Slnečné lúče sa len ťažko predierali cez hustý porast a dopadali na zanedbané fasády domčekov v zabudnutom mestečku pri rieke. Ľudia tu žili skromne, z ruky do úst, a ich dni sa podobali jeden na druhý ako kvapky vody stekajúce po mlynskom kolese. Jediným miestom, ktorému sa všetci vyhýbali oblúkom, bol starý mlyn na okraji lesa. Kedysi symbol blahobytu, teraz chátrajúca stavba opradená strachom a temnými legendami.
V jednej zo skromných chalúp žila Eliška so svojou chorľavou matkou. Dievčina s vlasmi farby dozretého žita a očami hlbokými ako studňa bola známa svojim dobrým srdcom a odvahou. Keď im došli posledné zásoby múky a Eliškinej matke hrozilo, že jej slabé telo podľahne hladu a chorobe, rozhodla sa Eliška prekonať strach a vyhľadať pomoc v jedinom mieste, kam sa nik neodvážil vkročiť – v starom mlyne.
Cesta k nemu sa kľukato vinula pozdĺž ramena rieky a Elišku na jej ceste obklopoval zbor vtáčieho spevu. Jej pokožka bola príjemne rozohriatá od slnka, no napriek tomu sa jej s každým novým krokom vpred zmocňoval nepríjemný pocit. Keď sa začala približovať k zabudnutému mlynu, vzduch okolo nej pomaly zhustol a stromy vrhali dlhé, strašidelné tiene napriek tomu, že bolo poludnie. Napokon konečne dorazila k cieľu a srdce jej bilo ako splašené. Mlyn sa nad ňou zlovestne týčil, pochmúrny a pustý, a jeho dvere boli zarastené popínavými rastlinami. Eliška sa zhlboka nadýchla a zatlačila na prehnité drevo. Dvere sa s vrzgotom otvorili, akoby ju už dávno očakávali.
Vnútri bolo šero a vzduch bol ťažký od prachu a pachu zatuchliny. S rozbúšeným srdcom sa predierala spleťou dlhých chodieb a zvolala do temnej prázdnoty. Naspäť sa však ozval len jej vlastný ustarostený hlas a zlovestné škrípanie dreva. Nakoniec sa priblížila k miestnosti na samotnom konci chodby, z ktorej vychádzalo slabé oranžové svetlo. Eliška opatrne nazrela dnu a uvidela zhrbenú postavu starca s dlhou bielou bradou, ktorý stál v strede izby a hľadel z obloka s rukami založenými za chrbtom.
,,Prepáčte,” oslovila ho Eliška nesmelo, ,,hľadám mlynára. Potrebovala by som namlieť trochu obilia pre moju chorú matku.”
Starec sa pomaly otočil. Jeho oči, hlboké a ťažké, Elišku prebodli prenikavým pohľadom. ,,Mlynár je mŕtvy,” oznámil chrapľavým hlasom, ,,zomrel pred mnohými rokmi, uväznený vo vlastnom tieni.”
Eliška sa zdesene chytila za ústa. ,,Vo vlastnom tieni?” spýtala sa s obavami v hlase. ,,Áno,” vzdychol si starec, ,,bol to môj brat. A ja som vinný za jeho škaredý osud.” Eliška si sadla k stolu a so zatajeným dychom počúvala starcov príbeh. Dozvedela sa o dvoch bratoch, mlynárovi a jeho tieni – mladšiemu bratovi, ktorí kedysi žili v mlyne v harmónii a pokoji. Mlynárov brat bol síce šikovný a pracovitý, no jeho srdce zatemňovala závisť voči bratovi, ktorý bol od malička obdarovaný krásou a šarmom a vďaka tomu sa mu podarilo vybudovať svoj mlyn.
Zrada prišla nečakane, v podobe krásnej a prefíkanej ženy, ktorá sa vkradla do srdca mlynárovho brata a otrávila ho jedom nenávisti. Naviedla ho na to, aby sa svojho brata zbavil a zmocnil sa všetkého, čo mu patrilo, vrátane mlynu. Zaslepený falošnými sľubmi, uväznil svojho vlastného brata pomocou temnej mágie do zrkadla, ktoré viselo v mlyne. A v tej chvíli sa stal on sám tieňom, uväzneným vo vlastnej zrade a neschopný opustiť starý mlyn, ktorý upadol do zabudnutia.
Eliška počúvala s hrôzou a súcitom. Pochopila, že starec nie je zlý človek, ale je zlomený a uväznený vo vlastnej vine. ,,Musíme ho oslobodiť,” rozhodla. Starec sa na ňu pozrel s nádejou v očiach. ,,Myslíš, že sa to ešte bude dať? Po toľkých rokoch?” ,,Musíme to aspoň skúsiť,” presviedčala ho Eliška. ,,Povedzte mi prosím, čo musím pre to urobiť.”
Starec jej prezradil tajomstvo – aby mohli mlynárov tieň spoločne oslobodiť, musela Eliška nájsť kľúč k jeho väzeniu – kvapku čistej lásky. Nie však hocijakej. Musela to byť kvapka bezpodmienečnej lásky, ktorá dokáže prekonať zradu, ale aj navždy odpustiť.
A tak sa Eliška vydala na nebezpečnú cestu, poháňaná dobrou vôľou. Jej kroky ju viedli cez husté lesy, kde sa slnečné lúče predierali pomedzi konáre stromov a kreslili na chodník bizarné vzory. Vzduch bol ťažký od vlhkosti a vôní lesa – zemitých, s náznakmi ihličia a húb. Občas sa musela predierať cez húštiny, v ktorých jej dlhočizné konáre škriabali ruky a tŕne sa jej zachytávali o šaty. No nezastavila sa. Myšlienka na chorú matku a na všetkých hladných ľudí v mestečku ju hnala vpred.
Po dlhom putovaní, keď už slnko pomaly klesalo k obzoru, dorazila k rokline. Jej svahy boli príkre a strmé a na dne hučala rieka. Vedela, že musí nájsť spôsob, ako sa dostať na druhú stranu, pretože práve tam, na malom kopci obklopenom brezovými hájmi, sa mala nachádzať studnička s vodou tak čistou, že sa v nej odrážalo svetlo hviezd.
Našťastie, neďaleko rokliny rástol mohutný dub, ktorého konáre sa rozprestierali ponad divokú vodu rieky. Eliška, hoci sa bála výšok, s odhodlaním vyšplhala na strom. Chytajúc sa pevne visiacich konárov, prešla ponad roklinu a po dlhej chvíli sa jej podarilo zliezť na druhej strane brehu.
Srdce jej búšilo od úľavy a vyčerpania, ale Eliška sa nevzdávala. Kráčala ďalej, až kým nezazrela medzi stromami trblietať sa hladinu vody. Bola to ona. Studnička, o ktorej jej starec rozprával. Eliška kľakla na okraj a nahliadla dovnútra. Voda bola taká priezračná, že sa zdalo, akoby tam ani žiadna nebola. Opatrne nabrala do sklenenej fľašky trochu vody a skromne poďakovala studničke za jej dar.
Keď sa po dlhej púti konečne vrátila k starému mlynu, starec už nedočkavo behal semtam po dvore, ustarostený. Jeho tvár bola bledá a ruky sa mu triasli od napätia, ale hneď ako uvidel, že je Eliška vporiadku, spadol mu kameň zo srdca. Eliška mu podala fľaštičku a on ju s úctou prijal. Spoločne pristúpili k začarovanému zrkadlu, ktoré sa týčilo uprostred mlyna. Na prvý pohľad pôsobilo ako bežné zrkadlo, ale keď sa Eliška pozrela bližšie, zazrela, ako sa v ňom nepokojne mihá uväznený starý mlynár. Mlynárov brat sa na Elišku zamyslene pozrel a prívetivým hlasom jej poďakoval za jej ochotu: ,,Ďakujem ti veľmi pekne, dievča moje. Zachránila si nielen mňa, ale aj dušu môjho brata. A vďaka tebe bude môcť mlyn opäť slúžiť ľuďom v mestečku.”
Napokon kvapkou vody zo studničky mlynárov brat pokrstil zrkadlo. V tej chvíli sa zrkadlo rozžiarilo svetlom tak jasným, že by mohlo oponovať samotnému slnku na oblohe. O pár sekúnd neskôr pred nimi stál mlynár, znovu živý a zdravý, hoci trochu zmätený.
Eliška sa vrátila do mestečka a oznámila radostnú správu o záchrane starého mlyna. Ľudia sa radovali a oslavovali. Mlynár sa opäť ujal svojho remesla a mlyn ožil novým duchom. Z komína sa začal valiť dym, mlynské koleso sa roztočilo ostopäť a mesto sa naplnilo lahodnou vôňou čerstvo namletej múky a znovu prekvitalo blahobytom vďaka mlynu, ktorý Eliška prebudila z dlhého spánku.