kristián noskovič – jeden život

Spánok som mal vždy dobrý. Ľahol som si a spal som. Bola to možno najjednoduchšia vec v mojom živote. Ľahnúť si. Najťažšie bolo rozmýšľať ráno o noci, kedy som sám nebol. Je ráno a o chvíľu sa zobudím. Sám… Keď som písal ráno básne, drzé zdrapy papierov hnevu mi ležali mŕtvo pri posteli. Teraz leží iba moja osoba.

Rozlepil som oči a otlačil som si vyhádzanú tvár od príjemne mäkkého vankúša. Ledva som dokázal viečka potlačiť hore. Opäť mi deväť hodín nehybného spánku pripadá ako chabé štyri hodiny vrtenia sa pod poduškou, ktorá má symbolizovať spánok. Cítil som vlastný pach úst. Dúfam, že to, čo cítim v ústach, nebol niekto iný okrem mňa. Akoby mi v žalúdku cez noc skysli všetky chute. Grgol som si a rozhodol som sa, že radšej otvorím okno, lebo nechutné rána nie sú chutné. Do tváre mi svietilo Slnko. Okrem efektu oslepnutia, povedzme, že ma to spravilo šťastným. Panoráma mesta na mňa civela, akoby čakala na to, čo na ňu poviem. Úprimne? 

Moje mesto je pre mňa kopa gýčových železných tyčí, ktoré si ľudia bez skutočného plánu na deň chodia  fotiť. Je to pre mňa prázdna kopa drogovej katarzie pre mladých (neskorého problému starších), nevyhnutného bezdomovectva pre starých (neskorého problému mladých) a ostatných, tých, ktorí sa skoro zabili, aby mali úžasný život a vďaka prestížnej práci si teraz v draho-bohatom meste žijú unavujúci život, ktorí končí smrťou. Pre tých to je len hnusný pohľad na odpadky od turistov po ceste do obchodu.

Moje mesto je pre mňa kopa gýčových železných tyčí, ktorou si ľudia kompenzujú zlý pocit z toho, že nemôžu cestovať. Ľudia si mysleli, že sa to nikdy nestane. Nakoniec na to prišlo. Kvôli náhlemu rozpadu Európskej únie, ktorá nikdy nebola spojená, sa sprísnili kontroly na hraniciach a prístavoch. Tentokrát skutočne. Jeden by si povedal, že svet kroky dozadu už nerobí. Verte mi, že áno. Že sa vždy nájde slušný počet ľudí, ktorí zabránia absurditám? Nie. Paríž bol pre mňa bytom so štyrmi stenami. Nič viac. Ráno mám tlačovú konferenciu. Podľa prieskumov mám najsilnejšiu podporu za posledný rok. Rozpad únie mi pomohol. Rozpad vždy niekomu pomôže. Hodil som mincou a zo zdrapov papierov básní som musel odísť do politiky. Vždy som bol trochu majster slova. Viem sa jazykom prispôsobiť. Nemôžem za to, že som sa narodil do sveta, kde vážia peniaze viac než hocičo iné. Mohol som si povedať, že to zmením, ale tradície sa majú dodržiavať. 

Vždy som chcel, aby boli ľudia kvôli mne šťastní. Moje básne sa nečítali. Bol som jeden z miliónov samozvaných básnikov, ktorí chceli priazeň a nikdy ju nedostali. Úplný mak. Ohorok z cigarety. Svet mi svedomito-falošne vravel, že si mám klamať, že mám zmysel. Aký? Dýcham. Stačí toto? Každopádne, požičal som si pár tisíc cifier zelených bankoviek a zábava môže začať. Maximálne sa to poserie. Nič hrozné. Mám len jeden život. Toto bude moja výhovorka. Pominuteľnosť a „chameleónskosť“. 

Stojím pred mikrofónom a čakám na signál červená. Od tohto momentu si môžem zachrániť krk. Keby mi táto reč zabezpečila pokojný priechod do parlamentu, môj život sa v sekunde zmení. Možno by som dokázal aj dobré veci. Škoda, že musím ísť cez agresivitu a podpásovky. V básniach som bol čistý, ale už rozmýšľam o tom, aké to bude, keď zomriem a nebude na tom záležať. Po páde EÚ by mali byť nové voľby o pár týždňov. Musím sa sústrediť na čo najlepší výkon. Pre seba, pre svoju minulosť.

Červená má vrátila do sveta živých. Je to tu. Idem si zachrániť zadok. Držte mi palce. „Prajem krásny deň, občania. Do úst mi ide mnoho slov, ale nepodarilo by sa mi povedať vám, čo pre mňa naše prenádherné mesto znamená. Môj tlkot srdca by vám to povedal. Naša metropola lásky už po finálnom rozpade Európskej únie nebude nikomu slúžiť ako dojná krava na naše tvrdo zarobené peniaze. Ak sa rozhodnete zvoliť si našu stranu Sloboda, garantujeme vám, že vaše práva už nikto neohrozí. Migranti sa odsťahujú a naša vlasť zostane len nám. Keď som sa dnes pozeral z okna a premýšľal, tak som dumal, či nebude zvláštne hovoriť o vás takto priamo. Milujem vás a chcem pre každého z nás len to najlepšie. Pri mne nebudete musieť pochybovať ani sa strachovať. Prinášam pevné body. Strana Sloboda po diktáte Bruselu postaví francúzsku ekonomiku na nohy. Spolu budeme jednotka,“ netušil som, čo za debiliny to trepem. Novinári sa tvárili striedavo prekvapene a nadšene. Možno mi uverili aj oni. Hodil som sviniam jedlo, ešte kravám piliny, teda nejaké video na internet s virálom, a dostanem také peniaze, že si s nimi budem utierať zadok. 

  •  

Prešli presne dva mesiace a čakal som všetko. Ale, že ma bude chcieť v tomto chaotickom svete voliť 64 percent ľudí, to som naozaj nečakal. O malú chvíľu som mal nazbierané peniaze na dekády dopredu. Hádal som dobre. Zmenilo mi to život. Zrazu som bol všade niekto. Pritom som žiadne rozhovory nedával. Ľudia sa na mňa pozerali inak. Pred mojou politickou samovraždou, v deň, keď im oznámim, že musím odstúpiť kvôli rakovine, si ešte vychutnám silu, ktorú mám v rukách. Chorobu si, samozrejme, vymyslím. Ako veľmi ma budú ľutovať? Lepšie mi to napadnúť nemohlo. Snáď ma nebude páliť svedomie podobne ako penis. Pomyslia si, že som hrdina. Brilantné, nie? Každopádne, ak mám ešte nejakú časť mozgu funkčnú, musím sa zdekovať, než niekto zistí, že som potiahol cez pol miliardy. Je to poctivo oprané v jednom miestom rádiu. Dobrý reklamný spot, však? Mám to síce poistené u pár prokurátorov a policajtov, ale človek si nemôže byť ničím istý. A už vôbec nikým.

Jediná istota je, že každý nový deň prinesie niečo nové. Je už hlboká noc a Patrik sa na mňa pozerá, akoby som mal zakázané ísť po sexe na cigaretu. Nestačí, že som vyfajčil jeho? Na to, koľko má rokov, je dosť prísny. Keď som ja mal 16, a veru, že to bolo dávno, neriešil som nič iné okrem chuti. Každopádne, počas toho, ako sa mi bude zosúvať župan z tela a on sa do mňa zase zamiluje a bude prosiť o všetku moju šťavu, objednám letenku. So sekretárkou som už dohodol tlačovú správu o mojej demisii. Pretiahnem ho ako špinavú ponožku a zmiznem. Stále nie som rozhodnutý, kam. Kde budem najviac v bezpečí? Kde si nájdem ďalšieho Patrika, ktorý nezlomí naše malé tajomstvo? Tých Patrikov bolo v Paríži viac než denne turistov.

„Zbohom, Paríž. Dúfam, že s tebou zmizne aj všetko zlo, ktoré pre mňa symbolizuješ.“

V lietadle som mal so sebou obľúbený vankúš. Let bol hrozný. Posledný rok ma zničil, že som sa divil, že mám vôbec silu niekomu ubližovať. Lieky, ktorým, pokojne hovorme drogy, lebo po rokovaní s farmaceutmi viem, že drogami sú, mi nepomáhali. Tieto lieko-vitamíny, na ktorých som teraz závislý, mi poradila kamarátka.  Aspoň som si myslel, že jej tak môžem vravieť. Možno sa jej nepáčil môj politický závet. Je trápne priznať, že som sa stále škrabal? Práca politika stojí za hovno. Nemáte právo byť človek. Pristál som vo Washingtone. Byt mi vybavila naša americká spojka. Luxusný. Predtým než som zničil večer Patrika, som dal odstrániť aj všetky kompomateriály. Mal by som byť čistý. Volajte ma Ľalia. Mám drbnuté meno. Marcon. Znie to ako makarón. To som sa už mohol volať tacos. Len tu nejaké mladé quakamole nájsť. 

Vybalil som sa, akoby som mal energiu žiť. Netrvalo to dlho a našiel som prekrásneho levíka, ktorého si dnes skrotím. Ešte stále je zo mňa cítiť starý život. Musím si dať sprchu a zmyť zo seba Paríž a všetko, čo sa tam stalo a k čomu ma svet prinútil. Svrbel ma dnes inak ako zvyčajne. Objednám nám šampanské a namočím si ho tam. Možno to bude levík cítiť, keď ma bude jesť. Dolieha na mňa smútok. Ten život ma naozaj poznačil. Všetko má svoju daň. Idem sa oholiť. Nechcem sa mojej novej kráske nepáčiť. Dúfam, že som si zbalil nové žiletky a masť na uvoľnenie.

V obrovskej kúpeľni je luster, za ktorý by sa oplatilo tento dom vykradnúť. Nehovoriac o iných veciach. Našiel som v buzitaške svoju studenú čepeľ žiletky. Dýchol som na ňu, aby som si pomasíroval ego jej zarosenou značkou. Utrel som ju, nech sa nešmýka. Pokropil som si tvár vodou. Vybavila sa mi jedna báseň, ktorú som čítal Patrikovi  predtým, než išiel domov. Vždy ma to bolelo. Svet nás nechcel. 

Máš kakaovo hnedé oči.
Ja zlaté ruky plné teba.
Buď môj holúbok mieru,
podrž ma v živote plnom žiaľu.

Dúfam, že bude nový chlapec šikovný. Ako bude lízať? Patrik bol dokonalý. Tento by mal byť o pár mesiacov mladší. Dávam si penu na tvár. Žiletka sa drží dobre, ale v rukách mám divnú moc. Preplo mi. Asi drasticky náhla zmena. Žeby som bol citlivý? Oči sa mi odrazu plnia slzami. Snažím sa ich nechať tam, kde sú. Hlboko v hlave za očami. Už sa teším, ako zaženiem smútok sexom. Ale musím vypľuť dušu so všetkým bordelom. Vykýchnem všetky starosti a urobím sa mu do úst, ako to mám rád aj ja. 

Blikla mi správa. Dve naraz. Divné. Možno už je čerstvé mäsko tu, pomyslel som si. 

Kamarátka, čo mi predpisovala lieky, mi napísala, že jej mám bezodkladne zavolať. Nehrozí! Ďalšia správa bola od Patrika. Zaplesalo mi srdce. Žeby na mňa nevedel zabudnúť? Decko malé…

Vedel si, že máš kvapavku, ktorá je ľahko prenosná, ty bastard?Toto ma vraj vyjde draho. Až na to, že ma to už draho vyšlo. Zmrzačil som francúzske ulice.

Kristián Noskovič

Autorské literárne praktikum – 2. ročník, denné štúdium