Každé ráno. Každý deň. Odomknem, zasvietim svetlo, naladím rádio a lenivo sa posadím za pult, neubehne ani 15 minút a je tu – na minútu presne. Dvere jemno zavŕzgajú a do vnútra vkĺzne prvý zákazník. Malé nôžky, ktoré by mohli patriť dieťaťu, ticho cupkajú už po predom vytýčenej trase. Najprv popri sekcii s pečivom, kde sa vedľa v okne odráža zhrbený chrbát a nôžky obuté v ľudových čižmičkách, tie pekne dopĺňajú zvyšok jej odevu. Zohne sa, aby zobrala bochník chleba a trasľavo si napráva ľudovú šatku, ktorá jej na chvíľu zakryla celú tvár. Obzrie sa a vtom ich vidím, modré ako to najmodrejšie more – malé oči hľadiace na svet, nedá sa ich prehliadnuť. Z drsnej bronzovej tváre poznačenou prácou na slnku a neustálou obavou priam svietia. Pod už úhľadne sediacou šatkou sa skrývajú striebristé pramienky vlasov, neposlušne občas vykuknú a pripomenú svetu, že raz zdobili hlavu rovnako neposlušnému dievčatku. Kedysi silné nohy dieťaťa si však teraz s námahou poradia čo i len s jedným schodom, ktorý ju delí od predajného pultu. S obavou sledujem jej ťažký krok a skrátený dych, vždy to však statočne zvládne. Kostnaté prsty zodraté od prania pomaly vyberajú vždy ten istý nákup – mlieko, chlieb a vajíčka. Ten jej starostlivo nablokujem a vložím do tašky, ona ma vždy na oplátku odmení tým najsladším úsmevom. Kútiky pier sa jej pomaly nadvihnú a oči sa vytratia do tajomnej pomlčky, zoberie si nákup a na záver mi nesmelo zakýva. Každé ráno. Každý deň. Až dodnes…
Eunika Blažová
kreatívne písanie