V lese čarovnom,
tam, kde lúka vonia a voda sa zbiera,
škriatkom ostrova Loah hrdlá večerami zviera,
Spev sladký ako lyžica medu, čo šepká hladine mora –
„Ostaň že nízko, vodička, ty slaná potvora“
Len vďaka nim ostrov stojí, tichý, pokojný,
Veď svojím spevom znášajú boj urputný.
Freya túto báseň počula už veľakrát. Na jej ostrove ju pozná každý. Báseň o loahských škriatkoch. Nikto nevie, odkiaľ sa vzala, no ľudia na ostrove si báseň o škriatkoch hovoria už stáročia. Freya jej nikdy nerozumela. Vždy mame odvetila, že ju žiadni škriatkovia nezaujímajú. Veď je to len hlúpa rozprávka. Tentokrát tomu nebolo inak. „Freya, loahskí škriatkovia nie sú žiadne rozprávkové bytosti,“ karhala ju mama. „Iba vďaka nim máme každý deň aj naďalej pevnú pôdu pod nohami. Ak by loahskí škriatkovia vode prestali spievať, prišla by veľká búrka, ktorá by náš ostrov ponorila na dno mora. Chránia nás, starajú sa o nás… Tak nehovor takéto hlúposti. A poď jesť! Jedlo je už takmer na stole.“ A takto to skončilo zakaždým, keď Freya čo i len naznačila, že by loahskí škriatkovia neboli skutoční. Mala toho tak akurát dosť. Na žiadny obed nejde! Veď jej mame úplne preskočilo. Že škriatkovia! Pche… to určite. To na ňu možno fungovalo, keď bola Freya malé dievčatko, ale dnes má už 10 rokov. Nebude predsa veriť na to, že existujú nejakí škriatkovia. A už vôbec nie na to, že blaho ich ostrova závisí len od toho, že mu budú spievať. Ide sa radšej prejsť do lesa, veď ani nie je taká hladná. Obed počká. A mama tiež.
Tak ako vždy, aj teraz sa von vybrala cez okno svojej izby. Akonáhle otvorila okenicu, slaný vzduch jej opantal hlavu. Zastrčila si svoje kučeravé vlásky za ucho, podvihla sukňu a šikovne vyliezla von. Cestu už poznala, a tak ju počas nej nič neprekvapilo. Keď došla k hranici mesta, až k loahskému lesu, cítila sa lepšie. Zabudla na mamine karhanie, aj na tie nezmysly o škriatkoch. Liezla po stromoch, zbierala lesné kvietky, ktoré si zapletala do svojich vrkočov, a tancovala, dokiaľ ju od únavy nezačali bolieť nôžky. A keď si unavená Freya ľahla do vysokej trávy, zaspala sladkým spánkom….
Keď sa neskôr Freya zobudila, všade už bola tma. Nikde vôkol nej nebolo ani živej duše. Freya sa rýchlo postavila, očistila si kolená a rozbehla sa domov. Maminka sa o ňu určite bojí. Určite ju už hľadá celé ich mestečko. Čo si to len myslela… musí rýchlo ute… „Počkať… čo je to za zvuk?“ Freya sa prudko zastavila. Ešte nikdy nič takéto nepočula. Bolo to také tichulinké, no napriek tomu nádherné. Nevedela rozoznať, o aký zvuk ide, počula však odkiaľ prichádza. Potichučky ho nasledovala hlbšie do lesa. Nevedela, kam ide, nikdy v tejto časti nebola. Od maminky však vedela, že za lesom sa nachádza breh mora. Pláž Tempestas.
Hlas postupne silnel. Krásna melódia uspávanky bola čoraz bližšie. „Už iba kúsok a možno…“ Vtom Freya zastavila. Nie. To nie je možné. To sa jej určite iba sníva. Prešúchala si oči. Raz. Dvakrát. Trikrát. Stále tu sú. Vidí ich. Vidí ich na vlastné očí. Loahskí škriatkovia. To ich Freya počula spievať tieto krásne melódie.
Musí ísť preč, a to hneď. Nemala ísť tak ďaleko do lesa… A keď už sa otáčala na odchod, zrazu pred ňou niekto zastal. „Kamže, kam dievčatko?“, ozvala sa tá malá bytosť.
„D-domov. I-idem domov“, odpovedala s trasľavým hlasom a strachom v očiach. „Mňa sa báť nemusíš, ja pomôcť ti chcem, lež stratená mi pripadáš, to vylúštiť viem“. Freya nerozumela, prečo s ňou takto rozpráva… Bála sa a chcela ísť domov. „Nie som stratená. Šla som na prechádzku. Ch-chcem ísť domov. Za maminkou. P-prosím, neubližuj mi.“
„Ja vezmem ťa domov, dieťa mora drahé. Len zavri oči tie svoje hravé. A keď zas otvoríš ich s ranným slnkom, vedz že v mäkkej posteli budeš spať jak klbko. A vedz, že škriatkov loahských nemáš sa báť, ale sa z práce ich tešiť a smiať. Veď to, že niečo rozprávkové je, ešte neznamená, že to neexistuje….“ S týmito slovami Freya zavrela oči. A keď ich zas otvorila, zobudila sa vo svojej posteli. Nemohla uveriť vlastným očiam. To bol ale šialený sen. Ešte nikdy nemala pocit, že by bol jej sen taký skutočný… Keď sa však pozrela na svoje nohy, celé chodila mala špinavé od blata, rovnako ako aj svoju sukňu. Nebol to sen…. Musí isť za maminkou. Musí jej povedať, že mala pravdu, že loahskí škriatkovia naozaj existujú a ona ich videla na vlastné oči stáť na brehu mora a spievať tie najkrajšie melódie, aké kedy počula. Už-už vybehla zo svojej izby a rozbehla sa do kuchyne za mamou. „Mamička, mamička, videla som loahských škriatkov! Mala si pravdu, sú skutoční!“ Jej mama sa na ňu pozrela a s láskavým úsmevom k nej pristúpila bližšie. „Ach, miláčik…. to musel byť ale pekný sen!“, odpovedala.
„Nie, mami, ja som ich naozaj videla! Keď som sa bola včera prejsť v lese, počula som ich krásne spevy. To tie ma za nimi doviedli! Bolo už neskoro a ja som sa ponáhľala domov, keď vtom sa mi jeden z nich prihovoril. To on mi pomohol dostať sa domov! Mamička, nehnevaj sa, že som bola v lese tak dlho. Veľmi ma to mrzí“.
„Zlatko… ty máš ale bujnú fantáziu. Možno by som ti mala čítať menej rozprávok. Som však rada, že mi konečne veríš“, zasmiala sa jej mama. Freya tomu nerozumela. Nie je predsa možné, že sa jej to snívalo, veď bola celá zafúľaná …. pozrela sa na svoje chodidlá, no tie boli odrazu… čisté. Jej sukňa takisto.“ Nerozumela tomu. Celá smutná sa vybrala do svojej izby. Vymyslela si to, nič sa nestalo. Celé si to iba predstavovala. V očiach sa jej zaleskli slzy. Otvorila okenicu vo svojej izbe, zacítila morský vzduch a začala premýšľať. V diaľke jej však ktosi…čosi…. zamávalo. A ona presne vedela, čo to je. Nezdalo sa jej to. Loahskí škriatkovia naozaj existujú. Ak ju totiž včerajšok niečomu naučil, tak tomu, že rozprávky, sú občas naozaj skutočné.