je to veru nemilé…
V ten večer bolo more tiché a pokojné. Každý jeden kráter mesiaca bol až neuveriteľne viditeľný a v takýchto chvíľach mohol aj jednoduchý človek spoznať nekonečno vesmíru.
Vladivoj sa díval na tento pokoj s viditeľnou neúčasťou. Pre neho prírodné scenérie neznamenali nič. Často počúval, že má viac ako ktorýkoľvek kráľ. Sloboda a čerstvý vzduch mu už však nestačili.
„Nalej mi vína,“ rozkázal za ním stojacemu sluhovi.
„A nie, že mi donesieš patoky z tej prekliatej lode Rybárov.“ Bol to pre neho najhorší lup za posledné tri roky.
„Dvadsať mojich skúsených bojovníkov zabitých a kvôli čomu? Žiadne zlato, striebro, výzbroj. Iba smrad zdochnutých rýb, skazené víno a ženy, ktoré neboli hodné povšimnutia. Chamraď jedna. Moje ranné sranie bolo užitočnejšie ako napadnutie tej lode. Chcem mok, ktorý som zobral bastardovi priamo spod jeho zjazveného ksichtu. A to hneď!“
Pri pomyslení na svojho nevlastného brata mu od zlosti tuhla krv v žilách. Cítil sa ukrivdený, že sa musel o dedičstvo podeliť s takým pankhartom. Keby jeho otec mal viac rozumu v hlave ako v nohaviciach, tak by tú kurvu dal vykastrovať hneď, ako sa dozvedel o jej ťarchavosti. Namiesto toho sa o Smaragdové more musí deliť s ním. S nepodareným pirátom, ktorý svoje remeslo považoval len za akúsi záľubu popri vtieraní sa do zadku tamojšiemu kráľovi Kolosevovi.
„Nezdráhaj sa a nalej mi plný pohár,“ prikázal sluhovi, ktorý mu roztrasenými rukami lial pomaly, pomaličky nápoj bohov. Strach z nepodareného paholka páchol na niekoľko míľ ďaleko – možno kvôli tomu nosil tmavé hnedé nohavice. Viete, pre istotu.
„Dávaj pozor, ty darmožráč. Oblial si mi môj plášť. Ty zgerba nepodarená! Tvoj život nemá takú hodnotu ako priadza na mojom zvrchníku. Bol by si užitočnejší, ak by som ťa predal a za utŕžené peniaze si kúpil špáradlá na zuby. Vypadni! Okamžite! A skôr ako svoje vyschnuté telo uložíš do hnoja, na ktorom rád spávaš, choď za veliteľom a povedz mu, nech sa mi ráno okamžite hlási.“
„Áno, môj pane. Vykonám.“
***
„Máš pre mňa nejaké zaujímavé novinky? Či ma zase budeš obťažovať informáciami z kráľovského dvora? Dobre viem, že obsadenie trónu by bol najväčší lup v histórii mojej rodiny. To mi pripomínať nemusíš. Ale nezabúdaj, že nemáme dostatok špehov, aby sme vedeli ísť na kráľa pripravení tak, ako si predstavujem.“
Zmĺkol a na chvíľu sa zase ponoril do svojich myšlienok. Čím bol starší, tým častejšie sa mu to stávalo. Predstavoval si sám seba, ako sedí na tróne z mušlí a na hlave sa mu leskne koruna vykladaná z čiernych perál.
„Viem, pán môj, že táto situácia je pre nás bezvýchodisková. Zatiaľ. No chcem vás informovať o zaujímavých správach, ktoré sa dobre počúvajú. Chce sa s vami stretnúť kňažka noci Luna.“
Pri vyslovení tohto mena sa Vladivojovi objavil jemný úsmev na jeho zostarnutej tvári. To boli časy, keď boli mladí a nevedeli sa nasýtiť svojej prítomnosti, najmä svojich tiel. Úsmev však veľmi rýchlo vystriedali zamračené vrásky. Tá mrcha od neho odišla a nikdy nezostarla, zatiaľ čo jeho knôt života sa pomaly, ale isto blížil ku koncu. To bola však dávna minulosť. Teraz ňou opovrhoval. Zlomené srdce vie niektorých bolieť aj celý život.
„Nikdy. Nechcem mať nič spoločné s čiernou mágiou. Dobre vieš, čo urobila už mnohým naivným mužom bažiacim po jej kráse. Nechcem zomrieť jej detskou dýkou zapichnutou v mojom srdci.“
„Pán môj, počul som aj mnohé iné príbehy, ktoré tých mužov opisujú ako netvorov bažiacich po krvi. Nevieme, kde je pravda. Neobhajujem ju však len tak. V liste spomenula, že by spojenectvo nikdy nebolo také výhodné ako v tejto dobe.“
„O akom spojenectve mi tu trepeš?“
„Spojiť sily proti kráľovi a zosadiť ho z trónu.“
Vladivoj sa zamyslel. Uvedomoval si, že toto sám nedokáže. A mať na svojej strane čierne sily? Lepšie, ako keby išla proti nemu. Bez mihnutia oka súhlasil.
„Napíš jej, že sa rád stretnem pri poháriku dobrého vína. No na jej skalu Tenebris za ňou nepôjdem. Neverím, že by som odtiaľ vyviazol živý.“
***
Stretli sa o tri dni na konci dediny vo vychýrenej krčme, ktorá vždy praskala vo švíkoch. Vladivoj s týmto miestom súhlasil s nevôľou, lebo si myslel, že stretnutie bude iba za prítomnosti nevyhnutných svedkov.
Keď však vošiel dovnútra iba v sprievode svojho sluhu a veliteľa, hostinec zíval prázdnotou. Krčmárka spala pod výčapom sladkým nevinným spánkom a zvyšné ženy, ktoré inokedy obšťastňovali svojou prítomnosťou všetkých chlípnych návštevníkov, pochrapkávali vzadu na senníku.
Kňažka sedela vzadu pri najlepšom stole, ktorý bol ako tak obstojný a čistý.
„Vidím, že si všetko zariadila tak, ako sa patrí.“
„Prekvapuje ťa to? Každé ucho navyše je na príťaž.“
„Mohla si mi nechať aspoň jednu, nech sa trocha zabavím,“ zarehotal sa Vladivoj.
„Nepotrebujem byť svedkom tvojich nechutných zábaviek. Sadni si, nalej si, čo ti hrdlo ráči. Chcem ti toho toľko povedať, no musíme počkať ešte na môjho ďalšieho hosťa,“ zažmurkala na neho a začala sa pohrávať s pramienkom vlasov, ktorý jej nedbalo padal do tváre.
Bola presne taká krásna, ako si ju pamätal. Srdce sa mu na chvíľku zastavilo. Skoro by aj zabudol, že tu nie sú sami.
„V liste si nespomenula, že by sa z nášho súkromného stretnutia mala stať verejná diskusia! O akom neznámom mi tu hovoríš?“
„Nie je pre teba neznámy. Počkaj a uvidíš.“
Nemusel čakať dlho, pretože vtom sa otvorili dvere a do miestnosti vstúpil on.
„Čo tu robí ten bastard?!“ rozhorčene sa rozkričal a chystal sa odísť.
„Nechaj Melisa a sadni si, prosím. Nie je tu len tak. On nám zaručí, že budeme môcť spolu vládnuť nad celým kráľovstvom.“
Vladivoj zostal zmätene stáť. Čo má robiť? Túži po moci, po všetkom, čo mu tento svet môže dať. Ale vyžaduje to spojenie s mladším bratom. Nevlastným bratom – ako vždy rád a s chuťou pripomínal. Myšlienky mu behali hore-dole a nevedel si ich usporiadať. Sadol si.
Melis sa priblížil k stolu a roztrasene si sadol. Okuliare sa mu posunuli na kraj nosa, tak si ich trasúcimi sa rukami vrátil naspäť. Triasol sa kvôli chladu, ktorý sálal zo stien? Kvôli blízkosti svojho brata? Alebo kvôli svojmu veku? Vlastne všetko dokopy.
Na svojho brata sa vždy pozeral s údivom a rešpektom. Mal ho svojím spôsobom rád, tak ako sa na súrodencov patrí. Uvedomoval si jeho stále prítomnú ohromnú silu, ktorú zdedil po otcovi. Melis svojim chatrným zjavom pripomínal skôr jeho opak. Nikto by netipoval, že nimi oboma prúdi rovnaká krvná skupina.
„Braček môj,“ oslovil familiárne Vladivoja. No to nemal robiť. Nestihol ani dopovedať a už mu na pravom líci pristála jeho ťažká ruka.
„Čo si to dovoľuješ? Ešte raz ma takto oslovíš a zjazvím ti aj druhé líce!“
Melis si pošúchal začervenané miesto a skontroloval, či mu ostali všetky jeho zuby. Veľmi dobre si spomínal, ako mu pri minulom stretnutí šľahol bičom po tvári. Ranu nemal ešte stále úplne zahojenú a facka mu k úplnému doliečeniu veru nepomohla.
„Mal som ťa nechať zbičovať celého. Možno by si pochopil, kto tu znamená niečo viac.“
Vladivoj mal Melisa kedysi rád. Nechcel si to priznať, ale občas mu jeho mladší brat chýbal. Spolu predsa vyrastali, spolu sa hrávali, spolu aj zaspávali. Rodina pre neho kedysi predstavovala všetko. No po tom, čo ho našiel v objatí s Lunou, ho znenávidel.
Svätá trojica a pár poskokov. Bože, už len toto mi chýbalo, pomyslela si Luna. Vždy dobre vedela, čo robí. Prečo sa najskôr zaplietla s jedným a potom s druhým bratom. Nič nebolo náhodné. Všetko mala dobre premyslené a vrchol jej celoživotného veľdiela predstavovalo toto komické stretnutie. Chcela mať všetkých mužov pod sebou. V srdci zarytá feministka, no navonok oku lahodiaca žena túžiaca po pozornosti takých jednoduchých cieľov, akým boli pre ňu muži. Povrchné zbytočné tvory potrebné len na rozmnožovanie. Ako ich z duše nenávidela. Ich dvoch a mnoho ďalších chlapov v jej živote. Priviazala si každého k sebe len na chvíľu, aby z nej trochu okoštovali a opustila ich skôr, ako by sa stala pre nich samozrejmosťou. Vedela, že obaja stále po nej bažia. A to chcela čo najskôr využiť vo svoj prospech.
„Nechajme staré hriechy zapadnúť prachom. Myslime na budúcnosť a to, čo nás ešte len čaká, keď budeme spolupracovať.“ Žiadostivo sa na nich pozrela a videla, čo to s nimi robí. Donútila ich, spomenúť si na chvíle, ktoré spolu prežili. Niekto by ju nazval prefíkanou mrchou, no pre ňu to bola najvyššia pochvala.
„Mám obrovské plány, ktorých chcete byť súčasťou. Nebudem sa však o ne deliť skôr, ako sa nenadýchate čerstvého vzduchu. Potrebujem si na chvíľu oddýchnuť, takýto slnečný deň mi nerobí dobre. Tajomná noc plná hviezdnej temnoty, to je moje. Nechajte ma chvíľu si pospať a zatiaľ prevetrajte svoje kone. Svojich paholkov môžete nechať tu, nech ma strážia, kým budete preč. Avšak, keď začne slnko zachádzať za obzor, nech ste späť,“ zasmiala sa a uložila sa na lôžko.
Obidvaja vstali ako na rozkaz a vyšli z chalupy.
***
Vladivoj vysadol do sedla a pustil sa cvalom popri rieke, až kým nedošiel na čerstvo vyzerajúcu pastvinu. Povolil opraty a nechal koňa, nech sa trocha napasie.
„Myslel som si, že vydržím viac, omnoho viac. To musí byť kvalitné víno. Také by sa mi zišlo počas bezsenných nocí, keď je všetko tiché a pokojné. To nie je život pre mňa.“
„U mňa by to nebolo prvý raz, čo sa mi točí hlava z vína. Aj ja som uvažoval nad tým, že som slabý kus, ale robí to len víno od Luny,“ odpovedal tichým hlasom Melis.
„Ako to myslíš?“ otočil Vladivoj koňa a vrátil sa naspäť k bratovi.
„Od chvíle, čo sa to stalo, som ti chcel o tom povedať viac, no ty si to nechcel počuť nikdy. Poviem ti to len v tom prípade, ak ma znova nešľahneš bičom.“
Vladivoj sa zhlboka nadýchol a povedal: „Dobre, sľubujem. Neokúňaj sa už toľko a vrav!“
Melis neveril vlastným ušiam a opatrne začal: „Keď si nás s Lunou našiel v sene, to nebolo len tak. Prišla za mnou priamo od teba, ešte som cítil tvoju vôňu na jej šatách. Začala sa okolo mňa obtáčať, lichotiť mi, hrať sa mi z vlasmi. Naliala mi prvý pohár, potom druhý a nakoniec som už o sebe pomaly nevedel. Neviem, ako sa to všetko zomlelo, nikdy som nechcel, aby sa medzi nás niekto dostal, nieto ešte žena. Zranilo ma, že som ti ublížil, keď som videl tvoj zlomený pohľad, ktorý stvrdol na kameň. Na toto stretnutie som prišiel len kvôli tebe, nie kvôli nej. Len kvôli tomu, aby som ťa znova videl, aj keď som sa bál, áno, bál som sa, že mi znova ublížiš. Všetko si zaslúžim, všetko, čo si mi doteraz spravil, lebo viem, že ja som ti ublížil viac. Odpusť mi.“ Melis sa otočil, aby ho jeho veľký brat nevidel plakať.
Vladivoj zmeravel. Niečo sa v ňom pohlo. Žeby na staré kolená začalo moje slabé srdce mäknúť? Uvedomil si, že mu prišlo brata ľúto. V tom okamihu z neho opadla celoživotná a zbytočná nenávisť. Nenávisť zasiata do jeho srdca a kvôli čomu? V hlave mu vírilo množstvo otázok, na ktoré by od nej nedostal relevantné odpovede. Tým si bol celkom istý.
ׅ„Vráťme sa Melis. Aj keď sa slnko ešte nezačalo strácať z oblohy, vráťme sa hneď teraz.“ Popohnal svojho koňa a cvalom sa rútil naspäť ku krčme. Melis si povzdychol a vydal sa za bratom.
***
Po krátkej ceste naspäť Vladivoj zoskočil z koňa, priviazal ho a priblížil sa ku krčme. Nazrel cez okno a tam ju zbadal. Jej krásne nahé telo prepletajúce sa s telom jeho verného veliteľa. Tak takto to je, ty štetka nepodarená. Vkročil do domu a jediným švihom im sťal hlavy. Pomaly sa otočil na Melisa a povedal: „Ty mi odpusť, brat môj,“ a rozplakal sa.
Karin Papáneková
Autorské literárne praktikum – 2. ročník, externé štúdium