Žil na planéte Ayko. To hovorím v minulom čase, pretože tam už veľmi dlho nežil. Ich planéta chradla. A chradla. A chradla. Nebola nádej na to, aby ju zachránili. Rodičia ho preto vyslali na misiu. Zastupoval v nej celú planétu. Jeho cieľovou destináciou bola Zem. A misiou? Svedectvo o konci sveta. Armagedon.
Netrpel spasiteľským syndrómom zachrániť každého, no keďže ho o to rodičia požiadali, kývol na to. Zaujímali ho tieto podivné stvory, o ktorých doteraz len počul v príbehoch a legendách. To, či prežijú svoje nevyhnutné vyhynutie ho nezaujímalo. Chcel vedieť, ako sa s ním popasujú. Ako sa zachováš, keď vieš, že tvojej planéte nenávratne dochádza čas? To mál v pláne zistiť.
Na Zem pricestoval o piatej ráno vo štvrtok. Svoje UFO zaparkoval na streche bytovky. Jeho prvé kroky viedli do supermarketu. Potreboval si kúpiť ľudské oblečenie a niečo pod zub. Vegetariánske guľky nemali. Amatéri, pomyslel si.
Hlavný hrdina našej rozprávky sa volá Titi. Teda… nevolá sa Titi. Jeho meno sa naším jazykom nedá vysloviť. Preto sa rozhodol, že sa pomenuje nejakým ľudským slovom. A tak si zobral meno podľa toho, na čo prvé mu padol zrak – papiernictvo. Výzorom sa možno podobá na tých mimozemšťanov, ktorí sú vo filmoch často vykreslení, ako zelení mužíci, ale s jedným rozdielom – vyzerá ako človek, len tá zelená farba zostala.
Aby sme však neodbočovali od nášho príbehu, Titi si kúpil, čo potreboval (mikiny mu prišli neskutočne štýlové) a rozhodol sa pokračovať vo svojej misii – správe o konci sveta. V papiernictve Titi si vytlačil letáky, ktoré začal rozdávať ľuďom medzi bytovkami na sídlisku. Deti mu prišli ako najväčšia nádej tejto planéty, a preto sa rozhodol zamerať práve na ne.
Rozumel, že sa vzhľadovo od ľudí mierne líši, no takéto reakcie nečakal. Už v supermarkete videl ako naňho ľudia reagovali – nenápadne si ho obzerali a vrhali na neho škaredé pohľady. Teraz to však nabralo oveľa väčší rozmer.
Ľudia sa mu posmievali, vysmievali, nikto mu neveril. Deti sa ho báli, kričali, plakali a utekali pred ním. Nečakal, že to bude také ťažké. No ak pozemšťania neveria svojim špičkovým vedcom, že sa planéta rúti do záhuby, prečo by mali veriť jemu?
Keď mu skupina tínedžerov nakoniec jeho letáky roztrhala a podupala, usúdil, že na dnes by stačilo. V noci si našiel prístrešie pod mostom. Ironické na tom bolo, že keď ho zbadal bezdomovec, ktorý tam býval, ušiel pred ním aj on.
Ráno sa zobudil s novým entuziazmom v žilách. Dnes to bude iné! Cítil to v kostiach. Od nadšenia mu brneli prsty a jeho prvé kroky smerovali znova do papiernictva Titi. Potreboval si doplniť zbierku letákov.
V noci si premyslel inú stratégiu – letáky bude roznášať do schránok obyvateľov sídliska. Sprvu sa mu to aj darilo a nestretol sa so žiadnymi prekážkami. Keď ho však zbadali bytoví správcovia, nahlásili ho polícií. Tí mu za neregistrovanú propagáciu udelili pokutu.
To, že hlásanie konca sveta považujú za propagáciu, propagandu či nejaký ideologický žvást, mu prišlo smiešne. Mohol by im dlho rozprávať o tom, ako tento prístup dopadol pre jeho domovskú planétu. Neočakával, že sa s podobnými ťažkosťami stretne aj na Zemi a že ľudia mu budú hádzať pod nohy toľko prekážok.
Po ceste k svojmu mostovému prístrešku znova stretol tú istú skupinku tínedžerov zo včera. Čo sa asi stalo ďalej určite tušíte. Potrhané letáky v blate a posledné zvyšky jeho dôstojnosti a neľudskosti v troskách. Bol nečlovek, mimozemšťan, ale posledných niekoľko dní mal pocit, že je viac človekom ako títo ľudia.
Nevedel, čo sú slzy, a nevedel, čo je to plač. Na svojej domovskej planéte Ayko o tomto fenoméne nikdy nepočul. Pretože tam nemal dôvod plakať. Tu na Zemi, keď pomaly zaspával skrčený pod mostom, mu po líci stekali slané kvapôčky.
Zobudilo ho jemné pohladenie po líci. Zopárkrát musel zažmurkať, aby sa mu vyjasnil pohľad a rozlepili viečka polepené slzami. Nad ním stálo malé dievčatko. To mu hneď prezradilo, že sa volá Klárka, že má štyri roky a že sa rada hrá s blatom. Ani nevedel ako a v nasledujúcich chvíľach už s ňou staval hrady, zámky a pevnosti práve zo spomínaného blata, ktoré malo v jeho príbehu očividne veľkú úlohu. Posledné nepotrhané letáky im poslúžili ako vynikajúca strecha. V duchu sa ironicky tešil, že im našiel aspoň zmysluplnejšie využitie.
Klárka bola veselé a optimistické dievča. Svet jej ešte nestihol ublížiť svojimi nespočetnými ranami. Taktiež bola ešte veľmi malá, a tak vôbec nesúdila jeho vzhľad. Bola rada, že si našla kamaráta, s ktorým sa môže „hlať“, ak by ju mal doslovne citovať. Jeho dni teraz tvorili najmä hry s Klárkou.
Povedal si, že ak sa mu podarí zmeniť život čo i len jediného človeka, tak to má zmysel. A tak svoju pozornosť vyhradil najmä pre toto nádejné dievčatko. Veril, že z nej raz vyrastie dáma, ktorá toho vo svete dokáže veľa zmeniť. Zaumienil si, že sa o to postará.
Čo si stihol počas svojho pobytu na Zemi uvedomiť? Že len jeden malý človek, alebo aj nečlovek, toho proti celému ľudstvu veľa nezmôže. Najmä ak mu do cesty stavia nespočetné množstvo prekážok. Ak sa rozhodne tento podivný druh ďalej ničiť svoju planétu, nemôže s tým nič viac robiť. Pokúsil sa.
Svoju pozornosť presmeroval na Klárku a čas s ňou využíval najviac zmysluplne, ako sa dalo. Učil ju o pokladoch, ktoré Zem ľuďom poskytuje a ako sa o ňu starať. Táto planéta nikdy nebude rajom, dokiaľ k nej, ako k raju nebudú ľudia pristupovať.
Titi cítil, že sa jeho pobyt na Zemi blíži ku koncu. A ktovie? Možno náš malý mimozemšťan niekedy v budúcnosti zavíta práve aj na vašu planétu.
Koniec
