Tam to je, čierne na bielom alebo skôr modré na šedom, keďže ten papier toho už má veľa za sebou. Kostrbaté písmenká neprirodzene natlačené jedno na druhom kričia do sveta dôvod, prečo nemôžem spávať. Snažím sa rozlúštiť tajné hieroglyfy, no kľúč sa zdá nachádza len v bielom plášti s titulom z medicíny. „Píšeš ako doktor,“ vravievala učiteľka slovenčiny a ja po rokoch vidím, že mala pravdu – podobnosť by tam bola. Niekoľko minút ešte skúšam zistiť odpoveď na moju otázku, no nespavosť a slabé svetlo ma nakoniec zlomia.
Opriem si hlavu o sedadlo a privriem oči. Dúfam, že tma dá vedieť môjmu mozgu, že je na čase vypnúť, no ten to už tradične ignoruje a akoby napriek sa rozbehne na plné obrátky. Myšlienky lietajú zo strany na stranu a ja neviem, ktorej pristrihnúť krídelká skôr. Každá má vlastnú trať a ani na moment nezvažujú z nej vybočiť. Najväčším strašiakom z nich je však škola. Študujem, no podobne ako moje myšlienky nemám cieľovú destináciu. Doktorka vraví, že namiesto toho, aby som sa trápil nad budúcnosťou, mám sa zamerať na prítomnosť, no mne sa ani táto možnosť nepozdáva. Neviem, čo bude zajtra, a keďže život mi akosi uniká pomedzi prsty, aj v prítomnosti najradšej myslím na to, čo už bolo. Má to akúsi ostrokyslú chuť, niečo ako tá polievka. Prináša akýsi živý pocit, ktorý vie ostro preniknúť aj do toho najposlednejšieho kúska tela a zároveň kyslo pripomenúť, prečo je minulosť minulosťou Napriek zvláštnej pachuti , ktorá zostáva na jazyku, sa mnohí k nej neustále vraciame. Prináša akýsi hrejivý pocit. Aj polievka. Aj minulosť.
„Pripútajte sa prosím,“ hlási letuška, a tým sa začína náš let.
*
„Pip, pip, pip…“ neznámy zvuk ma zrazu prebudí, prudko otvorím oči a ostré červené svetlo ma na chvíľu oslepí. Pár žmurknutiami si neisto zvykám na svetelné podmienky a po chvíli už zameriavam svoj nečakaný budíček. Červené svetlo na radary sa pomaly, ale isto približuje a vydáva ten neznesiteľný zvuk „pííp….“ Toto sa tu ešte nestalo, zatiaľ čo zvažujem aké kroky podniknúť, očami podvedome zablúdim na hodiny – sedem hodín a päť minút. Naozaj nekresťanská hodina na podobné zvukové efekty, no nedá sa nič robiť, som v službe a našťastie si moje zadriemanie nikto nevšimol. Nedobrovoľne sa snažím postaviť a podávam report zodpovednému poručíkovi „ Podľa SCR-270 sa k nám blíži veľké množstvo neznámych jednotiek poručík,“ hlásim poslušne a čakám na pokyny z riadiaceho strediska. Po chvíli sa ozve nadriadený, poručík Tyler s informáciou, že pravdepodobne ide o plánovaný prílet bombardérov B-17, ktorý sa mal priblížiť k letisku z podobného smeru. Spokojný s odpoveďou si sadám na svoje miesto a snažím sa upokojiť stále hlučný stroj, ktorý v súčasnej skúšobnej prevádzke slúži akurát tak ako predražený budík. Testujeme ho už pár dní no až do dnes ani nepípol.
Vrátim sa k svoje krížovke, no akosi sa neviem sústrediť. Uvažujem o tom, či je naozaj mojím osudom strážiť stroj a lúštiť krížovky, teda nie že by som mal na výber. Môj život bol naplánovaný dávno pred tým, ako som uzrel svetlo sveta, a toto je len čiarka v dlhom súvetí vopred napísanom mojou rodinou. Napriek tomu mi z času na čas napadne, aké by to bolo napísať za tým všetkým bodku a začať odznovu. Aké by to bolo jesť, čo chcem, nosiť, čo chcem a hlavne byť tým, kým naozaj chcem byť. Uvažujem chvíľu, čo teda naozaj chcem a veľmi rýchlo zisťujem, že neviem.
„Neviem!“ ozýva sa tentokrát nielen v mojej hlave. „Čakáme na report.“ hovorí zrazu vedúci služby a ja tuším, že kríza mojej identity nebude dnes ten najväčší problém. „ Dnes to ešte bude zaujímavé,“ hovorím si pre seba a kontrolujem čas. „Veď je ešte len 7 hodín a …“ nestihnem ani dokončiť myšlienku a počujem alarm.
*
„ … 55 minút. Presne 5 minút pred ôsmou hodinou napadli japonské jednotky z viacerých smerov americké ciele,“ vysvetľuje sprievodca a máva na nás, aby sme sa posunuli ďalej. Konečne niečo, čo má zmysel! Odkedy sme pristáli tak len bezvýznamne chodíme po obchodoch a ako vraví moja mama, „chytáme farbu“. Horko-ťažko som ju presvedčil na to, aby sme sa sem prišli pozrieť, no bez toho aby som videl naživo miesto, kde sa začala prvá svetová vojna by som neodišiel, práve naopak, bol som ochotný ďalšiu rozpútať. Dva drinky v hotelovom bare a prísľub, že jej spravím fotky na profilovku, v porovnaní s rozpútaním medzinárodného konfliktu, ktorý som mal na mysli pôvodne, to stálo za to.
Nadšene sa prechádzam a obdivujem každý kúsok návštevníckeho centra Pearl Harbor. Sprievodca nás celý deň sprevádza po významných pamiatkach tohto zvláštneho dňa a svedomito zaznamenané fakty nám recituje ako básničku. Ja už mám však jeho prednesu dosť, na chvíľu sa odpojím od skupiny a vydám sa na moju vlastnú výpravu. Prechádzam sa a pomaly očami skúmam miestnosť, na chvíľu zastavím a upúta ma fotka na konci chodby. Z každej strany na mňa kričia repliky bojových lodí a video ukážky s jedným posolstvom „ Pozri!“ Na tejto fotografii sa nič nedeje. Tá kričí: „Nepozeraj, načo?!“
Z čierneho rámu na mňa žmurkajú malé svetielka, podídem bližšie a vo vyblednutom rohu vidím schovaného muža. Sedí a vyzerá, že má na starosti tých milión malých tlačidiel, podídem bližšie a zistím, že tak naozaj len vyzerá. Vojenské dokumenty, ktoré som videl z diaľky sa veľmi rýchlo vzdialenosťou menia na krížovky. Skúšam pochopiť, prečo je muž v práci, krátiac si chvíľku vystavený v múzeu. Najprv mi to prišlo vtipné, no čím viac na neho hľadím, tým viac ma zaujíma. Nevedomky prekračujem predpísaný odstup od exponátov a so záujmom hľadám akúsi hĺbku, po chvíli však zisťujem, že hľadám zle. Úplne ma pohltí obyčajnosť fotografie, aké nádherné zachytenie človeka.
,„ Syrrrr!“ zareve skupina nemeckých dôchodcov a vytrhne ma z mojich myšlienok. V duchu si zanadávam a vraciam sa k svojmu objavu, hľadám nejaké indície, no nachádzam len malú bielu tabuľku 7:55 nižšie už len autor neznámy. Pomaly vstrebávam čaro fotografie a podvedome prechádzam prstami rámom. Zavriem oči a zrazu som tam.
Cítim tú pachuť neistoty a zvuk alarmu mi otupuje zmysly. Muž z fotografie je zrazu chlapcom a jeho krížovka volaním po stratenej príležitosti výberu vlastnej cesty. Krik mužov a poplašné zariadenie umocňuje náhlu potrebu zmeniť chod udalostí, no minulosť sa však neuhne ani pred mojou nečakanou snahou o hrdinstvo. Napokon nedokážem ovplyvniť ani svoj osud, nieto ešte útok na Pearl Harbor.
„ Asi má zas tie stavy,“ začujem mamin hlas, „doktor nám predpísal nejaké lieky, no halucinácie vraj potlačiť nevedia…“ ospravedlňuje moje neoprávnené dotyky exponátov sprievodcovi a ja dostávam odpoveď na nevyriešenú záhadu predpisu od doktora. Dvoma ráznymi štípancami som nútený opustiť svet, ktorý ma tak očaril, a vrátiť sa na moje vlastné bojové pole. Exkurzia sa končí a s ňou aj moje bezcieľne potulovanie. „Mami, myslíš, že by sa dalo prestúpiť z masmediálnej komunikácie?“ pokladám skôr rečnícku otázku, keďže odpoveď už mám, nepotrebujem inú. Chcem, aby ostatní videli to, čo ja, keď sa pozerám späť, späť do minulosti. Chcem byť učiteľom histórie.
Eunika Blažová
kreatívne písanie