforme. Stratená v jeho krásnych očiach som aj zabudla, v akej situácii sa nachádzam. „Ale čo oni?“ nedala som sa, „Oni sú tí vrahovia, som si istá.“ „Poďte, v aute všetko vyriešime,“ drankal ma z miesta preč. Po sadnutí na sedadlo spolujazdca som Alexovi a Gabovi venovala posledný škaredý pohľad. Obaja pomaly mizli v dverách baru. Ani som si nevšimla, koľko ľudí nás celý čas pozorovalo. Dosť trapas. „Klára, som poručík Žochár. Nechcem, aby to vyznelo nejako zle, ale ste v poriadku? Nevynechali ste nejakú dávku liekov alebo zabudli na liečbu?“ vyrušil ma policajtov zvonový hlas. Počkať. Dávku liekov? Liečba? Nie, nie, nie! S hrôzou v očiach som vytiahla z vrecka telefón a otvorila apku s pripomienkami. Pripomienka „Daj si Serlift“ vypnutá. Problém. „Pozrite, možno vám toto pomôže pochopiť situáciu,“ podal mi jeho telefón s otvoreným článkom: